Keď pracujete šestnásť hodín denne, zmiznú vám z hlavy aj myšlienky na deti a rodinu (rozhovor)

Do zahraničia odišli, aby si zarobili. No čakala ich tam nekonečná drina v mizerných podmienkach.

Na ukážkach takýchto skúseností je postavený dokumentárny film Hranice Európy, ktorý premietajú v kinách. Nakrútila ho APOLENA RYCHLÍKOVÁ, ktorá vyslala na prieskum témy novinárku Sašu Uhlovú - v utajení, ako jednu z pracovníčok.

Zaujímalo ich hneď niekoľko vecí. Odrazili sa od pojmu Železná mzdová opona. „Ten odkazuje nie na dvojrýchlostnú, ale možno až trojrýchlostnú Európu. Na to, aké veľké sociálno-ekonomické rozdiely medzi Západom a postkomunistickými krajinami pretrvávajú a akú nadväznosť tieto skutočnosti majú na utváranie demokracie v postkomunistických krajinách,“ hovorí Rychlíková.

Dodáva zároveň, že chceli vedieť aj to, ako to funguje na Západe, „ktorý má tendenciu sám seba stavať na piedestál dokonalej demokracie a nám neraz až s paternalistickým podtónom hovorí, ako sa máme snažiť, aby sme sa dostali na ich úroveň“. Lenže podľa nej sa ten Západ podieľa na probléme, že sa ľudia z východnej Európy cítia ako menejcenní.

Váš film neobsahuje žiadne štatistiky, ale nie je Česko v rámci pracovnej migrácie trochu neštandardnou krajinou v porovnaní s východnejšie položenými krajinami? Nemali ste pri nakrúcaní problém s tým, že Sašu Uhlovú vnímali v zahraničí so začudovaním, že sa ako Češka dáva na takú prácu?

Náš film nepracuje so štatistikami zámerne. Premýšľala som nad ním viac dramaturgicko-emocionálne. Ale bola to jedna z vecí, na ktorú sme narazili pomerne skoro – že Česi a Češky nie sú takou často migrujúcou skupinou.

Nepoznám oficiálne čísla, ale v porovnaní s Poľskom, Slovenskom, Maďarskom alebo Rumunskom je to v Česku v oveľa menšom meradle. A zároveň Česi migrujú do špecifických krajín. Napríklad v Írsku sme nachádzali aj veľa českých pracovníkov, naopak, v nemeckom poľnohospodárstve ich toľko nebolo.

V Rakúsku a Nemecku je však v prihraničných oblastiach veľmi časté, že sa tam ženy z Česka chodia starať o seniorov.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Na Slovensku robíš celý život na to, aby si len prežíval, hovorí žena, ktorá odišla do Írska. A trápi sa tam Čítajte 

Prečo Česi chodia za takouto prácou menej? Môže to byť okrem toho, že je v Česku vyššia životná úroveň v porovnaní s východnejšie položenými krajinami, aj tým, že majú povedzme silnejšie vedomie sebaúcty či hrdosti?

S tým by som to nespájala. Chápem to tak, že pracovná migrácia v Česku nie je takým rozvinutým nástrojom.

Môžu byť za tým rôzne okolnosti. Jednou z nich je, že máme vyššiu životnú úroveň. Podľa mňa v tom môže zohrávať úlohu aj väčší dôraz na sociálne a rodinné väzby Čechov.

Aké východiská ste na začiatku projektu Hranice Európy mali? Čo vás vlastne zaujímalo?

V Česku sa s migrantskou prácou stretávame často, ale cítili sme, že u nás Saša nemôže do toho skúsenostne preniknúť. Museli sme nájsť iný model. A liniek, ktoré nás zaujímali, bolo hneď niekoľko.

Na prvú sme narazili už pred rokmi, keď sme začali objavovať termín Železná mzdová opona. Ten odkazuje nie na dvojrýchlostnú, ale možno až trojrýchlostnú Európu. Na to, aké veľké sociálno-ekonomické rozdiely medzi Západom a postkomunistickými krajinami pretrvávajú a akú nadväznosť tieto skutočnosti majú na utváranie demokracie v postkomunistických krajinách. Že nesplnený sen o dobiehaní Západu sa odráža aj v tom geopolitickom sebaurčení.

Na druhej strane nás zaujímalo, ako to vlastne funguje na Západe, ktorý má tendenciu sám seba stavať na piedestál dokonalej demokracie a nám neraz až s paternalistickým podtónom hovorí, ako sa máme snažiť, aby sme sa dostali na ich úroveň.

Pritom pre východoeurópske krajiny je Západ jedným zo strojcov problémov v oblasti pracovnej migrácie.

V akom zmysle?

Tým, že nie je schopný dodržiavať svoje vlastné zákony, že ich neuplatňuje na migrantov z hľadiska dôstojnosti a kvality života. Takže skúsenosť, ktorú si nízkopríjmoví ľudia odnášajú zo Západu, je často negatívna.

Vo výsledku to ohrozuje aj súdržnosť toho, čo má Európska únia reprezentovať pre nás všetkých.

Saša Uhlová na cestách vo filme Hranice Európy. (zdroj: Filmtopia)

Ako ste robili výber krajín, do ktorých išla Saša Uhlová pracovať?

Rozhodne sme chceli ísť do Nemecka. Je to najbližšia krajina a ekonomika, na ktorú je Česko najužšie naviazané. Je to jedna z vodcovských síl EÚ a krajina, ktorá má dlho tradíciu sociálneho štátu.

Veľmi nás tam zaujímala téma poľnohospodárstva, lebo prinajmenšom počas korony sa ukázalo, aký veľký problém majú so zháňaním zberačov zeleniny a ovocia, keď odrazu nemôžu privážať migrujúcich ľudí.

Do Británie sme chceli ísť, pretože nás zaujímal rozmer brexitu. Fascinovalo ma, že z hľadiska globálneho kapitalizmu nie je predstaviteľné, že by sme ukončili voľný pohyb tovaru, ale snaha o ukončenie voľného pohybu osôb predstaviteľná je.

Chcela som, aby tam Saša pracovala v nejakej špedičnej firme a rozposielala balíky do celého sveta z pozície načierno zamestnanej pracovníčky. V Británii je však teraz veľmi ťažké nájsť prácu, čo však znamená, že tí ľudia, ktorí tam napriek tomu robia, sú viac schovaní. Pracovné podmienky sa tým ešte zhoršili.

Saši Uhlovej sa tam napokon nepodarilo zohnať nič.

Saša tam strávila zháňaním práce tri týždne. Neúspešne. Prešli sme teda do Írska, a tam sa ukázalo, že veľká časť Čechov a Slovákov odišla z Británie práve tam.

V zostave krajín je ešte Francúzsko. Prečo padla voľba aj naň?

Saša tam študovala a ja som chcela, aby na konci príbehu bola v prostredí, ktoré bude pre ňu menej stresové pre odbúranie jazykovej bariéry. A zaujímala nás tam opatrovateľská práca.

Jednou zo Sašiných najlepších kamarátok je právnička, ktorá sa špecializuje na postavenie a pracovné právo migrantov vo Francúzsku, čím sme dostali lepšiu možnosť investigovať kanály, cez ktoré sú zamestnávané ženy v rámci opatrovateľstva.

Témy filmu sme od začiatku vedeli dosť jasne – chceli sme mať poľnohospodárstvo, služby a opatrovateľstvo. Okrem stavebníctva sú to tri významné sektory, ktoré tvoria migrantskú prácu.

V Nemecku sa Saša Uhlová dostala do komunity pracovníkov, ktorú tvorili prevažne Poľky. V Írsku zase Slováci. Tí sa mi pritom videli deprimovanejší. Asi to bolo aj podmienkami v hoteli, kde pracovali, ale mohlo to byť aj niečím iným?

Saša prišla do írskej dediny v oblasti národného parku. Každá tamojšia dedinka má len hotel a hostinec a všade boli Slováci. Bolo to zvláštne, akoby sme sa ocitli v slovenskej dedinke uprostred írskych hôr.

Akokoľvek sa však môže zdať, že tá masa poľských žien v Nemecku je už zžitá so situáciou, bola medzi nimi naozaj obrovská miera rezignácie. Niektoré ženy sú tam päť rokov, už sa ani nevracajú domov, majú iný život.

Saša spätne upozorňuje na jednu vec – že keď človek začne pracovať pätnásť-šestnásť hodín denne, tak mu z hlavy zmiznú všetky ďalšie myšlienky. Taký človek už prestane myslieť aj na rodinu a deti, nieto ešte na politiku, spoločnosť a podobne.

Únava človeka láme. A tí ľudia sa z toho dostávajú cez extrémny alkoholizmus. Väčšina z nich bola schopná po šichte vypiť fľašu vodky. S tou otupujúcou prácou sa vyrovnávali cez ďalší stupeň otupovania.

Pri práci na farme v Nemecku. (zdroj: Filmtopia)

Boli to však prevažne starší ľudia ako tí Slováci v Írsku.

Áno. V Írsku išlo prevažne o mladých, čo je dôležité. Pri nich môže byť migrácia z istého pohľadu prospešná.

Mladí ľudia tam chodia s inou predstavou a energiou, hovoria si, že sa naučia jazyk, osamostatnia sa... Lenže v tom konkrétnom hoteli, kde sme nakrúcali, im systém práce nedával možnosť rozvoja a majiteľ plytval ich potenciálom. Rýchlo si uvedomili, že sú nahraditeľná pracovná sila.

Bolo to frustrujúce, ale mali tam vo vzájomných debatách zaujímavé momenty, keď samých seba prirovnávali k ukrajinským migrantom prichádzajúcim na Slovensko. Hovorili, že už na nich nikdy nebudú nepríjemní, lebo si uvedomili, v akej zraniteľnej situácii sú. Pocítili na sebe rasizmus a pochopili, že východná Európa je stále vnímaná v mnohých ohľadoch ako nevyspelá.

V tých pracovných komunitách sa zjavovali zaujímavé osoby. Nelákali vás niektoré z nich natoľko, že by ste im venovali viac priestoru?

To by som musela urobiť celkom iný film a podľa mňa je to skôr námet na hraný projekt.

So strihačkou sme budovali štruktúru filmu tak, že to úvodné poľsko-nemecké rozprávanie stojí na takej veľkej mase ľudí a je také dynamické, až je to pohlcujúce. Človek sa stratí v dave pracujúcich. Chcela som vytvoriť obraz ľudí, ktorí miznú v tej neprehľadnej mase migrácie, preto som sa na nikoho zvlášť nezameriavala.

Naproti tomu írska kapitola už rešpektuje aj štruktúru hierarchie toho hotela, kde je nejaký šéf, recepčná, kuchári, čašníci, chyžné... Musia medzi sebou utvárať istú vzťahovú dynamiku a mohla som sa trochu viac sústrediť na ten mladý pár Slovákov.

No a v záverečnej francúzskej kapitole je už Saša sama, pri práci, ktorá je emocionálne najnáročnejšia. Rozvíjame v nej klientov, seniorov, o ktorých sa Saša stará a cez ňu s nimi človek empatizuje.

Dalo by sa povedať, že Saša Uhlová bola spolurežisérkou filmu? Nakrúcalo sa totiž utajene, film často tvoria zábery z kamery zabudovanej v jej okuliaroch. Ako to vlastne prebiehalo?

Saša tvorí základný stavebný kameň filmu. Ale ten bol potom so mnou rok v strižni. Všetky scény, ktoré nie sú nakrútené tajne cez Sašine okuliare, som napísala a režírovala, lebo som potrebovala, aby film niesol nejaký dramatický oblúk, naráciu.

Sašu teda uvádzam ako spoluautorku scenára, ale na režijnej úrovni sa nepodieľala. Ona vedela, čo chcem nakrútiť, zhovárali sme sa o tom, čo má zachytiť na tie okuliare a dúfali sme, že sa to podarí, lebo v tom pracovnom zhone je to veľmi neistý typ materiálu.

Potom som jej vysvetľovala, že ju potrebujem nakrútiť aj pri tom, ako večeria s mamou alebo ako sa prechádza s deťmi. Pri súkromnom živote.

Bránila sa tomu?

Nie. Práca totiž prerastá našou identitou, ovplyvňuje naše vzťahy s najbližším okolím a to, ako sme schopní fungovať v jednotke, akou je rodina. Keď sa toto neukáže, je ťažké opísať, čo tá práca môže s ľuďmi robiť. Aké devastujúce účinky môže mať 16-hodinová práca na rodinu človeka, na jeho komunitu, zdravie, spôsob premýšľania o sebe a o spoločnosti.

To sa dá odsledovať aj na postave, ktorá nie je reálnou migrantkou. Saša však v tej pracovnej pozícii nič nehrala, snažila sa vykonávať každú profesiu poctivo, najlepšie, ako mohla a vedela.

Saša Uhlová je novinárka, vy máte takisto novinárske skúsenosti. O novinároch panuje mienka, že sú to ľudia, ktorí viac znesú, sú odolnejší a odvážnejší. Napriek tomu vo filme vidno aj to, že Uhlová podlieha okolnostiam, v ktorých sa ocitla, a stáva sa emocionálne ich súčasťou. Ako ste to vnímali zo svojej pozície?

Ona od toho nemala odstup, v tom dobrom zmysle slova. Pre ňu je dôležité vedieť sa na situáciu nacítiť a určite v mnohých momentoch zabudla, že je na výskume.

Mysleli sme si, že si bude schopná písať po práci denníky, ale nefungovalo to. Bola jednoducho taká vyčerpaná, že to nešlo. Až spätne to všetko spisovala a vydala knihu Hrdinovia kapitalistickej práce.

Sú tie mizerné podmienky, v ktorých pracujú protagonisti vášho filmu, skôr okrajovým prípadom, alebo sa dá tvrdiť, že platia všeobecne?

Povedala by som, že to tak funguje vo väčšine prípadov. Jasne to ukazujú veľké novinárske projekty, ktoré sa zameriavajú na postavenie migrantov.

Vo chvíli, keď tie mechanizmy nie sú nastavené správne a z migrantov sa stáva iba lacná pracovná sila, tak sa systém začne roztáčať dozadu, až ku kvázi otroctvu, ktoré má devastujúci dopad.

Apolena Rychlíková na diskusii po projekcii filmu. (zdroj: Adam Hříbal)

Film sa premieta v Česku i na Slovensku. Ale plánujete ho prezentovať aj divákom v západných krajinách, o ktorých rozpráva?

Premiéru mal na prestížnom festivale v Kodani, boli sme na veľkom festivale ľudských práv v Ženeve, nedávno som sa vrátila z Krakova, boli sme v Toronte na festivale Hot Docs a premietať sa bude aj v Írsku.

Mojím cieľom je však dostať film do Európskeho parlamentu, lebo si myslím, že musíme presunúť pozornosť na politikov s tým, že ak chcú zachovať súdržnú Európsku úniu, nepôjde to bez narovnania podmienok pre pracovnú migráciu. Pokiaľ nechcú, aby sa Východoeurópania cítili ako menejcenní obyvatelia, musia zabrať aj u seba.

Majú o neraz ponižujúcich pracovných podmienkach pre migrantov dostatočný prehľad aj samotní obyvatelia krajín, kde sa to deje?

Čiastočne áno. Problém je, že krajná pravica zneužíva tému migrácie na to, aby v nich vyvolávala nenávisť.

Ja svojím filmom nechcem povedať, že sa má migrácia skončiť. Veď vždy budú chudobní ľudia putujúci za lepším životom. Ale mala by sa otvoriť systémová debata o tom, ako znovu budovať spoločnosť s reálnymi hodnotami solidarity a dôstojnosti ľudského života, kde práca nie je otročina, za ktorú sa človek ani neuživí. To je do budúcnosti veľká európska úloha.