Na Slovensku robíš celý život na to, aby si len prežíval, hovorí žena, ktorá odišla do Írska. A trápi sa tam

Trblietavé morské vlny a romantické uličky výletného francúzskeho mesta Marseille vyzerajú dobre. Ale to navonok lákavo krásne mesto žije aj množstvom vnútorných, skrytých príbehov. A tie majú od bezstarostnosti veľmi ďaleko.

Pre ústrednú postavu dokumentárneho filmu Hranice Európy, ktorá také príbehy zviditeľňuje, nie je Marseille oddychovým letoviskom, ale miestom, ktoré poriadne preverí jej psychické i fyzické sily. Hoci sa zdá, že Alexandra Uhlová je dosť odolná. Je totiž novinárka.

S dokumentaristkou Apolenou Rychlíkovou sa pustili do projektu, ktorým ukazujú, že zo strednej a z východnej Európy sa za prácou stále vo veľkom odchádza na Západ. Aj keď je to neraz práca v podmienkach, ktoré sú v lepšom prípade mizerné. Pretože „Európu stále delí Železná opona, tá mzdová,“ konštatuje v úvode filmu Uhlová.

Od Hraníc práce k Hraniciam Európy

S Rychlíkovou nakrúcala už v minulosti. V projekte Český žurnál: Hranice práce sa novinárka nechala zamestnávať v najhoršie platených zamestnaniach v Českej republike. Robila v nemocničnej práčovni, v hydinárni či predavačku v supermarkete. Výsledkom bol dokument, ktorý v Česku rozprúdil diskusiu na tému pracovných a mzdových podmienok.

Tentoraz sa Uhlová stáva lacnou pracovnou silou v západoeurópskych krajinách. Tak ako tisíce ďalších ľudí z východnejších oblastí.

Začína v Nemecku, kam sa dostáva cez poľskú agentúru. Pracuje na farme, kde sa musí starať o zeleninu, čistiť ju a baliť. Dostáva sa do kolektívu, ktorý tvoria takmer výhradne Poľky.

(zdroj: Filmtopia)

Ráno nikto nevie, ako dlho sa bude v danom dni pracovať. Alexandra sa však rýchlo dovtípi, že musí rátať s tým, že sa bude robiť od nevidím do nevidím.

Keď dokončí jednu časť práce a zo všetkého najradšej by s tým už sekla, príde ďalšie zadanie. K tomu častý dohľad, aby sa robilo rýchlo, poctivo a bez reptania. Vstáva sa o piatej, prípadne aj skôr, do postele sa dostávajú o desiatej, prípadne neskôr. Robí sa každý deň, len v piatok majú popoludní „malú nedeľu“. Vtedy sa medzi robotníčkami a robotníkmi vo veľkom pije.

Až na výnimky tam ženy odišli, aby si zarobili a pomohli rodine. Avšak tým, že sú taký dlhý čas mimo domu, sa môže rodina rozpadnúť a ony už môžu rovno ostať na farme navždy.

Slovenská partia v Írsku

Jej ďalšou zastávkou je Spojené kráľovstvo, kde chce získať džob. Lenže v krajine po brexite ju nechcú nikde vziať.

Uhlovú navyše zastihne tragická udalosť v rodine, a tak sa svojho snaženia na čas vzdá. Rychlíková však túto smutnú pauzu svojej protagonistky zachytáva a včleňuje do rozprávania. Jej osobný rozmer a rodinné väzby ju zaujímajú.

Koniec-koncov, ten osobný rozmer je zjavný aj z Uhlovej komentárov. Vo filme je totiž aj rozprávačkou, ktorá nevysvetľuje len pracovné peripetie, ale aj to, ako vníma svojich kolegov či klientov. A samu seba. Hranice Európy sú tak čiastočne aj sebareflexívnym dokumentom.

Po neúspešnom zháňaní práce v Spojenom kráľovstve sa Uhlová presúva do Írska. Získa tam prácu chyžnej v hoteli. Tam je pre zmenu takmer celý personál slovenský.

Protagonistka vtedy prvý raz naruší aj svoje utajenie. Nikto nevedel, že je novinárkou, ktorá nakrúca svoje nové pracovné skúsenosti. Lenže v slovenskej skupine je to pre ňu iné – hovoria spoločným jazykom a veľa sa rozprávajú, nedokáže pred nimi predstierať, že je niekým iným.

Pár dní na to sa začne ich írsky šéf správať podozrivo inak. Dovtedy pôsobil len ako striktný zadávateľ úloh, ktorý vyplácal honoráre podľa nejasného kľúča - zdá sa, že tak, ako sa mu zachcelo. Odrazu však vyzýva pracovníkov, aby mu dali vedieť, ak im neprišla výplata.

Írska skúsenosť je v mnohom podobná tej nemeckej. Veľa práce bez voľna, prísna drezúra, šetrenie, personálna poddimenzovanosť. Jeden človek musí robiť viac úkonov, aj za druhých, ktorí prosto nie sú.

„Zraniteľnosť migrantov sa tu len cynicky využíva,“ konštatuje vyčerpaná Alexandra Uhlová.

„Nechýba ti dcéra?“ pýta sa slovenského kolegu Laca. „Chýba, ale keby som nebol tu, tak by jej chýbalo jedlo a strecha nad hlavou.“

Uhlová v debate s mladými Slovákmi, ktorí pracujú v Írsku. (zdroj: Filmtopia)

Mladá Slovenka tam pracuje so svojím partnerom, krajanom. „Na Slovensku robíš celý život na to, aby si v podstate iba prežíval. Potom sa čudujú, že tam v takej situácii nechcú ľudia robiť, že nechcú mať ani deti,“ ponosuje sa dievčina. A tak s priateľom odišli. „Lenže to sme ešte nevedeli, do akých podmienok sem pôjdeme,“ dodáva.

Z Marseille do Marseille

Celý film sa začína v Marseille, kde Uhlová trávi s rodinou dovolenku. A končí sa v rovnakom meste, akurát v celkom inej situácii. Novinárka sa tam stáva opatrovateľkou starých a chorých ľudí.

Kým na začiatku ju počas dovolenky kvárila nervozita z toho, že bude musieť opustiť svoju rodinu, pretože sa už chystala na projekt Hranice Európy, teraz ju často prepadáva smútok. Z toho, ako sa trápia potomkovia starých ľudí, z toho, akí sú jej klienti neraz sklesnutí, a napokon najmä z toho, že ich v jednom okamihu musí opustiť.

Za desať dní celodennej práce dostala 500 eur.

Rychlíkovej film neobsahuje hĺbkové náhľady do životov a názorových svetov ľudí, ktorí sa nechávajú najať ako lacná pracovná sila v západných krajinách. Uhlová s nimi nevedie dlhé a prenikavé rozhovory. Dokument stavia skôr na bezprostrednom zachytávaní pracovných podmienok a kolektívneho huriavku v pracovnom nasadení. Indície o jednotlivých ľuďoch sa tu zjavujú len úchytkom a väčšinou ich v krátkosti rámcuje Uhlová cez svoje rozprávačské komentáre.

Je však zrejmé, že s mnohými sa v týchto prácach narába ako s nahraditeľným materiálom. Chýba už len výrok typu: Keď sa niekomu nepáči, môže ísť, prídu ďalší.

Vyznieva to asi všetko depresívne, no filmu pomáha to, že Uhlová tu nie je len sústredene vážnou pozorovateľkou – reportérkou a vecnou komentátorkou. Je aj človekom, ktorého okolnosti vťahujú doprostred situácií, potrebuje sa občas úplne obyčajne posťažovať, ponadávať si alebo odľahčiť veci úsmevom.

„Myslela som na to, aké by to bolo žiť vo svete, kde by ľudia nemuseli opúšťať svoje rodiny, lebo by si doma zarobili dosť,“ hovorí v závere filmu Hranice Európy. Zakrátko sa vyzlečie donaha, aby sa konečne okúpala v mori. A možno aj zmyla zo seba všetko to, čo sa na ňu nalepilo počas tejto odvážnej misie.