Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Kórejský K-pop má svojich fanúšikov na celom svete. Aké je však postavenie vážnej hudby a opery v Južnej Kórei, sa dozvieme v rozhovore s tenoristom Kyungho Kimom, ktorého mohli diváci Slovenského národného divadla vidieť a počuť napríklad v postave Vojvodu z Mantovy vo Verdiho Rigolettovi alebo ako Rodolfa v Pucciniho Bohéme.
Aktuálne sa v Opere SND pripravuje na debut v postave Pinkertona v novej inscenácii opery Giacoma Pucciniho Madama Butterfly.

Aká bola vaša cesta do operného sveta? Ako ste sa dostali k spevu a k opere?
Z detstva si pamätám, že môj otec mal túžbu stať sa operným spevákom. Žiaľ, nepodarilo sa mu to, musel živiť seba a neskôr aj svoju rodinu. Spomínam si, že keď sme s ním niekam šli autom, púšťal mi nahrávky troch tenoristov Luciana Pavarottiho, Plácida Dominga a José Carrerasa.
Vravel mi, že by bolo skvelé, keby som raz mohol byť ako oni. Ja som si však počas štúdia na strednej škole uvedomil, že nemám žiadny talent na učenie alebo na šport a napadlo mi, že skúsim spievať. Spievať hocičo, pop alebo operu.
Napokon sa ukázalo, že najlepšie mi ide operný spev. Mal som vtedy 16 rokov a začal som sa teda intenzívne venovať štúdiu operného spevu.
Obyvatelia Južnej Kórey sú povestní tým, že majú silný vzťah ku klasickej hudbe a k opere. Radi navštevujú aj operné domy v Európe. Aké postavenie má opera v súčasnej Kórei?
V súčasnosti máme množstvo skvelých operných spevákov, ktorí sú známi po celom svete, spievajú v Európe, v Amerike, aj vo veľkých a známych divadlách. V Južnej Kórei prebieha obrovský operný rozvoj, no, bohužiaľ, máme len jedno operné zoskupenie.
Nemáme žiadne stále operné divadlo, čo vidím ako veľký problém pre každého operného speváka i pre každého, kto chce pracovať pre operu. Preto sa operní speváci od nás snažia uplatniť v zahraničí, ako nakoniec aj ja.
Ale situácia sa aj u nás vyvíja k lepšiemu, každá nová generácia je na tom lepšie, ako predchádzajúca. Pozitívny vývoj sa odzrkadľuje na množstve a kvalite kórejských operných spevákov.
Spievali ste a spievate vo významných európskych operných domoch. Aká bola vaša cesta do Európy?
Od začiatku som mal veľké šťastie, pretože som hneď začal pracovať v známom európskom divadle, v Staatsoper Unter den Linden v Berlíne. Najskôr som spieval v ich opernom štúdiu, ktoré je určené pre mladú generáciu začínajúcich spevákov.
Vybrali nás šesť z celého sveta a dostali sme možnosť získavať skúsenosti vo veľkom opernom divadle. Popritom sme sa, samozrejme, stretli s mnohými skvelými a slávnymi spevákmi, režisérmi, dirigentmi. Bol to dobrý štartovací bod.
Potom som tu, v Opere Slovenského národného divadla, dostal ponuku od vtedajšieho šéfa Friedricha Haidera, skvelého rakúskeho dirigenta a začal som tu spievať veľké tenorové postavy. Debutoval som v Rigolettovi, v Bohéme, v Simonovi Boccanegrovi, v Romeovi a Júlii a v Šperkoch Madony.
Vždy som sa snažil vydať zo seba maximum, na skúškach aj v predstaveniach. Potom začali chodiť ponuky aj z ďalších divadiel, vystupoval som v napríklad v Lipsku, Stuttgarte, Drážďanoch, v Prahe, alebo v Belgicku. Som vďačný, že som mal také šťastie.
Má dnes opera čo povedať mladým divákom? Čo im prináša? Prečo by mali mladí ľudia chodiť na operu?
To nie je ľahké vysvetliť, pretože keby som nebol operným spevákom, možno ani mňa by opera nezaujímala. Je to trochu vážnejší a náročnejší žáner. Napríklad v Kórei je populárna najmä popová hudba, prípadne podobné žánre. Klasická hudba je pre mladých ľudí niečo úplne iné a nové.
Myslím si, že podobne je to aj u vás v Európe. Mladí ľudia sú zvyknutí na iný typ hudby.

Ako to vnímate vy? Viac súčasne, alebo tradične?
Žijeme v roku 2024 a v opere sa väčšinou pracuje s dielami, ktoré vznikli dávno. Myslím si však, že by sme mali hľadať prieniky so súčasným umením. Momentálne sa to tak vlastne v opernom svete aj pri klasickej hudbe deje.
Je pre mňa veľmi zaujímavé vnímať a vidieť, ako režisér premýšľa a ako chce komunikovať klasické diela súčasnému divákovi.
Klasická hudba sa teraz nachádza vo veľmi ťažkom období, pretože máme menšie publikum a ľudia chcú vždy vidieť niečo veľkolepé. Preto aj mnohí režiséri skúšajú prekračovať tradičné limity opery.
Vznikajú teda aj nové prepracovania, prekvapivé koncepcie. Oba prístupy, aj súčasný, aj tradičný, sú však v poriadku. Aj klasická verzia môže byť pre nás veľmi vzácna.
Je nejaká rola, ktorá vám najviac prirástla k srdcu?
Od začiatku som chcel spievať Rodolfa z Bohémy. Ak som o niečom ako operný spevák sníval, bola to práve táto postava. Bohéma je pre mňa operou číslo jeden, lebo je o láske a Rodolfo je aj vo svojej obyčajnosti úžasnou postavou. Obyčajný a normálny človek, časť môjho ja. Vo všeobecnosti zasa môžeme povedať, že je to príbeh o nás všetkých.
Spomínali ste troch tenoristov,, ktorých ste počúvali v detstve. Máte nejaké spevácke vzory alebo obľúbených tenoristov?
Áno, pre mňa je vzorom Franco Corelli. Keď som ale začínal spievať, môj hlas bol veľmi ľahký. Nebol taký dominantný, ohromný. Vždy som taký chcel mať, ale bol to iba sen. Nikdy som sa nepokúšal Corelliho napodobňovať.
Vekom sa môj hlas však mení a veľa ľudí mi dnes hovorí, že mám hlas stvorený pre dramatické postavy. Možno len vnútri svojej mysle mám nejaký pomyselný cieľ, ktorý ma prirodzene núti priblížiť sa k hlasu Franca Corelliho.

Takže vidíte, ako sa váš hlas mení a vy sa vyvíjate, posúvate. Zameriate sa teraz viac na dramatickejšie úlohy?
Áno, pravda je, že by som raz chcel byť dramatickým tenorom. Možno o desať rokov príde ten čas. Treba počkať.
Čo vás čaká v najbližšej budúcnosti okrem Madama Butterfly?
Po premiére idem domov do Južnej Kórey, kde mám galakoncerty. Jeden je s kórejskými spevákmi, ktorí spievajú v Európe a v Amerike.
Druhý galakoncert je venovaný príbehu Marie Callas a Giuseppeho di Stefano. Tiež ma čaká jedna brilantná opera, v ktorej budem spievať s kórejskou opernou speváčkou.
V januári 2025 mám Rigoletta v Prahe, Normu v Belgicku v Antverpách. A potom ma možno znova uvidíte tu, v Madama Butterfly.