Slovenský film nevznikol počas SNP a našim prvým režisérom nebol Paľo Bielik. Zrodil sa počas fašizmu

Hoci sa desaťročia tradovalo, že slovenský film vznikol v povstaleckom ovzduší, išlo o fabulácie a snahu prepísať dejiny. V skutočnosti vznikol v područí totalitného vojnového režimu, podliehal šovinistickej politike vlády a dozoroval ho úrad propagandy.

Naším prvým filmom bola agitka, ako Slováci sprevádzajú nacistov v ťažení na východ a v kinách sedel dozor, aby sa nikto na premietanie neomeškal. Časť Slovákov tlieskala, keď v nacistickom filme obesili Žida. No policajné hlásenia dokladajú, že nie vždy a všetci konzumovali propagandu a dezinformácie poslušne.

„Medializácia politických špičiek nového štátu bola ‚in‘ , všetci sa tlačili pred kameru. Faktom je, že v slovenskej filmovej produkcii z čias vojny nenájdeme žiadny obraz deportácií, najväčšej hanby režimu, a vlastne ani arizácií. Vidíme rôzne zhromaždenia, nástupy, parády, ale toto nie,“ hovorí filmová historička PETRA HANÁKOVÁ. V novej knihe Máme svoj film! s podtitulom Slovenská filmová kultúra a propaganda 1939 - 1945 presvedčivo dokladá, aká bola realita.

Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o zrode slovenského filmu? Nevieme o ňom dosť?

Pracovala som na nej vyše desať rokov a prirodzene som sa k téme dostala po práci na knihe o Paľovi Bielikovi.

Bielika som uzavrela, ale vnímala som, že začiatky slovenského filmu sú nezmapovaný terén. Zistila som, že sa pri jeho vzniku pohybovali dnes zabudnuté alebo vytesnené mená, v archívoch som nachádzala pozoruhodné materiály.

Väčšina z nás hádam nedokáže vymenovať okrem Bielika žiadnu postavu stojacu pri zrode slovenského filmu, prečo?

Po druhej svetovej vojne sa kádre prečisťovali, týkalo sa to prirodzene aj ľudí vo filmovej kultúre, viacerí sa ako kolaboranti ocitli aj pred ľudovým súdom. Aj z týchto dokumentov sa dá mnohé zistiť, hoci sa aj snažili pred súdom očistiť alebo ‚vypekniť‘.

Filmári pod vlajkami s ľudáckym dvojkrížom na oslavách v Martine v júni 1941. (zdroj: Slovenský národný archív v Bratislave, fond STK)

Dá sa predpokladať, že materiály s nepríjemnými faktami sa úmyselne ničili?

Pravdepodobne áno. Niektoré sa vôbec nezachovali, sčasti asi preto, že sa zapotrošili, iné asi preto, že niekto nemal záujem, aby sa zachovali. Nie je to len vec archívnych dokumentov, fragmentárne sa zachovala aj samotná filmová produkcia. Po vojne bolo napríklad bežnou praxou, že sa strihalo priamo do filmového materiálu, bez toho, aby sa urobila kópia.

Čiže ak sa robil povojnový dokument o zločinoch vojnového režimu, strihalo sa to ako kompilácia z dobovej produkcie a povedzme záber na Tisa klaňajúceho sa Hitlerovi sa vystrihol rovno z materiálu.

V origináli potom tá časť môže chýbať.

Vznik slovenského filmu je úzko spojený s vojnovým režimom, politickou propagandou s velebením Tisa, Tuku a pochodmi gardistov. Je aj to dôvod mlčania o zrode slovenského filmu? Prečo sa táto kapitola stále obchádza?

Pretože sme si stále neujasnili, ako sa k nej máme správať. Buď sa k nej staviame apriórne negatívne alebo apriórne pozitívne.

Odráža to politické hľadisko, pretože tu máme buď proľudácky orientovaných ľudí alebo tých, ktorí to obdobie nenazvú inak ako takzvaný slovenský štát a nič z toho, čo v danom období vzniklo, nie je pre nich za žiadnych okolností použiteľné. Čo ani v jednom prípade nie je veľmi historický prístup.

Záber z úvodnej znelky týždenníka Nástup. (zdroj: Slovenský filmový ústav)

Aký to teda je? Kedy sa datuje začiatok slovenského filmu?

V roku 1939 vzniká monopolná filmová spoločnosť Nástup, ktorá počas vojny produkovala filmové týždenníky rovnakého názvu. Tie sa premietali v kinách pred samotným filmom, pričom väčšinu ich materiálu tvorili nemecké príspevky. No súčasťou týždenníka Nástup boli vždy dva-tri slovenské šoty.

Nástup a vôbec film vtedy u nás fungoval podľa nemeckého vzoru pod Úradom propagandy. Šéfom politickej redakcie týždenníka bol Ferdinand Hoffmann, pôvodne divadelný režisér. Politickú líniu teda držal úrad, z neho sa vysielali filmárom lístky, kvázi príkazy kde a čo treba nakrútiť.

Časť tém si však filmári vymýšľali aj sami. Výsledok sa vyvolával, strihal aj nahováral vo Viedni, v laboratóriách Wienfilmu, keďže my sme vlastné výrobne nemali.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Objavil unikátne zábery Dubčeka na pohrebe aj Labudu ako študenta. Dokumentarista Šulík zbiera staré amatérske filmy Čítajte 

Nástup bol teda filmový žurnál púšťaný pred samotným filmom?

Áno a počas vojny vyprodukoval plus-mínus 700 vlastných spravodajských šotov. Mali rôznu dĺžku, napríklad pri oslavách štátnosti 14. marca alebo manifestáciách vojska boli dlhšie.

Zámerom bolo propagovať, legitimizovať vlastnú štátnosť, každý týždeň o tom presviedčať divákov v kine. Neskôr pribudol aj obrazový kultúrny mesačník Lúč, čo bol akýsi predstupeň k dlhším kultúrnym formátom, vždy dve až tri snímky, ktoré boli dlhšie a artikulovanejšie ako bežný žurnálový šot.

Postupne pribúdali režiséri, kameramani, skrátka už to bol nábeh k profesionalizácii, k neservisnej filmárčine, k umeniu. Spomeniem mená Eugen Mateíčka, Ján Fintora, Karel Kopřiva, Karol Krška.

Karel Kopřiva a Karol Krška, kameramani Nástupu. (zdroj: Slovenský filmový ústav (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Do akej miery to kontrolovali nacisti, keď celý štát fungoval vďaka nim?

Väčšinová ponuka v kinách boli nemecké filmy a v praxi to fungovalo tak, že časť z toho, čo sa zarobilo na nich, sa investovala do slovenského filmu. Takýto zámer Nemci pôvodne nemali, chceli tu mať len pobočky, ktoré by si strážili zisky z exploatácie svojich filmov v našich kinách. Slovenská strana zastúpená šéfom

Nástupu Pavlom Čambalom, pôvodne zamestnancom Tatrabanky, si však dokázala presadiť, že z časti toho zisku sa založí slovenská kinematografia, teda bude vyrábať slovenský film, primárne týždenník Nástup, neskôr aj kultúrne filmy. Dodajme, že Nástup bola účastinná spoločnosť, v ktorej mal 51 percent štát, po 20 percentách Ľudová banka a Tatrabanka a zvyšných 9 percent Nemecká strana.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Poďte k nám, volali šťastní Židia vo falošnej reportáži počas holokaustu Čítajte 

Nehovoríme však o normálnom štáte. Štát ovládli ľudáci kolaborujúci s Hitlerom, šlo o šovinistický režim, kde neboli žiadne voľby. To sa muselo odraziť aj na filmovej produkcii, však?

Nástup bola propagandistická filmová spoločnosť, čiže primárne to bola propaganda, ale neskôr sa začali vyrábať aj kultúrne filmy. Okrem gardistických pochodov sa snímala napríklad výstava výšiviek alebo ťažba travertínu. Je to propaganda?

No sčasti je, ale súčasne zaznamenali dobovú atmosféru a výšivky, ktoré dnes v takej podobe už neuvidíme, prípadne postup pri ťažbe kameňa. V inom šote vidíme príchod jari a ľudí korzujúcich po Železnej studienke, vidíme vtedajší stav tejto oddychovej lokality aj to, ako sa ľudia vtedy obliekali, v ďalšom šote zas zimné športy alebo otužilcov na Dunaji. Časté boli rôzne audiencie, vojenské parády, púte a procesie, ale aj dožinky a otváranie nových stavieb. Tvrdá propaganda je vlastne v menšine príspevkov.

Je v tomto slovenská kinematografia špecifická? Lebo zrejme v iných krajinách vznikla spontánne, bez toho, aby pri jej vzniku bol politický pokyn zhora?

Pôvodné kino Ymca už ako kino HG. (zdroj: Archív P. G.)

V iných krajinách vznikla kinematografia tak, že rôzni súkromníci, ktorí mali povedzme fotoateliér, si kúpili kameru, začali nakrúcať, vznikali prvé filmy. Začalo sa to ako biznis.

Slovenská podnikateľská vrstva však bola slabá. Podobné iniciatívy tu boli, ale boli krátkodobé.

No v polovici 30. rokov sa už aj u nás objavovali články, že na Slovensku by nemali nakrúcať filmy len Česi, ale mali by sa do toho zapojiť aj Slováci a štát by ich mal k tomu nejako podporiť.

Nezapájali sa?

V roku 1938 vzniklo na Škole umeleckých remesiel v Bratislave kinematografické oddelenie, ktoré viedol Karel Plicka a kde sa vyučovali vlastne prví slovenskí filmoví pracovníci, no nestihol sa dokončiť ani prvý ročník. Prišla mníchovská kríza, autonómia, rozpad štátu, českí pedagógovia museli odísť, škola zanikla.

V Plickovej iniciatíve sa však po vzniku samostatného Slovenského štátu už nepokračovalo. Štát mal záujem najmä o propagandu, a až tá bola napokon konečne dôvodom na štátom podchytený rozbeh filmu.

Prečo sme boli takí zaostalí? Keď vznikala slovenská kinematografia, vo svete sa už dávno točili kvalitné autorské umelecké filmy, svoje diela nakrúcali expresionisti aj surrealisti. Prečo sme sa my zmohli na ochotnícke čipky a Tisa?

Takto by som to nehrotila. Neboli sme ani prví ani poslední. Boli sme skrátka dlho rurálnou, vidieckou kultúrou a kino je mestská zábava.

Dlho tu na vlastný film či kinematografiu chýbalo dostatočné publikum, kultúrotvorná vrstva, respektíve ako sa vraví „kritická masa“. Ak aj nejaký film vznikol, napríklad pokusy bratov Siakeľovcov, väčšinou nezarobil, ambiciózna firma skrachovala.

Prvý slovenský filmový režisér Ivan Július Kovačevič a kameraman Bohumil Havránek. (zdroj: Nový svet č. 34/1939, Digitálna knižnica Univerzitnej knižnice v Bratislave)

Vo vojnovom režime tu bol silný protičeský a protižidovský resentiment, v knihe uvádzate, že už v novembri 1938 vznikol Poradný zbor pre otázky kinematografie, ktorý viedol ľudácky propagandista Konštantín Čulen žiadajúci, aby sa kinematografia dostala do „spoľahlivých slovenských rúk“. Uvádzate aj žiadosti Slovákov, ktorí pri žiadostiach o kinolicenciu ohovárajú predošlých prevádzkovateľov.

Veľa kín na Slovensku prevádzkovali pred vojnou židovskí majitelia, ďalšiu časť kín mali v prenájme spolky ako Slovenská liga, Matica slovenská, Sokol. Napríklad sokolské kiná všetky prevzala Hlinkova garda.

Prevzala - teda ukradla, nie?

V podstate áno. Bolo to na legislatívnej báze, urobili si na to nejaký zákon, ale v postate to bola krádež. Kiná Hlinkovej gardy tvorili za vojny nadpolovičnú väčšinu všetkých kín na Slovensku. Podobne však preberali kiná aj po vzniku Československa v roku 1918 zaslúžili legionári, kino bolo svojim spôsobom vždy v rukách kádrov lojálnych k tomu-ktorému režimu. Vždy to bola v istom zmysle trafika.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Zdravý slovenský inštinkt sa vždy ozve, hlásali fašisti. Na Slovensku už zneli reči o zvrhlom umení Čítajte 

Gardisti však boli mocenskou oporou totalitného režimu, kino isto vnímali ako priestor na šírenie propagandy, nie?

Áno, gardisti vnímali kiná aj ako spolčovací priestor. Mávali tu schôdze, prednášky. Takéto Kino HG, to bol vlastne zárodok neskorších kultúrnych domov, alternatíva voči kostolu a krčme.

Keďže po vojne prepadal automaticky majetok kolaborantov štátu, prepadli štátu aj kiná Hlinkovej gardy, hoci to boli v skutočnosti sokolské kiná. Netreba zabúdať aj na to, že hoci sme boli súčasťou Československa, v Česku bola situácia podstatne odlišná, čo sa týka počtu aj návštevnosti kín, vôbec sily kino-kultúry.

Distribučný leták filmu Ivana J. Kovačeviča Od Tatier po Azovské more z roku 1942. (zdroj: Slovenský filmový ústav)

Ako to bolo s kinofikáciou Slovenska?

Súviselo to aj s elektrifikáciou krajiny. Keď nemáte v dedine elektrinu, nemáte ani kino. Kiná boli počas vojny hlavne v mestách, menej na dedinách. Pre porovnanie: v protektoráte, teda už po zabratí Sudet, mali stále skoro 1200 kín. V tom istom čase uprostred vojny bolo na Slovensku nejakých 218 kín. V širšej Bratislave bolo 15-16 kín, kým v Prahe 90.

Pre veľkú časť dedinskej slovenskej populácie bolo teda úplne bežné, že v kine vôbec nebola, prípadne ho navštívila raz?

Asi netreba zabúdať, že v polovici minulého storočia bol film na značnej časti slovenského územia ešte stále relatívne novým médiom.

Kým Česi boli odjakživa a dodnes sú kinematografický národ, tvorili veľa filmov už za prvej republiky, robili jazykové verzie filmov, ktoré vyvážali, situácia u nás bola neporovnateľná. Film mal nevídaný presvedčovací potenciál, pre mediálne väčšinovo stále dosť naivné publikum bol „pravdou“ a triky nedokázalo prehliadnuť. Netýka sa to však len Slovákov, ľudia sú vo všeobecnosti náchylní uveriť obrazu, má väčšiu moc ako slovo. Práve v tom sú „realistické“ obrazové médiá nebezpečné.

Slovenský film bol teda novinkou, aj keď inde bol už dávno zabehnutý. Dokázali ľudáci využiť jeho potenciál?

Pronacistický predseda vlády Vojtech Tuka vpravo a filmový režisér Ivan Július Kovačevič v strede, ktorý o Tukovi nakrútil oslavný film. (zdroj: Nový svet 44/1941, Digitálna knižnica Univerzitnej knižnice v Bratislave (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Neviem posúdiť, do akej miery ľudia verili tomu, čo videli v kine.

Monopolizácia filmu však bola rozhodne politická vôľa. Význam filmu si vtedajšie politické špičky uvedomovali, často sa zúčastňovali filmových predstavení, ich návštevy zachytávala vo fotoreportážach dobová tlačová agentúra a fotky sa objavovali v dennej tlači.

Zvlášť Tuka s Machom sa radi zviditeľňovali, najmä na nacistických filmoch. Medializácia politických špičiek nového štátu bola skrátka „in“, všetci sa tlačili pred kameru.

Takže z premietania filmu sa robila stafáž pre papalášov?

Napríklad pred predstavením nemeckého filmu o víťazstve na západnom fronte v Prešove bolo kinopublikum inštruované, aby zaujalo miesta polhodinu pred predstavením, prišla honorácia, ľudáci, gardisti, úradníci, sudcovia, kuriózne boli letáky rozdávané pred projekciou, že slovenskú aj nemeckú hymnu si treba uctiť povstaním a gardistickým pozdravom. V tlači sa potom nieslo uspokojivé propagandistické echo.

Vstupovať do kina počas projekcie žurnálu bolo od istého momentu dokonca zakázané a ignorovanie filmového týždenníka sa monitorovalo.

Do akej miery sa inšpirovali slovenskí šovinisti goebbelsovskou filmovou propagandou?

Videli nemecké nacistické filmy, inšpirovali sa, aj keď úroveň sa nedala porovnať. Nemci mali frontových kameramanov priamo na bojiskách, v záverečných titulkoch boli pri niektorých menách krížiky, lebo „padli za vlasť“ s kamerou namiesto pušky. U nás mal byť toho obdobou film Od Tatier po Azovské more. Vznikol v réžii či skôr redakcii Ivana Júliusa Kovačeviča. Tento film sa premietal snáď v každom kine, ako súčasť „slovenského programu“, vždy s nejakou papalášskou účasťou.

Zábery z filmu Od Tatier po Azovské more v dobovej tlači. (zdroj: Nový svet č. 30/1942, Digitálna knižnica Univerzitnej knižnice v Bratislave (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Tento náš prvý celovečerný film je vlastne agitka o tom, že Slováci išli ako pucflek za svojím nacistickým pánom v ťažení na východ. Kto sa na ňom podieľal?

Scenár filmu Od Tatier po Azovské more napísal pracovník propagačného oddelenia ministerstva národnej obrany Ján Doránsky, film vznikol na objednávku ministerstva, ako vizitka jeho pôsobenia na východnom fronte. Kovačevič bol poverený jeho realizáciou ako fakticky náš prvý filmový režisér, kameramanom bol Bohumil Havránek. Film vznikal dosť dlho a výsledkom je dosť nesúrodý film.

Je pravda, že bojové zábery nakrúcali tak, že za Bratislavou nechali vykopať zákopy?

Áno. Napríklad Kovačevič bol na fronte zrejme len raz, Havránek párkrát. Niečo nakrútili aj filmári zamestnaní v armáde. Ten film je kompilácia a to dosť zmätočná. Niektoré časti sa navyše stratili, dnes poznáme rekonštruovanú verziu.

Úvodné titulky k filmu. (zdroj: Slovenský filmový ústav)

Ohľadom tých zákopov za Bratislavou však podotýkam, že vojna sa inscenuje vždy. Inscenovali sa aj scény s politikmi, našla som dokumenty, ako sa politická udalosť s Tukom „zopakovala“ pre film, v istom zmysle to bola vyfabrikovaná realita.

Divák sa nedozvie nič o zločinoch, ktoré sa práve vo chvíľach, ktoré opisuje film, páchali na východnom ťažení. Tento film z toho ešte robí heroický čin a úvodné titulky tvrdia, že si „zaslúžime spravodlivý podiel na novej Európe“.

Propaganda sa robí preto, aby ste ľudí o niečom presvedčili, nehovorí o tom, čo je, ale čo by chcela, aby bolo. Isteže je to indoktrinácia. Vzniknúť mal aj druhý diel, teda prvá časť bola od Od Tatier po Azovské more a druhá mala byť až po Krym, ale vojna „sa obrátila“. Nemci - a my po ich boku - prestali vyhrávať. Film sa pomaly dezaktualizoval.

Kameraman Bohumil Havránek a režisér Ivan Július Kovačevič pri filmovaní pre Nástup. (zdroj: Nový svet č. 49/1940, Digitálna knižnica Univerzitnej knižnice v Bratislave)

Kovačevič bol podľa nacistických dokumentov možno aj podvodník so zmeneným menom. Najprv pôsobil v československom filme a chválil Masaryka a Beneša, potom zažil hviezdnu éru za fašizmu a v novinách šovinisticky písal proti Židom a Čechom a ešte v roku 1948 stihol agitku Zem a stroj. Kto to teda bol?

Pozor na tie súdy. Filmár bol z podstaty svojej profesie vždy tak trochu dobrodruh. Film sa totiž nedá robiť „na kolene“, bez inštitucionálnej podpory, je to drahé médium. V literatúre, ak nechcete byť národný umelec, môžete si do šuplíka písať, čo chcete. Vo filme to nejde. Je to aj rizikovejšie médium. Filmári sa podľa mňa snažili vykľučkovať z politickej objednávky ako najlepšie vedeli, samozrejme, v rámci daných línií. A tiež to nebola vždy len propaganda.

Napríklad Paľo Bielik nakrútil v roku 1942 krátky film zo spoločného tábora Hlinkovej mládeže a talianskej fašistickej mládeže, ale takisto nakrútil aj Na ostrove kormoránov o dnes už neexistujúcom kuse lužného lesa na Dunaji. Scénu z neho, kde had požiera žabu, neskôr interpretovali ako disidentský motív. Bielik sa napokon zapojil do Slovenského národného povstania, ale to už je známy príbeh.

Scéna z pripravovaného, no nedokončeného filmu Hanka sa vydáva. (zdroj: Slovenský filmový ústav)

Čo je však takmer úplne neznáme, je informácia z vašej knihy, že mal vzniknúť aj prvý slovenský hraný film, dokonca farebný. Je dojemné, že aj ten náš prvý poriadny film mohol byť, a napokon nebol. Prečo?

Volal sa Hanka sa vydáva, režisérom bol Martin Hollý starší a v hlavnej úlohe mal účinkovať Fero Zvarík. Malo ísť o stredometrážnu snímku, na farbu, s čím nebola skúsenosť, a primárne na export, o folklórne pásmo, vlastne hraný film, venovaný horehronskej svadbe.

Film sa roztočil, ale nedokončil, zachovalo sa len pár záberov, tiež scenár, spomienky a fotografie. Točil sa v lete 1944 a k nakrúcaniu sa, ako svojho druhu supervízia, pridal aj Paľo Bielik. No vypuklo Povstanie, a viacerí z filmárov - s Bielikom na čele - sa radšej investovali tam. Aj keď si to neskôr odsedeli a z materiálu nakrúteného v povstaní sa zachovalo veľmi málo.

Propagandou je však nielen to, čoho pokrivený obraz podsúva, ale aj to, čo vynecháva, nie? Okrem zločinov na východe sú to zločiny doma.

Faktom je, že v slovenskej filmovej produkcii z čias vojny nenájdeme žiadny obraz deportácií, najväčšej hanby režimu, a vlastne ani arizácií. Vidíme rôzne zhromaždenia, nástupy, parády, ale toto nie.

Paľo Bielik vo vlastnom filme Na ostrove kormoránov z roku 1944. (zdroj: Slovenský filmový ústav)

Typickou pre totality je aj cenzúra. Ako prebiehala vo filme za fašizmu?

Nielen pre totality - cenzúra existovala vždy. Už v marci 1939 vznikla pri ministerstve vnútra nová cenzúrna komisia. Zastúpenie v nej mali všetky dôležité ministerstvá, HSĽS, Úrad propagandy aj cirkevné kruhy. Štát povinne prevzal zoznam zakázaných filmov z tretej ríše.

V nemeckých dokumentoch sa uvádza, že slovenská strana sa síce bude opierať o zásady nacistickej cenzúry, ale že tu treba rátať aj so silným katolíckym vplyvom. To sa neskôr potvrdilo. Katolícke kruhy verejne namietali aj proti niektorým nemeckým filmom, keďže boli príliš nemravné.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kým sa nakrúcal Obchod na korze, jeho autor plakal v šatni Čítajte 

Čiže katolícke kruhy boli na Slovensku najkritickejšie voči nemeckým filmom?

Mali špeciálne „rebríčky“, nastavené Katolíckou akciou, ktoré klasifikovali „závadné“ a „nezávadné“ filmy, ktoré môže dobrý katolík vidieť a ktoré nie. Trieda A boli filmy vhodné pre mládež, C už boli s nedostatkami a preto nevhodné, D mravne zlé a zakázané, E boli zakázané pre všetkých. Katolícke noviny toto kvázi-kádrovanie vydávali aj vo forme samostatnej vloženej prílohy. Skoro 20 percent filmov v ponuke tak bolo „dielom skazy“. Problematické boli napríklad filmy, kde zneuctená hrdinka spácha samovraždu, ale samozrejme aj filmy, kde účinkovali „holé ženské“, figurovali nevery a manželské trojuholníky, ba aj rozvod manželov.

Zlopovestný film Veita Harlana Žid Süss sa premietal na Slovensku. Distribučný leták z roku 1940. (zdroj: Slovenský filmový ústav)

Ako takú stredovekú prudérnosť vnímali nacisti?

Nemecká strana to interpretovala v podstate rasisticky, ako výraz istej intelektuálnej menejcennosti nášho prostredia. Teda, že slovenský divák je asi príliš „sprostý“ na to, aby dokázal rozlíšiť medzi filmom a skutočnosťou. Ale Nemci si odmietavú kritiku svojich filmov monitorovali a hnevala ich.

Netreba si však tú „nebojácnosť“ katolíckych kruhov zas veľmi romantizovať. Katolíckej kritike možno prekážali frivolné tance sporo odetých žien, ale podstatne problematickejšie veci ako otvorený rasizmus a šovinizmus, s tými problém nemala.

Uvádzate, že na Slovensko prúdili počas vojny aj najhoršie nacistické produkty ako antisemitský film Žid Süss. Mali veľký dosah?

Reklama na rasistický film Žid Süss v dobovej tlači. (zdroj: Digitálna knižnica Univerzitnej knižnice v Bratislave)

Ťažko povedať. Videla som dokument kde zamestnanci Úradu propagandy a iných štátnych úradov dostali návštevu filmu príkazom.

Film sa masívne propagoval, v denníku Gardista vyšiel článok, že by ho mal vidieť každý, keďže, parafrázujem: od vyriešenia židovskej otázky závisí blaho a budúcnosť národa. Tieto kontexty sú desivé.

Premietanie tohto filmu malo v Banskej Bystrici medzi gardistami taký silný účinok, že zinscenovali jeho desivú rekonštrukciu, na Hlinkovom námestí sa po projekcii filmu objavila vypchatá figurína Žida v klietke a s nápisom: „Bieli židia pozor!“, čím sa mysleli Slováci, ktorí sa zastávali perzekvovaných. Film sa teda stal reálnym ventilom pri perzekúcii Židov.

Vo filme Žida Süssa obesia a vy v knihe konštatujete, že film bol objektívne vykázateľným spoluagentom holokaustu. Súčasne uvádzate aj dobovú správu z regionálnej tlače, ako ľudia pri projekcii pri obesení nadšene tlieskali. Môžeme zistiť, čo si ľudia naozaj mysleli a či im hltali tú propagandu?

Film Žid Süss by mal vidieť každý, hlásali v denníku Gardista. (zdroj: Digitálna knižnica Univerzitnej knižnice v Bratislave (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Niektoré postoje vieme posúdiť z archívnych zdrojov, najmä z policajných správ. Napríklad diváci sa sťažujú, že sa filmový týždenník „omeškáva“. Čiže z ilegálneho vysielania londýnskeho či moskovského rozhlasu k nim presiaklo, že informácie celkom nepasujú s tým, čo beží v žurnále. Aj z frontu vracali vojaci a tí rozprávali, čo videli. Máme doložený aj záznam o smiechu v kine počas reportáže o Stalingrade.

Posmech vyvolávali klamstvá propagandy o taktickom skracovaní frontu, keď nacisti evidentne prehrávali?

Záber z filmu Žid Süss, na konci ho obesia. (zdroj: Europeana)

Výtržnosti, problémy a monitoring rôznych konfliktných situácii zaberajú v archívoch policajného riaditeľstva niekoľko škatúľ. Po obrate pri Stalingrade sa v kinách čoraz častejšie objavoval aj disidentský hlas, napríklad tlieskanie do tanca donských kozákov počas žurnálu. Podľa policajných hlásení sa na pisoároch v kine objavili nápisy ako ‚Nech žije Česko-Slovensko!‘ Teda ľudia neboli takí pasívni, ako sa nám to dnes môže javiť. Preto sú zaujímavé aj tieto ‚negatívne‘ archívne zdroje.

Na predstaveniach bol vždy prítomný aj takzvaný kultúrny dozor, ale máme aj správu, že sa práve tento dozor správal nepatrične. Ale aj niektoré politické figúry boli ľuďom občas na smiech, niečo ako dnes Andrej Danko. Na politikoch sa vždy dobre zabáva, zvlášť v anonymnej tme kina.

Z výskumu mi skrátka nevychádzajú ľudia radikálne odlišní od toho, akí sme my dnes. Aj preto je toto obdobie také zaujímavé, je to úžasný materiál na štúdium mentalít.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Pravda, satira aj džez. Povstalecký rozhlas vysielal naozaj slobodne Čítajte 

Aká bola situácia po vojne? V knihe uvádzate, že po roku 1945 sa slovenský film akoby znovu narodil, píšete doslova o nepoškvrnenom počatí, to je to gumovanie nepohodlných faktov?

Film bol jedným z prvých znárodnených hospodárskych odvetví, ešte pred Februárom 1948 – filmový priemysel sa znárodnil už v roku 1945. Prakticky všetci filmoví pracovníci sa dištancovali od zlopovestného filmu Od Tatier po Azovské more, ale previerkami aj tak mnohí neprešli.

„Za slovenský národný socializmus!“ Distribučný leták týždenníka Nástup č. 32/1940. (zdroj: Slovenský filmový ústav (PRE ZVÄČŠENIE KLIKNITE))

Ale iní áno, napríklad Ladislav Faix, šéf výrobného oddelenia Nástupu, alebo tlačový tajomník spoločnosti Vlado Bahna. Do novej éry teda prešli viacerí, čo začínali za vojny, netýka sa to len Bielika, ktorý v SNP nakrúcal film Za slobodu. Na „kolaborantov“ Kovačeviča a Čambalu sa zabudlo, ostatným odbojová skúsenosť prekryla tú kolaborantskú.

A nová doba si o chvíľu vyžiadala nové, vlastne staronové služobné praktiky. Novú „nadprácu“.

Nie je oblasť vzniku slovenského filmu nedocenená pre spoznávanie našej vlastnej minulosti?

Žiaľ, historický filmový materiál sa v bežnej historiografickej práci u nás málo používa, nedá sa to porovnať so situáciou hoci vo Francúzsku a inde. Náš historik je skôr zvyknutý pracovať s „papierovými“ dokumentmi, menej s vizuálnymi stopami. Pritom by to mal byť komplementárny materiál.

Napríklad pri filme: z reči tela štátnikov sa dá analyzovať mnohé z nevysloveného mechanizmu moci, čítať z nej podriadenosť, servilnosť, dokonca diagnózu. Na druhej strane nepovažujem za šťastné, ak propagandistický film Nástupu niekto „pirátsky“ zavesí na youtube, bez akéhokoľvek komentára. Tam sa rozhodne žiada kritický komentár historika či historičky, pretože inak je to demagógia.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Pred 100 rokmi bol Dracula na Orave: Jeho kočišom bol Slovák Čítajte 

Čo nám tie dávne filmy môžu povedať dnes?

Film mal vždy potenciál povznášať, ale aj kriviť charaktery. Diskurzy o morálnej nebezpečnosti umenia sa objavovali v totalitných či autoritatívnych obdobiach odjakživa. Podobne ako tendencia ovplyvňovať či obmedzovať vplyv „problematických“ médií. Liberálna spoločnosť predpokladá istú odolnosť. Tým, že si od umenia veľa nesľubuje, ani sa veľmi neobáva jeho možnej sily. Je to paradox, že o umenie sa zaujímajú a aj doň viac „nalievajú“ spoločnosti totalitné, pričom ich záujem vždy znamená aj daň istého usmernenia. To sa u nás viackrát zopakovalo. Sú to napokon aj dejiny, ktoré aktuálne žijeme.

Mali ste niekedy pri čítaní starých dokumentov pocit, že vám to beztak niečo aktuálne pripomína?

Isteže. Stále mi z toho „lezie“ tá istá, veľmi špecifická mentalita, podobné konštanty ako dnes pri sledovaní predvolebných debát. Napríklad tá absolútna nevraživosť voči inakosti. A to automatické zdôrazňovanie, že keď sme Slováci, tak to čosi znamená, nejakú osobitnú hodnotu, či priam metafyzickú „zásluhu“. A tá ospravedlňuje čokoľvek.