Nakrútiť film o Dalím sa nedá. Ale na to, ako ho naháňa režisér, sa dobre pozerá

Salvador Dalí bol azda najznámejším surrealistom. Do takej miery, že jeho meno pozná každý. Aj tí, ktorí si nevybavia žiadne jeho dielo (možno sa im však vybaví jeho výzor).

To meno vyvoláva rešpekt. A ak ide o film, kde je Dalí hlavnou postavou, asi by sa dalo očakávať, že o nej bude hovoriť seriózne, ba priam s obdivom.

Lenže keď o ňom hovorí francúzsky režisér Quentin Dupieux, je to trochu inak. Znalcov tohto milovníka absurdného humoru a recesie to však neprekvapí. Ako môže vyzerať jeho film, kde sa odvoláva na slávneho surrealistu? No presne tak, ako naznačuje jeho názov – Daaaaaalí!.

Hravo, výstredne a vtipne. V mnohom sa vlastne nevzďaľuje Dalímu a jeho tvorbe.

„Sen ako film, film ako sen.“ Tak znie slogan snímky.

Humor a hra

Dupieux štartuje svoje rozprávanie cez novinárku Judith, ktorá chce urobiť rozhovor s Dalím. Už tu sa ukazuje režisérov zmysel pre recesiu. Judith totiž pôvodne pracovala v lekárni, ale zdalo sa jej to príliš ťažké, a tak sa stala novinárkou.

Podarí sa jej dohodnúť si stretnutie s majstrom, ktorý za ňou prichádza do hotela.

Nastáva ďalšia výborná scéna, tentoraz ako ukážka Dupieuxovej hravosti. Judith čaká Dalího pred dverami svojej izby a on k nej kráča chodbou nekonečne dlho. Nespôsobuje to pomalosť jeho chôdze, ale režisérova hra so strihom, ktorým zámerne ohýba čas. Akoby ho meral roztečenými hodinami.

Mimochodom, Dupieux nie je len režisér. Jeho Daaaaaalí! je výsostne autorským filmom, pretože k nemu napísal aj scenár a postaral sa o kameru i strih.

No a Judith, ktorá sa opakovane pokúša urobiť rozhovor s veľkým umelcom, je vlastne Dupieux. Tak to sám tvrdí. Pokúša sa nejako nazrieť na Dalího, ale je jasné, že nechcel urobiť životopisný film. Ako uviedol, autor knihy o Dalím by mal zohľadňovať všetky aspekty jeho bohatého života, rôzne obdobia, udalosti a príhody.

(zdroj: Film Europe)

Excentrický a egocentrický

Do projektu sa pritom nepustil preto, že by mal pre Dalího nejakú špeciálnu slabosť. Skôr sa v ňom zakorenili spomienky, keď v detstve videl v televízii množstvo rozhovorov s týmto slávnym surrealistom. A všetky boli podľa neho zaujímavé, čudné, švihnuté.

Prívlastky, ktoré Dupieux vymenoval, sedia aj na jeho film. Neštandardné je už to, že v ňom stvárňuje výtvarníka päť rôznych hercov. Každý mu dodáva trochu inú príchuť, ale dve vlastnosti, ktoré si sám hrdina bohorovne priznáva, sú príznačné pre všetky verzie – Dalí je excentrický a egocentrický.

A Dupieux spolu s hercami to s pôžitkom zdôrazňujú a vychutnávajú si to.

Prejavuje sa to v mnohých situáciách. Jedna za všetky – Dalí sa v limuzíne blíži na nakrúcanie rozhovoru k filmovému štábu na pláži. Mohol by vystúpiť z auta ešte na ceste a zájsť tých pár metrov na pľac pešo, ale on sa chce doviezť až ku kamere. Napriek riziku, že auto vojde do piesku na pláži a môže zapadnúť.

To sa aj stane, a tak Dalí odstaví od volantu svojho vodiča Pabla, sadne si na jeho miesto a bez okolkov nechá tlačiť auto Judith, ktorá s ním má robiť rozhovor.

Priepustné hranice sna

Scéna sa končí tým, že sa rozhovor opäť neuskutoční. A Judith bude znovu prosíkať o ďalšiu šancu.

Než sa jej podarí s Dalím vôbec niečo nakrútiť, tak to trvá. Z materiálu sa pritom stáva nová vrstva Dupieuxovho filmu. A aby to bolo ešte krajšie zamotanejšie, vstupuje do neho aj jeden sen.

Rozpráva ho kňaz v nádeji, že by mohol byť pre Dalího inšpiratívny. Ten ho však komentuje s dešpektom. Tak či onak, prvky z rozprávaného sna začnú prenikať aj do „reality“ príbehových postáv.

Novinárka Judith sa všemožne snaží urobiť rozhovor s Dalím. (zdroj: Film Europe)

Divák už v tomto momente berie film ako čistú hru, ktorá je možno na prvý pohľad neprehľadná, ale dobre sa na ňu pozerá a dá sa v nej všeličoho zachytiť. Aj sa na nej zasmiať.

V tejto hre nevidno majstra sústredene pracovať na svojich dielach. Vlastne sa ani neobjavuje vo veľkom množstve situácií. No nie je to len lacná a vyprázdnená taľafatka, ktorá by nehovorila celkom nič o Dalího svete.

Všetka tá excentrickosť a nevypočítateľnosť ústrednej postavy napokon ústi do ukážky toho, aká je jeho osobnosť prenikavá a ako sa jej dá ľahko podľahnúť. Na vlastnej koži to pocíti Judith, ktorej sa síce podarí konečne urobiť rozhovor, ale kurióznym spôsobom.

Nedá sa to

Prezrádzať neradno. Radšej sa ešte raz vráťme k tomu, ako sa Dupieux prirovnával k postave Judith. Tak, ako sa ona pokúša urobiť rozhovor s Dalím, on sa pokúšal urobiť o ňom film. „A to je, samozrejme, nemožné,“ konštatuje. Prosto mu unikol.

V poriadku, ale aj tak sa jeho pokus oplatí vidieť.