Chúďa malé, počula, ako hovorí jej mama, keď sa jej konečne podarilo vyslobodiť zo zovretia ôsmich rúk a dostať sa na breh. Amélie Nothomb mala dvanásť rokov, keď ju v mori znásilnili štyria muži naraz.
Ešte si ani nestihla uvedomiť, že sa na jej dospievajúce telo bude niekto dívať ako na objekt túžby, a už sa musela vyrovnať s násilím, ktoré sa s tým niekedy spája. Zostala na to celkom sama, s tým momentom hrôzy jej nikto nepomohol, ani ho nikto nikdy nespomenul.
Chúďa malé. To boli jediné dve slová, ktoré vtedy počula.
Myslela si, že niečo také sa nedá prežiť. Mýlila sa, znásilnenie prežila. Vnútri však cítila, že pôvodná Amélie Nothomb zomrela.
Túžbu po sexe mu neznížila armáda ani kláštor. Sotva vzrušíte ženu, ak jej neublížite, vraví Čítajte Riskovala podozrenie, že sa zbláznila
Aj keď po siedmich rokoch prekonala anorexiu, ktorou na traumatický zážitok zareagovala, našla vášeň a radosť v písaní a nakoniec sa stala jednou z najúspešnejších súčasných spisovateliek, nikdy sa smrti úplne nevzdialila. Naopak.
Prišla na to, že jej údelom je byť jej v blízkosti a neustále sa k nej približovať. Stala sa skutočnou verziou mytologického Chárona, ktorý preváža mŕtvych cez rieku Styx.
Zásadným zážitkom, po ktorom si to dovolila otvorene tvrdiť, bola smrť jej otca v marci 2020. Podrobne to opísala v najnovšej knihe s názvom Psychopompe. Keď ju dopísala, sama na chvíľu zapochybovala, či ju publikovať.
