S ľudským telom sa deje vždy niečo hrozné až nechutné, keď o ňom rozpráva on. Kritici dokonca jeho filmom vymysleli samostatnú kategóriu: body horror. Už v nich raz nakrútil premenu muža na muchu, sledoval gynekológov s čudnými nástrojmi a sám seba nainštaloval do smrteľnej postele.
Najnovšie predstavil film The Shrouds – Rúcha. Vincent Cassel v ňom prijal úlohu podnikateľa, ktorý prišiel s takým konceptom cintorínov, kde ľudia môžu sledovať vďaka kamerám v hrobe rozklad tela svojich blízkych a vďaka tomu môže aj on zostať s fyzickou podobou svojej mŕtvej manželky v kontakte aj po pohrebe.
Vysoká miera ťažko znesiteľných záberov a psychického aj fyzického násilia, ktorá v jeho filmoch je, by mohla budiť dojem, že je to drsný muž s rôznymi úchylkami. Nemôže to byť viac vzdialené pravde.
Na stretnutie so SME (bolo to počas festivalu v Cannes ) prišiel kanadský režisér DAVID CRONENBERG s usmievavými blankytnými očami, hovoril o smútku, ktorý prežíva po smrti manželky, citlivo vysvetľoval súvislosť medzi zúfalstvom a konšpiračnými teóriami a ponúkal riešenie, ako sa vyrovnať s absurditou života, keď po ňom už žiadny iný nie je.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo Vincent Cassel vyzerá v úlohe nešťastného vdovca ako on.
- Čo si myslí o hroboch a spopolnených pozostatkoch.
- Aké šance dáva cintorínom, kde budeme môcť sledovať rozklad tela blízkeho človeka.
- Či si vie predstaviť rozprávať sa s naprogramovaným avatarom mŕtveho blízkeho.
- Prečo tak rád nakrúca o ľudskom tele.
- Čo je podľa neho po smrti.
- Prečo vo svojom novom filme použil konšpiračné teórie a kto má potrebu šíriť ich.
- V čom je jeho nádej v živote, ktorý nemá žiadne pokračovanie.
Myslím si, že mnohých z nás zaskočilo, ako veľmi sa Vincent Cassel na vás vo filme podobá. Hrá trúchliaceho vdovca – aj vy ste vdovec. Chceli ste, aby hral vás?
Viem, že to bude znieť neuveriteľne, ale verte mi, že to nebol zámer. Nijako sme ho do tejto podoby v maskérni neštylizovali. Keď sme sa prvýkrát stretli v Toronte, už takto vyzeral.
Bola to čistá náhoda a naozaj to aj mňa samého zarazilo. Veľa ľudí mi však povedalo, že ja som krajší. Súhlasil s tým, že bude hrať moju škaredšiu verziu, no keby vtedy prišiel s kratšími vlasmi, ako má napríklad teraz, nenútil by som ho do toho.

Nebáli ste sa, že publikum to bude čítať tak, že ten muž, ktorý je posadnutý sledovaním mŕtveho tela svojej ženy, ste vlastne vy?
Nie. Pri každom filme si ma do istej miery môžu stotožňovať s hlavným hrdinom, pretože keď človek píše scenár, sám seba nezaprie. Vždy pri tom niečo o sebe prezradí.
Nebránim sa tomu, aj keď sa tým stávam zraniteľným. Prídem sem do Cannes a viem, že hneď prvú projekciu uvidí dvetisíc ľudí. Čo urobím, keď sa im nebude páčiť? Nič. Je to hra, na ktorú sme my režiséri – a aj herci – pristúpili. Ak sa bojíte, nesnažte sa robiť umenie.
Toto bol film, ktorý ste potrebovali urobiť po smrti vašej manželky?
Áno, ale nie preto, že by som to považoval za formu terapie. Tým by som podstatu umenia mylne zredukoval.
Všetko, čo ako filmár robíte, je postavené na tom, čo ste v živote zažili, a na tom, ako život vnímate. Nemusí to byť nevyhnutne autobiografické, stačí, že sa v tom odráža vaša citlivosť, kultúra, kontext, v ktorom ste vyrastali. A mňa v posledných rokoch poznačilo to, že mi veľmi chýbala manželka a že som cítil nesmierny smútok. Preto je tento film taký, aký je.
K našej kultúre patrí, že chodíme k hrobom svojich blízkych, aj keď ich telo je dávno v rozklade. Aký vzťah k nim máte vy?