Autor je dramatik a dramaturg.
Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Pred pár týždňami som sedel v publiku na bežnej repríze inscenácie Pes na ceste v réžii Dušana D. Pařízka.
Drobná výčitka jedného z hercov smerom do publika (kde sa istá pani trápne na vtipno snažila ospravedlniť svoj neskorý príchod) sa stala len entrée k niečomu oveľa závažnejšiemu. K manifestu, ktorý sa minútu po minúte čoraz viac stával obžalobou hlbočiznej podstaty našej slovenskej malosti, nie však rozsudkom či nebodaj odsúdením.
Keď Ľuboš Kostelný vstúpi v istej časti tejto fascinujúcej intelektuálnej hry s emóciou diváka do publika s monológom nápadne pripomínajúcim Publikumsbeschimfung Petra Handkeho, prikrčil som sa od bolesti nad týmto útokom a uvedomil som si, že sa cítim naozaj zle. A vôbec mi to neprekážalo.
Inscenácia Pes na ceste v Činohre SND (zdroj: Robert Tappert)Dobre, inak.
Nedávno ma oslovila Iveta Ditte-Jurčová a Michal Ditte v rámci špecifického vzdelávacieho projektu Divadla Pôtoň v Bátovciach (Impulz) zúčastniť sa trojdňového divadelného maratónu, organizovaného tak, že každý jeden deň prišla iná skupina študentov z inej školy, pozrela si predstavenie hry Terra Apathy, nasledovala spoločná hodinová diskusia, následne sa študenti podelili do troch skupín a zúčastnili sa troch rôznych workshopov – hereckého (viedla ho Ela Lehotská, spolutvorkyňa a performerka Terra Apathy), scénografického (viedla ho Iveta, režisérka Terra Apathy) a autorského, ktorý som viedol ja.
Už prvý rozhovor s Ivetou ma mierne znepokojil. Najmä preto, že na tieto vzdelávacie aktivity sa prevažne prihlasujú stredné odborné školy, teda „učňovky“, z okolitých regiónov (Tekov, Hont, Novohrad). Tie, z ktorých študenti mali prísť v nasledujúce tri dni, boli navyše učňovky výsostne technického typu, väčšinou elektrikári/ky (elektrotechnika/mechatronika…).
Diskusie po predstavení prebiehali v príjemnom duchu, nešlo o politicky exponovanú tému, takže nehrozil radikálny stret názorov a postojov (Terra Apathy je projektom s ekologickým podtextom, jej politikum sa umne krčí „pod povrchom“).
Podstatne zložitejšie to však bolo pri samotnom workshope. Píšem teraz, samozrejme, len o tom svojom – autorskom.
Bolo totiž zrejmé, že od študentov budem chcieť aktívne písanie. V prvom rade ma však zaujímalo, čo čítajú a či vôbec čítajú. Na pár výnimiek (niektorí ukázali naozaj angažovaný záujem o všakovaké žánrové druhy literatúry) sa ich čitateľská skúsenosť končila pri čítaní instagramových „storiek“ a „reelsiek“.
Vulgárne vám vynadajú, povedia pravdu o Slovensku a aj tak budete povznesení Čítajte Tento druh rozhovoru s nimi sa, samozrejme, niesol v duchu častej demonštrácie nezáujmu sedieť tam a nebodaj niečo písať (nie u všetkých). To určovala dynamika kolektívu a jasne rozdelené roly, pretože v skutočnosti to mnohých z nich vlastne celkom dráždilo.
Všetko sa začalo lámať v momente, keď som vytiahol pre každého papier, na ktorom bol krátky dialóg otca so synom (z mojej hry Deus ex machina). V jednoduchej situácii v ňom otec vyčíta synovi, že mu práve „zrušil“ vzťah, a to len preto, lebo syn prišiel pýtať od otca prachy. To bolo všetko.
Nič konkrétne, čo by naznačovalo, kto sú, čo je to za príbeh, vzťah, rodinná konštelácia. Začala sa analýza a spoločné fabulovanie. Paradoxne práve najväčší deštruktori zrazu začali analyzovať situáciu spôsobom „mám takého kamaráta, ten má takého otca, čo sa rozviedol, a tak ďalej“, a začali sa sypať neskutočné príbehy, ktoré zjavne odkazovali na mimoriadne neutešené kontexty životov jednotlivých zúčastnených.
V každom z troch dní sa zjavilo čosi, čo ma posadilo na stoličku, zobralo slovo, dych. Pred očami sa mi tak začali odvíjať príbehy tých skoro dospelých, mnohých zaseknutých v realite, o ktorej vedia, že im už neprinesie v živote nič, čo by nepoznali, väčšina z nich s predstavou a snom, ktorý sa len ťažko rozvinie ďalej, než že skončia ako údržbári v nejakej večne krachujúcej štátnej firme či u kamoša v servise v druhej dedine.
Dal som totiž každému ten dialóg slobodne dopísať a vo väčšine prípadov konflikt otca so synom najskôr do absurdna vygradovali, ale na konci sa mnohí z nich snažili ho harmonizovať, ukončiť pozitívne, tak ako im to zjavne realita neumožňuje.
Impulz, ktorý v ten deň dostali, možno na chvíľu prebral ich predstavivosť, dal im možnosť fabulovať, a teda snívať (možno práve o tom, ako iný by mohol byť ich osobný príbeh), no cynickosť poznámok smerom ku kontextu, v ktorom žijú a necítia možnosť na zmenu či únik z neho, napokon prevážila. V poznámkach na margo, nie v textoch, ktoré často vykazovali vysokú mieru potenciálneho talentu.
Moju hlbokú úzkosť z faktu, že na minimálny posun tu nie je iné východisko, než pre nich vytvoriť stovky ďalších takýchto impulzov, vystriedal smútok a pocit bytostného zlyhania systému a nás v ňom.
Celý tento zážitok sa mi vrátil, keď som sledoval Pařízkovu verziu Vilikovského geniálnej knihy o tom, ako sa hlboko o sebe pochybujúci slovenský intelektuál snaží presvedčiť o hodnote našej literatúry niekoho za hranicami našej krajiny.
Exkluzívne spracovanie zdanlivo úzkeho problému však v sebe obsahuje presahy, ktoré nevedú dialóg na celkom bežnej úrovni, vyžadujú nielen vzdelanie, ale i poznanie a nadstavbu, ktorú väčšina občanov tejto krajiny nemala šancu dostať. Uzavretí vo svojej bubline sa permanentne spoliehame, že to niekde na tých „okresnejších“ úrovniach niekto robí… robí, a sú to skvelí ľudia, ale je ich stále žalostne málo.
Pred pár dňami som si s kamarátom a rešpektovaným filmovým režisérom pozrel po rokoch kultový film bratov Coenovcov z konca rokov deväťdesiatych Big Lebowski.
Pes na ceste v SND: Niekedy je lepšie pozrieť sa na nás samých zvonka a z odstupu Čítajte Nezávisle od seba sme až zahanbujúco pred sebou samými dlho museli uvažovať nad tým, čo sa to s nami stalo, keď sme boli schopní sledovať len dejovú linku filmu, prešiel pred našimi očami strašne rýchlo a všetku svoju „zahulenú“ vtipnú pomalosť akoby stratil. Nestratil. To my sme voči nej stratili citlivosť. Dostali sme sa nechtiac do pasce.
Strácame citlivosť a v pocite falošnej výlučnosti ju očakávame od druhých. Pri konfrontácii s niekým z druhej strany barikády (plochozemci, antivaxeri, rusofili atď.) vybuchneme skoro rovnako rýchlo ako oni a čudujeme sa, ako môžu byť takí slepí, hluchí či dokonca sprostí…?
Rýchle súdy, odsúdenia, poníženie na všetky strany a ide sa ďalej.
Možno by sme sa mali zastaviť, zbaliť si batoh ako Vilikovského hrdina, vyraziť do regiónu a skúsiť presvedčiť učňovkárov z Veľkého Krtíša, že sa oplatí čítať slovenskú literatúru.
A keď sa nám to raz podarí, bude to prvý krok k tomu, aby o pár rokov sedeli na Pařízkovom Psovi na ceste a chápali, že keď sa cítia zle, nie je to problém, lebo cítiť sa zle v divadle môže znamenať aj to, že ste ešte celkom nestratili citlivosť voči šialenosti aktuálne prežívanej prítomnosti.
