Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Éterické tanečnice, ktoré sa ľahkými pohybmi zdanlivo vznášajú nad zemou, sú výsledkom evolučného procesu techniky klasického tanca a vyvrcholením snahy odpútať sa od zeme – vytvoriť ilúziu nedosiahnuteľného ideálu krásy.
Obdivovať tanečné umenie primabalerín tancujúcich na špičkách môžeme vďaka obdobiu baletného romantizmu, ktorého základné dielo GISELLE uvedie Balet SND 14. a 15. júna.
Baletné umenie sa v priebehu storočí vyvinulo do mnohých poddruhov, obsahovo, štýlovo a žánrovo odlišných podôb, rôznych choreografických koncepcií.
Vďaka tejto bohatej diverzite nachádzame v súčasnom repertoári súborov dejové aj bezdejové diela, francúzske romantické balety prvej polovice 19. storočia i klasické balety Mariusa Petipu z cárskeho Ruska, veľké dramatické plátna i krátke javiskové formy, neoklasické a moderné balety.
Napriek obrovskej škále repertoáru sa synonymom baletu stal tanec na špičkách. Tanečnice pohybujúce sa malými krôčikmi po špičkách v tylovej sukničke (tutu) sú pravdepodobne prvou predstavou, ktorú v mysli evokuje slovo balet.
Viac ako dvesto rokov
Tanec sur les pointes, teda tanec na špičkách, diváci môžu obdivovať už viac ako dvesto rokov. Špičkový tanec sa stal doménou ženskej akademickej techniky, i keď ojedinele sa v niektorých dielach stretávame aj s mužmi tancujúcimi na špičkách. Príkladom je postava Bottoma vo Sne noci svätojánskej choreografa Fredericka Ashtona.
Dnes nie je možné s istotou povedať, ktorá tanečnica sa ako prvá postavila na špičky, ale vieme, že francúzska tanečnica Geneviève Gosseline a ruská sólistka Avdotia Istomina tancovali na špičkách ešte pred rokom 1820.
V tanečných pózach na špičkách sú zachytené aj ďalšie umelkyne začiatku 19. storočia ako Amalia Brugnoli, Fanny Bias či Maria de Caro.
Prvú teoretickú zmienku o tanci na špičkách nachádzame v Théleurovej príručke Listy o tanci z roku 1831. Tento dobový tanečný manuál obsahuje litografiu, ktorá vyobrazuje tanečnicu stojacu na prstoch nôh v otvorenej štvrtej pozícii. Text k litografii uvádza, že „telo spočíva na vankúšikoch chodidiel alebo na špičkách prstov“.
O rok neskôr, v roku 1832, primabalerína Marie Taglioni snahou dosiahnuť dokonalú ilúziu vzdušnej víly v balete Sylfida (La Sylphide) svojím tancom na špičkách zadefinovala špičkovú tanečnú techniku ako neodmysliteľnú súčasť interpretačného umenia tanečníc.
Obdobie baletného romantizmu ovládli primabaleríny, ktoré svojou efemérnosťou boli opakom bežných smrteľníkov. Ilúzia nadpozemskej bytosti „vznášajúcej sa“ idylickou krajinou bola vďaka tanečnému umeniu špičkového tanca takmer dokonalá, samozrejme, často s pomocou tanečného partnera alebo prepracovanej javiskovej mašinérie.
Baletný romantizmus vďaka tancu na špičkách priniesol nový pohybový slovník, ktorý sa stal charakteristickým pre tanečnice a dodnes je synonymom baletu.

Črievičky a technika
Technika tanca na špičkách patrí v súčasnosti k najťažším častiam akademického tanca. Tanečnica musí vedieť stáť a tancovať na plôške veľkej len približne dva štvorcové centimetre.
Je to fyzická zručnosť, ktorej majstrovstvu sa dievčatá učia od detstva a ktorej dokonalé zvládnutie si vyžaduje isté fyzické predpoklady, vôľové vlastnosti a niekoľkoročný denný tréning.
Vďaka dlhodobému tréningu a dôsledne vypracovanej metodike špičkovej techniky získavajú dievčatá nielen potrebnú silu, ale aj rovnovážne, koordinačné a ďalšie schopnosti, vďaka ktorým ich pohyb pôsobí nenútene, elegantne a ľahko.
Dnešné profesionálne baletky dokážu na špičkách zatancovať takmer všetko. Ide o príklad neuveriteľného technického rastu interpretov, ktorý podlieha zvyšujúcim sa dobovým nárokom na výkon i samotnú formu.
Vývoj majstrovstva tanca sur les pointes kráča ruka v ruke s vývojom tanečnej obuvi. Saténová nevystužená črievička z obdobia romantizmu prešla v prospech tanečnej techniky konštrukčným vývojom.
Rôzne druhy vystuženia a vypchávok sa postupne stali prototypom k špeciálnej črievičke určenej na tanec na špičkách, ktorú poznáme pod názvom pointes – špičky.

V zbierkových predmetoch rôznych svetových múzeí nachádzame historické špičky, ktoré sú svedectvom neuveriteľného odhodlania ich majiteliek tancovať na prstoch.
Najvýraznejší pokrok prišiel v 60. rokoch 19. storočia, keď s pomocou lepidla a výstuže vznikla predná časť topánky s tupým koncom. To poskytlo tanečniciam väčšiu základňu a pevnejšiu oporu, čo viedlo k možnostiam experimentovania s tancom na prstoch.
Vývoj tanečnej obuvi znamenal, že z krátkych zdvihov primabalerín na prsty sa stala samostatná časť tanečnej techniky, vďaka ktorej dnešné tanečnice dokážu interpretovať na špičkách takmer čokoľvek.

Romantický klenot
Ako sme už spomínali, tanec na špičkách pre mnohých predstavuje synonymum baletu, špičky sú pre balerínu tým, čím sú pre krasokorčuliarku korčule. Sú doménou ženského tanca, čo je úzko spojené práve s obdobím vzniku tanca na špičkách, a teda s obdobím baletného romantizmu.
V tomto období kraľovali baletným javiskám ženy, ktoré boli neraz oslavovanými hviezdami.
Obdobie romantizmu neoficiálne odštartovala v roku 1832 už spomenutá tanečnica Marie Taglioni ako predstaviteľka titulnej postavy v balete Sylfida.

O deväť rokov neskôr sa talianska tanečnica Carlotta Grisi predstavila v titulnej postave baletu Giselle. Toto dielo znamenalo absolútny triumf, a to nielen z pohľadu baletného romantizmu.
Tanec na špičkách je v druhom dejstve baletu Giselle prostriedkom zvýraznenia nehmotnosti víl a stojí v opozícii k „uzemneným“ tancom smrteľníkov v prvom dejstve.
Nešťastný príbeh lásky hlavných hrdinov sa vďaka špičkovému tancu dostáva z bežného sveta do sveta zhmotnených prízrakov, z reality sa stáva sen, skutočná láska ostáva len metaforou.
Giselle si poslednýkrát v aktuálnej sezóne môžete pozrieť v troch predstaveniach 14. a 15. júna.