Nazvime postavy ruskej klasiky pravým menom. Sú to neurotici, alkoholici a narcisti

Všetko sa začína ešte vo foyeri. Dvaja mladí ľudia si z prenosného reproduktoru púšťajú skladbu O Children od Nicka Cava and Bad Seeds a všetkých lákajú na avantgardné predstavenie, ktoré onedlho uvedú nadaný dramatik a talentovaná herečka. Pobehujú sem a tam, spievajú si a vháňajú obecenstvo do sály. Na prvý pohľad sa zdá, že sú nesmierne šťastní.

Máša však ešte pred obedom stihla do seba obrátiť dve veľké vodky. Podvečer je opitá do bezvedomia a nezrozumiteľne mrmle, že lásku k dramatikovi, ktorý si ju vôbec nevšíma, sa jej dozaista raz podarí zadusiť.

Medvedenko ju napriek tomu miluje a v jej lásku dúfa rovnako ako v spoločenský rešpekt. Ibaže je učiteľ a slaboch a nikto ho nikdy neberie vážne. Raz sa títo dvaja zosobášia. Ich manželstvo bude úplná katastrofa rovnako ako životy všetkých ostatných postáv v Čechovovej hre Čajka.

Inscenáciou tejto hry v podaní študentov VŠMU sa v Martine v pondelok 24. júna neoficiálne začal 19. ročník festivalu Dotyky a spojenia. Nultý deň festivalu patrí vždy študentom.

Hrať Čechova je ako krst ohňom

Dotyky a spojenia až do 29. júna prinesú to najlepšie z práve sa končiacej divadelnej sezóny. V hlavnom programe je desať rôznorodých inscenácií, ktoré vznikli v Slovenskom národnom divadle, na regionálnych či nezávislých scénach a po prvý raz sa tu objaví aj Divadlo bez domova, ktoré pracuje s ľuďmi v náročných životných situáciách.

Festivalový program je však doplnený aj dopoludňajšími predstaveniami pre detského diváka a sekciou Junior, ktorá uvádza študentské inscenácie. Práve v nej sa objavila Čechovova Čajka, ktorú so študentmi a študentkami magisterského štúdia naštudoval režisér Roman Polák.

Mimochodom, festival Dotyky a spojenie si svoj názov osvojil práve po rovnomennej Polákovej inscenácii z roku 1988.

Anton Pavlovič Čechov patrí k autorom, s ktorým by sa mali študenti a študentky herectva stretnúť. Jeho postavy sú plné vnútorných rozporov, majú plné ústa vzletných myšlienok, no žijú malé životy. Kým v minulosti sa na tieto postavy dívalo len ako na nešťastných ľudí, dnes by sme použili iné termíny. Narcisti. Alkoholici. Ľudia s narušenou citovou väzbou. Manipulátori.

Hrať tieto postavy je výzva aj pre skúsených hercov a herečky. Pre tých začínajúcich doslova krst ohňom. Polák však našťastie pracoval s veľmi disponovaným ročníkom.

Anna Magdaléna Hroboňová a Lukáš Herc (zdroj: Braňo Konečný)

Dnes by sme hovorili o narcistickej matke

V úlohe egocentrickej hereckej divy Iriny Arkadinovej sa predstavila Kristína Koblišková. Jej výrazný temperament aj vzhľad sú skvelým predpokladom pre postavu starnúcej herečky, ktorá chce všetku pozornosť upriamiť iba na seba. Úspech nedopraje nikomu inému, dokonca ani vlastnému synovi Kosťovi, ktorého hrá Adam Hilek.

Toho striedavo zahŕňa opičou láskou a krutým posmechom. V dnešnom slovníku by sme o tejto žene hovorili ako o narcistickej matke, ktorá má leví podiel na tom, ako jej syn skončí.

Študentská inscenácia však nešetrí ani postavu slávneho a neurotického spisovateľa Trigorina v podaní Jakuba Somoru či dedinského lekára Dorna v stvárnení Lukáša Herca. Obaja sú svojím spôsobom prospechári, na ceste za svojím úspechom využívajú ženy a zneužívajú všetkých slabších, ktorí im skrížia cestu. Zaujímavé je najmä podanie Somoru, ktorý do správania slávneho spisovateľa posadnutého chrliť jednu poviedku za druhou vnáša silné neurotické črty.

Slabinou inscenácie je emocionálne prepätie niektorých študentov a študentiek. V tomto smere sa však dá poľahky privrieť jedno oko. Postavy, ktoré mladí herci študovali, sú naozaj mimoriadne náročné a v ich neprospech hrá aj minutáž inscenácie. Iste, prinajmenšom tri hodiny strávené v divadle sú akousi osobnou značkou režiséra Poláka, no pre mladých hercov bolo náročné tento čas na javisku vyplniť.

Adam Hilek a Lukáš Herc (zdroj: Braňo Konečný)

Univerzálne prostredie, súčasná téma

O to lepšou správou je, že inscenácia prináša aj zrelé výkony. Ten najpresvedčivejší podáva Anna Magdaléna Hroboňová ako Máša. Táto večne opitá, sebadeštruktívna bytosť túži po láske a pozornosti, no nedostáva sa jej ani od rodičov, ktorí žijú v totálnom zmare, ani od Kosťu, ktorého roky miluje.

Hroboňová hrá túto zničenú mladú ženu prekvapivo úsporne, ale so zjavným pochopením toho, ako podobné pocity rozkladajú životnú energiu.

Polákova inscenácia veľmi silno zvýrazňuje tému nenaplnených ambícií. Túžbu po sláve, ktorá otravuje mysle mladých ľudí a načisto deformuje charakter tých, ktorí ju dosiahli. Je to bludný kruh ambícií a sklamaní, neschopnosti byť spokojný sám so sebou a ľúbiť ľudí okolo seba.

To, že ju zasadzuje do akéhosi univerzálneho prostredia, ju zo študentskej inscenácie povyšuje na dielo s veľmi súčasnou a univerzálnou výpoveďou.