Neodradili ho problémy získať práva na operné spracovanie. Pucciniho Madama Butterfly najskôr divákov neočarila

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

Pucciniho Madama Butterfly patrí k najväčším bestsellerom svetovej opery. Po derniére predchádzajúcej inscenácie Petra Konwitschného (premiéra v roku 2007), ktorá sa udržala v repertoári necelých päť rokov, sa dojímavý príbeh krehkej gejše opäť vracia na javisko Opery SND, tentoraz v réžii Matúša Bachynca.

Okrem nesporných kvalít diela samotného je však zaujímavý aj historický kontext, v ktorom sa opera nachádza.

Opera na prelome storočí

Romantizmus bol dominantným hudobným štýlom 19. storočia. Jeho podoba nebola jednotná, prosperoval v mnohých odnožiach a svoju kulmináciu zažil paralelne s vrcholom storočia. Rozvíjal sa však aj ďalej, pozvoľna svoje možnosti vyčerpával a jeho pomalé doznievanie trvalo až do obdobia prvej svetovej vojny.

Éra romantizmu bola typická rovnomerným rozložením hudobných žánrov, inštrumentálnych i vokálnych, ktorých typickými predstaviteľmi boli koncertná pieseň a opera.

Povahu piesní do veľkej miery určovala použitá poézia, opera sa zvyčajne viazala na charakteristické melodické princípy romantizmu. Tie sa však časom začali javiť ako vyčerpateľný zdroj.

Opotreboval sa tematický a obsahový potenciál v podobe idealizmu, sentimentu, pátosu, pompéznosti, heroizmu, mesiášstva, idealizácie minulosti, exotických a ľudových námetov i rýdzo hudobných prvkov ako melodické stereotypy, harmonická statickosť a celkový zvukový ideál.

V klasickej hudbe sa na začiatku 20. storočia odohrávala zásadná premena, ktorá sa prejavila aj v hudobnom divadle.

Mnohé operné diela sa bežným divákom začínali vzďaľovať, v tvorbe sa začalo prejavovať aj elitárstvo. Následkom toho síce neprestali vznikať nové pôvodné opery, ale ich dosah bol limitovaný zvyšujúcimi sa nárokmi na poslucháča. Nastal odliv značnej časti obecenstva od nových opier a majoritná divácka pozornosť sa upriamila na diela minulosti.

Mnohí skladatelia si začali uvedomovať, že ak má opera prežiť, čaká ju nevyhnutný návrat k elementárnym divadelným zákonitostiam i k divákovi. Nešlo by, samozrejme, o voľbu cesty jednoduchých melódií a lacných príbehov.

Tvorcovia vedeli, že musia reflektovať svoj intelekt, oboznámený so všetkým, čo vývoj opernej hudby dovtedy priniesol. Ale aj divadelný operný jazyk si musel opäť začať všímať, ako reaguje publikum. Nie nadbiehaním, ale preto, že divák preferuje operu, ktorá je komunikatívna a vychádza z primárnych zákonitostí divadla.

Ako ďalej?

Skladatelia, ktorí mali záujem o rozvíjanie diváckej opery, hľadali cesty, akým spôsobom nadviazať na vyčerpávajúci sa romantizmus, prostredníctvom akej obsahovej substancie otvoriť nové priestory na rozvoj a zároveň si udržať pozornosť publika. Poučili sa z histórie.

Historické štýly často preferovali jeden umelecký odbor, ku ktorému sa ostatné vzťahovali ako k estetickému ideálu. V období doznievania romantizmu sa začala v umení presadzovať snaha o konkrétnu vecnosť a presnosť, dominantnými sa stali literatúra a výtvarné umenie prostredníctvom realizmu.

Hudba v tomto smere zaostávala, nevedela si nájsť adekvátny výraz a aj realistické námety často prispôsobovala do romantickej podoby. A hoci neskôr komplikované a navzájom sa vyhraňujúce vzťahy medzi romantizmom, novoromantizmom, symbolizmom, impresionizmom, naturalizmom a ďalšími „izmami“ by mohli naznačovať progres, realistická opera vlastne neexistovala.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Tajomstvo úspechu dobrých šepkárok: Najlepšie je, keď ich diváci nevidia ani nepočujú Čítajte 

Konvenčná operná štylizácia ju jednoducho z princípu neumožnila, s čím sa vyrovnala aj hudobno-historická terminológia, ktorá tento typ opier označila ako veristické.

Ako jeden z možných vývojových variantov v rámci upnutia sa k literárnemu vzoru sa javil príklon k prozaickým textovým predlohám, napríklad v diele Richarda Straussa a Leoša Janáčka.

Podobné postupy však nesúzneli s talianskou opernou tradíciou, ktorá napokon začiatkom 20. storočia prirodzeným vývojom vyvrcholila dielom Giacoma Pucciniho.

Tento skladateľ nevnímal potenciál romantickej opery ako vyčerpaný, rozhodol sa romanticko-klasickú skúsenosť využiť, zhrnúť a vo svojom diele zavŕšiť. Narobil tým hudobným historikom a teoretikom nemálo vrások, no dodnes trvajúca obľuba jeho opier, ich nespochybniteľná životnosť, hudobná bohatosť a dramatická účinnosť mu dali za pravdu.

Puccini cestu našiel a zároveň ju ukončil. Jeho dielo je špičkovou, no definitívnou rozlúčkou s veľkou romantickou opernou érou.

Madama Butterfly v Opere SND (zdroj: Marek Olbrzymek)

Operný skladateľ

Giacomo Puccini sa narodil 22. decembra 1858 v toskánskom meste Lucca; pochádzal zo starej hudobníckej rodiny, ktorej korene siahali až do obdobia baroka. Prvé hudobné základy mu poskytol strýko Fortunato Magi, neskôr študoval na Paciniho hudobnej škole.

Ako desaťročný účinkoval v zbore, v štrnástich sa stal organistom v miestnom chráme. Vďaka štipendiu hudbu ďalej študoval na milánskom konzervatóriu, kde medzi jeho pedagógov patril aj Amilcare Ponchielli.

Silný zážitok z predstavenia Verdiho Aidy v Pise ho priviedol k rozhodnutiu naplno sa venovať opere. Štúdium však v roku 1883 ukončil pozoruhodným symfonickým Capricciom. Do súťaže o najlepšiu opernú jednoaktovku, ktorú vypísalo hudobné nakladateľstvo Eduarda Sonzogna, poslal svoju prvotinu Le villi (Víly, 1884).

Cenu nezískal, no prepracovaná verzia pre dve dejstvá mu priniesla prvý úspech a záujem slávneho vydavateľa Giulia Ricordiho, ktorý mladého skladateľa hneď požiadal o ďalšiu operu.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Aj malý kontinuálny dar vie robiť veľké zmeny. SND založilo Klub priateľov a mecénov Čítajte 

Edgar (1889) sa stal začiatkom ich celoživotnej spolupráce. Nasledovala úspešná, dodnes živá a už v charakteristickom Pucciniho rukopise komponovaná Manon Lescaut (1893), vďaka ktorej skladateľ získal finančnú nezávislosť a usadil sa vo vlastnom dome v Torre del Lago pri Viareggiu neďaleko Luccy.

Prvou Pucciniho vrcholnou operou La bohème sa začala úspešná spolupráca s libretistickou dvojicou Luigi Illica a Giuseppe Giacosa. Bohéma patrí medzi najobľúbenejšie operné tituly vôbec, no jej premiéra v roku 1896 v Teatro Regio v Turíne bol obecenstvom prijatá pomerne vlažne. S každým novým uvedením ešte v tom istom roku a aj neskôr, všade sa Bohéma stretávala s narastajúcim úspechom.

Podobného prijatia sa dočkali mnohé Pucciniho opery. Skladateľov nepokojný tvorivý duch stále hľadal niečo nové – témy i námety, ku ktorým pristupoval s novými kompozičnými postupmi.

Kým sa publikum i kritici nastavili na princípy ostatného diela, Puccini vstúpil na javisko s niečím novým, čo mnohí nečakali. Po Bohéme nasledovala strhujúca hudobná dráma Tosca (1900), prvá veľká operná premiéra 20. storočia.

Madama Butterfly v Opere SND (zdroj: Marek Olbrzymek)

Madama Butterfly

Hra amerického dramatika a režiséra Davida Belasca Madame Butterfly: A Tragedy of Japan (Madame Butterfly: Japonská tragédia) vznikla adaptáciou novely spisovateľa, právnika a japonológa Johna Luthera Longa Madame Butterfly.

Od svojho uvedenia v roku 1900 na Broadwayi v New Yorku slávila mimoriadne úspechy po celom svete. Puccini videl predstavenie tejto drámy počas pobytu v Londýne a príbeh ho natoľko fascinoval, že sa rozhodol na námet skomponovať operu. Neodradili ho ani problémy pri získavaní povolenia na operné spracovanie.

Bázou, na ktorej sa odohráva príbeh opery, je stret dvoch kultúr, pričom predstaviteľ Západu, poručík amerického loďstva Pinkerton, je votrelcom – kolonialistom, ktorý uplatňuje svoj nadradený postoj voči tradičnej ázijskej kultúre predstavovanej jemnou Japonkou Čo-Čo-San.

U Pucciniho je podobný kritický tón pomerne prekvapivý, no rozhodne opere nedominuje. Prevažuje módne exotický a dojímavý príbeh nešťastnej gejše, ktorej láska i sen o lepšom živote sa zrútili.

Výberom témy bol Puccini prvýkrát konfrontovaný s mimoeurópskym námetom, čo znamenalo potrebu vierohodne hudobne vystihnúť japonskú atmosféru. Skladateľ sa preto rozhodol študovať japonské zvyky, tamojšie hudobné formy a z Tokia si dal poslať nahrávky autentickej hudby.

Osvojil si niektoré postupy, napodobnil pentatonickú melodiku Ďalekého východu, a podarilo sa mu vytvoriť mimoriadne sugestívnu atmosféru, hoci je viac predstavou Európana o vzdialenej kultúre než skutočným pochopením tradičných princípov japonskej hudby.

Puccini opäť úspešne aplikoval v hudbe výrazný citový náboj a s neomylným vkusom odhadol mieru použitia sentimentality. Podobne ako v predchádzajúcich operách úspešne budoval drámu zručným striedaním kontrastných motívov.

Tragédiu titulnej hrdinky vyjadril melodicky bohatou hudbou a veľkoryso koncipované vokálne party sú podporené bravúrne inštrumentovaným orchestrom, ktorý svojou farebnosťou v ničom nezaostáva za špičkovými impresionistickými partitúrami.

Madama Butterfly pri svojej premiére v milánskej La Scale (17. februára 1904) obecenstvo ani kritiku príliš neoslnila. Po prepracovaní z dvoch na tri dejstvá, pridaním orchestrálneho intermezza a po iných menších úpravách sa však neskôr stretla s mimoriadnou, dodnes trvajúcou priazňou.

Madama Butterfly v Opere SND (zdroj: Marek Olbrzymek)

Operný western

Operu La fanciulla del West (Dievča zo Západu) Puccini skomponoval na objednávku Metropolitnej opery v New Yorku, svetovú premiéru v roku 1910 dirigoval Arturo Toscanini a hlavné úlohy spievali Emma Destinnová a Enrico Caruso.

Štýlovým vybočením z charakteristickej línie Pucciniho tvorby bola La rondine (Lastovička, 1917), poetické dielo oscilujúce na hrane opery a operety.

V roku 1918 sa opäť v Metropolitnej opere konala premiéra Pucciniho Triptychu (Il trittico), ktorý pozostáva z troch kontrastných žánrových operných jednoaktoviek. Po drsnom veristickom Plášti (Il tabarro) nasleduje meditatívna Sestra Angelika (Suor Angelica) a záver patrí brilantnej (Pucciniho jedinej) komédii Gianni Schicchi.

Svoje posledné dielo, symbolistickú opernú rozprávku Turandot, už Puccini nestihol dokončiť, počas kompozície podľahol ťažkej chorobe (29. novembra 1924 v Bruseli).

Na základe zachovaných poznámok a náčrtov operu dokončil skladateľov žiak Franco Alfano. Premiéru v roku 1926 v milánskej La Scale dirigoval Arturo Toscanini.