Šulík: Napokon sa to obrátilo vždy proti tým, čo spôsobili deformáciu spoločnosti

"V nedeľu som v televízii počúval pána Danka, ktorý oprášil ideologický slovník komunistických papalášov. Vysvetľoval divákom, ktoré filmy sa môžu točiť a ktoré nie. Prízvukoval, že o tom budú rozhodovať oni a zaklincoval to vetou: My vládneme a nebudeme sa pozerať, ako slniečkari natáčajú filmy. Prepadol som sa v čase, videl som reinkarnáciu Miloša Jakeša," hovorí MARTIN ŠULÍK, jeden z najvýraznejších slovenských ponovembrových filmových režisérov.

Má 62 rokov a ako sám hovorí, len malú časť života prežil v slobodnom priestore. Kroky súčasného ministerstva kultúry pod vedením SNS ho teda neprekvapujú.

"Kultúru a umenie chce vždy niekto riadiť a používať na svoje ciele. Politici na Slovensku vnímajú umenie len ako nástroj propagandy," myslí si a veľmi citlivo vníma zmeny v Audiovizuálnom fonde, ktoré na popud Slovenskej národnej strany v piatok schválil parlament.

"Obávam sa, že znova budeme musieť bojovať o základné podmienky na to, aby sme mohli pracovať. Táto situácia sa na Slovensku opakuje vo vlnách," hovorí.

Poslanec za SNS a predseda kultúrneho výboru parlamentu Roman Michelko, ktorý pozmeňovacími návrhmi predizajnoval zákony o umeleckých fondoch, minulý týždeň povedal, že komunikoval s producentmi a filmármi a tí zmenami v zákone o Audiovizuálnom fonde „nie sú nadšení, ale vedia s tým žiť“. Aké bolo stretnutie s ním?

Na zasadnutí Slovenskej filmovej a televíznej akadémie poverili prezidentku Katarínu Krnáčovú, bývalého riaditeľa Audiovizuálneho fondu Martina Šmatláka a mňa, aby sme sa stretli so zástupcami ministerstva kultúry, ktorí pripravujú nový zákon, a aby sme zistili, o čo v reforme pôjde. Prijali nás štátny tajomník Tibor Bernaťák a Roman Michelko.

Vyjadrili sme obavu, aby sa zmenami vo fonde nesiahlo na nezávislosť, pretože fond je pre slovenskú kinematografiu nesmierne dôležitý. V momente, keď už bola takmer zlikvidovaná, jej pomohol postaviť sa na nohy. Celý čas od svojho vzniku bol nezávislý a slobodný. Nikto z doterajších ministrov kultúry do jeho fungovania nevstupoval.

Podoba fondu sa cizelovala v rôznych krízových momentoch, keď sa ukázalo, že treba reagovať na digitalizáciu kín alebo keď bolo potrebné vytvoriť priestor pre mladých filmárov. Audiovizuálny fond formovala odborná verejnosť celé roky. Naša hlavná obava bola, aby neprišiel o nezávislosť.

Čo vám na to povedali?

Povedali, že to nie je ich cieľom, pretože v Audiovizuálnom fonde neboli také kontroverzné rozhodnutia ako vo Fonde na podporu umenia.

Na záver diskusie sme poprosili štátneho tajomníka Bernaťáka aj pána Michelka, aby nám poslali verziu novely, ktorá pôjde do parlamentu. O zmenách sme sa totiž rozprávali len v teoretickej rovine. Sľúbili, že pošlú na prezídium Slovenskej filmovej a televíznej akadémie konečné paragrafové znenie. To sa nestalo.

Prekvapilo vás to?

Mám 62 rokov a len krátky čas som žil v slobodnom priestore. Kultúru a umenie chce vždy niekto riadiť a používať na svoje ciele. Politici na Slovensku vnímajú umenie len ako nástroj propagandy.

Keď som ako filmár začínal, museli sme s režisérom Vladom Balcom vysvetľovať komunistickým funkcionárom v Modre, prečo v našom filme Postoj stranícka skupina nevyriešila manželskú neveru. Neskôr ten, kto sa vyjadril proti Vladimírovi Mečiarovi, sa dostal na čiernu listinu a komisia fondu Pro Slovakia ani televízia jeho projekty nepodporovali.

Potom prišla veľká ekonomická reforma, ktorú v audiovizuálnom priestore predstavoval Richard Rybníček a televízia niekoľko rokov nevyrábala pôvodné filmy.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok SNS ovládla aj Audiovizuálny fond. Bez súhlasu ministerkiných nominantov nebudú môcť schváliť podporu Čítajte 

Aké časy to boli pre film a filmárov?

Biedne. Nakrúcalo sa málo, boli roky, keď sa natočil len jeden film. Slovenská kinematografia toto obdobie prežila len vďaka nezávislým producentom a Českej televízii.

Prečo sa v 90. rokoch nedarilo nakrúcať iným režisérom tak ako vám? Nemali taký talent alebo nemali na to podmienky? Vy ste od roku 1991 do roku 2000 vytvorili päť celovečerných filmov.

Mal som šťastie, že som stretol scenáristov Ondreja Šulaja, Mareka Leščáka a Dušana Dušeka. Veľmi mi pomohli producent Rudo Biermann a osvietení ľudia v Slovenskej televízii Boris Hochel a Marián Puobiš. V Českej televízii nás podporoval Čestmír Kopecký.

Váš film Všetko čo mám rád z roku 1992 patrí k prvým filmom nakrúteným na Slovensku aj vďaka neštátnym peniazom. Ako to bolo možné?

Spočiatku to bolo celkom ľahké. Štát prestal podporovať Kolibu a časť z prostriedkov na kinematografiu presunul do fondu na podporu kultúry a umenia Pro Slovakia. Filmy Všetko čo mám rád, ale aj film Štefana Semjana Na krásnom modrom Dunaji boli podporené medzi prvými.

Ale potom sa to zmenilo. Zo zákona mal fond Pro Slovakia dostávať istú sumu zo štátneho rozpočtu, ale nikdy ju nedostal. Jeho rozpočet sa vždy radikálne skrátil. Myslím si, že tu sa zrodila naša národná tradícia: Keď nie sú peniaze, treba siahnuť na vzdelanie, kultúru a umenie. Nikto si neuvedomuje, že sa to o niekoľko rokov vráti.

A tak dnes o tom, aké filmy sa budú točiť, aká bude zahraničná politika, kto bude predsedom parlamentu, rozhodujú politici, ktorí sa chvália tým, že napísali len päť strán svojej diplomovky a bozkávajú vojenské výložky. Môžeme rozmýšľať, čo sme ušetrili a čo stratili. A čo nás ešte čaká.

Cítite paralelu medzi socializmom či mečiarizmom a dneškom?

V nedeľu som v televízii počúval pána Danka, ktorý oprášil ideologický slovník komunistických papalášov.

Vysvetľoval divákom, ktoré filmy sa môžu točiť a ktoré nie. Prízvukoval, že o tom budú rozhodovať oni a zaklincoval to vetou: My vládneme a nebudeme sa pozerať, ako slniečkari natáčajú filmy.

Je to strašne úzky pohľad na život. Prepadol som sa v čase, videl som reinkarnáciu Miloša Jakeša. Neodbornosť, naivita a bohorovná samoľúbosť. Bolo to rovnako smiešne a smutné zároveň. Ďalší kôl v plote.

Aká cesta viedla k tomu, aby sa naštartovala alebo reštartovala slovenská kinematografia?

Bolo to zmenou filmových technológií – začalo sa točiť na digitál, rozvíjala sa Filmová a televízna fakulta VŠMU a neskôr aj Akadémia umení v Banskej Bystrici – objavili sa mladí talentovaní filmári a predovšetkým vznikol Audiovizuálny fond.

Prečo sa tak veľmi zdôrazňuje úloha Audiovizuálneho fondu?

Situácia v kultúre sa začala stabilizovať vďaka ministrovi kultúry Marekovi Maďaričovi, ktorý stál pri vzniku Fondu na podporu umenia, Audiovizuálneho fondu, Fondu na podporu národnostných menšín. Vďaka nemu si priestor na tvorbu začali nezávisle a slobodne formovať sami umelci. Nebolo to ľahké, peňazí je vždy menej ako žiadostí o podporu, ale fondy sa snažili pokryť široké spektrum rôznorodých projektov.

Teraz opäť dochádza k zmenám, ktoré všetko doterajšie úsilie obrátia hore nohami. Obávam sa, že znova budeme musieť bojovať o základné podmienky na to, aby sme mohli pracovať. Táto situácia sa na Slovensku opakuje vo vlnách.

Čím to je?

Veľká časť slovenskej politickej garnitúry slovenskú kultúru nepozná, nerozumie jej, nemá k nej žiadny vzťah. To je ťažisko celého problému. Keby ste sa rozprávali s politikmi a pýtali sa ich na mená slovenských hudobných skladateľov, ja neviem, či vám niekto povie, čo napísal Mikuláš Schneider-Trnavský, Ján Levoslav Bella, alebo kto sú spisovatelia Ivan Horváth, Ján Červeň, Gejza Vámoš. Možno pán Michelko – ten posledných dvoch propagoval na internete.

Keď nevieme zhodnotiť vlastnú kultúru a nedokážeme ju zasadiť do širšieho kontextu, strácame identitu.

Od začiatku roka stihla ministerka kultúry Martina Šimkovičová (SNS) zrušiť Kunsthalle, bez uvedenia dôvodu odvolať šéfku Bibiany a dosadiť na jej čelo svoju známu, presadiť zmenu verejnoprávnej RTVS na štátnu televíziu, po Fonde na podporu umenia ovládnuť aj Audiovizuálny fond. Aké to bude mať dôsledky pre kultúru?

Keď vytvoríte v zákonoch podmienky na kontrolu a zakazovanie, tak sa bude kontrolovať a zakazovať. Ak by nechceli nič zakazovať, na čo by presadzovali zákony, ktoré to umožňujú?

V posledných rokoch som nevidel vo Francúzsku ministra kultúry, ktorý by prišiel a povedal: Musíme vytvoriť zákon, aby sme mohli kontrolovať francúzske filmy. Poučili sa z revolúcie, vedia, že gilotína nie je riešenie. Neviem si predstaviť, že by prišla talianska politička a povedala, že treba kontrolovať, čo maľujú talianski maliari. Ani pápežovi Júliusovi II. napokon ten nahý Adam neprekážal.

Ale naša vrchnosť má pocit, že jej povinnosťou je kontrolovať. A možno sa nám to zapáči. Budeme chodiť s ohnutými chrbtami a začneme sa udávať.

Zdedili sme to z minulosti? Z čias socializmu?

Neviem. Ale je to únavné. V spoločnosti je toľko problémov: nefunguje zdravotníctvo, lekári utekajú do zahraničia, chýbajú dôležité lieky, policajti píšu ministrovi, že nemajú podmienky na robotu, padajú mosty, a my už viac ako pol roka riešime umelecké fondy a RTVS.

Prečo radšej nestavajú železničné priecestia? Prečo nerobia to, čo by mali? Prečo ničia inštitúcie, ktoré po dlhom čase fungujú a prinášajú výsledky?

Máte na to odpoveď?

Keď to chcete pochopiť, zavolajte na ministerstvo kultúry. Možno vám to vysvetlia. SNS už v minulosti bránila tomu, aby sa zvýšili koncesionárske poplatky a zlepšila situácia v televízii. Myslím, že im prekáža nezávislosť z princípu.

Čo tým sledujú?

Rozbíjajú zrkadlo, ktoré im ukazuje, čo robia a akí sú. V spravodajstve by mali podľa nich sedieť len redaktori, ktorí im nebudú klásť nepríjemné otázky, nemali by sa točiť satirické komédie ani filmy o aktuálnej politickej situácii.

Ako povedal nezabudnuteľný pán Danko: Pokiaľ umelec alebo novinár vyjadruje politický názor, nech ide do politiky. Bertold Brecht, autor konceptu angažovaného umenia, by sa čudoval. Prekvapení by boli aj Andrzej Wajda, Costa Gavras, Pier Paolo Pasolini a všetci režiséri talianskych politických trilerov.

Naši politici stupňujú existenčný tlak na redaktorov, šíria strach a veria, že časom u tvorcov nastane autocenzúra.

Dá sa takto reálne ovládnuť spoločnosť?

To je naivná predstava. Moja životná skúsenosť hovorí, že spoločnosť sa nedá ovládnuť natrvalo. Dnes sú tu nezávislé médiá, slobodné toky informácií, internetové vysielanie. Tí, čo teraz podporujú SNS, budú o dva roky vystupovať proti nim, pretože postupne začnú obmedzovať aj ich priestor. A deti im odídu do cudziny. Také jednoduché to je.

Neodborné rozhodnutia dostanú spoločnosť na kolená. Preto padol komunizmus, preto sa z politiky vytratil Vladimír Mečiar a dúfajme, že aj Igor Matovič. Napokon sa to obrátilo vždy proti tým, čo spôsobili deformáciu spoločnosti. Smutné je len to, že zbytočne strácame čas a život je taký krátky.

Ako vníma situáciu filmová obec?

Filmová komunita nie je homogénna. Záujmy filmárov sú často protichodné a generačne rôznorodé. Rozmanité sú aj témy, ktoré chcú tvorcovia natáčať.

Audiovizuálny fond za 15 rokov existencie podporil filmy rôznych poetík aj žánrov a aj vďaka nemu má súčasný slovenský film rôzne podoby. Vznikli artové diela, ktoré sú oceňované na svetových festivaloch – Peter Kerekes, Ivan Ostrochovský a Pavol Pekarčík majú ceny z Benátok, Tereza Nvotová vyhrala festival v Locarne, Viera Čákanyová a Mira Fornay boli ocenené v Berlíne, mladí filmári a filmárky z VŠMU sa dostávajú do Cannes či do Toronta. Hovorím len o veľkých festivaloch, ale množstvo cien získali slovenské filmy aj na menších podujatiach.

A zároveň sú v kinách diela, ktoré pritiahli divákov - komédie, akčné snímky, trilery. Zvláštnou kapitolou je slovenský dokument, mapuje nielen súčasnosť, ale obracia sa aj do histórie.

Naša kinematografia konečne začala fungovať ako systém, ktorý v spoločnosti plní rôzne funkcie. Aj televízia začala natáčať viac pôvodnej tvorby a podporila takmer všetky domáce kinofilmy. A keď niekto chce reformovať televíziu len preto, že spolupracuje s externými producentmi, tak je to absolútna neznalosť problému. Externí producenti prinášajú ďalšie finančné zdroje a rozširujú tematické spektrum programov.

Čo sa môže stať, keď teraz nebude možné rozhodnúť o podpore filmov bez nominantov ministerky?

Každý z nás má vlastné svedomie. Možno budú politickí nominanti formovať Audiovizuálny fond pozitívne, ponechajú tvorcom slobodu a nezávislosť. Ale podľa vyjadrení politikov a poslancov SNS a Smeru sa chystajú robiť poriadky – aký pekný eufemizmus - a zasahovať do rozhodnutí komisii.

Legislatíva by mala vytvárať prostredie, ktoré by zamedzovalo tomu, aby inštitúcie ovládali politici namiesto odborníkov. Ak zákony ponúknu možnosť na zneužitie, takmer vždy to nejaký chytrák zneužije. K tomu smerovali výhrady filmovej a umeleckej obce pri zmenách v zákonoch o Audiovizuálnom fonde a Fonde na podporu umenia.

Ale, keď už sme krajinou s minimom lekárov, môžeme byť aj krajinou s minimom kultúry. My sa tým môžeme presláviť.

Myslíte si, že sa to môže stať?

Umelci prežijú. Keď nebudú mať prácu tu, vycestujú do Čiech, Poľska, Maďarska. Svet je široký. Strašné však je, že sa každých päť či desať rokov opakuje ten istý zápas: vysvetľovať niekomu, že kultúra je dôležitá, že kultúra nie je kšeft s budovami, že kultúra nie je zárobkový podnik, ale je to niečo, čo by malo formovať vedomie a svedomie ľudí.

Kde sa stala chyba, že prevláda takéto vnímanie?

Keď som bol decko, v nedeľu na obed sa televízii vysielal koncert vážnej hudby a večer bola Chvíľka poézie. Už tridsať rokov je však v nedeľu na obed politická diskusia a politici kazia ľuďom chuť do jedla. Dnes sa vážna hudba už takmer nevysiela, Chvíľka poézie sa objaví v programe len sporadicky na druhom programe. Pritom politici, ktorí v reláciách vystupujú, neprinášajú žiadne nové poznanie, neprinášajú radosť zo života, skôr naopak. Väčšinou ide len o ich sebaprezentáciu – pred voľbami, alebo presadzovanie mocenských záujmov – po voľbách.

Všimli ste si, že v RTVS sa každá relácia o kultúre začína po desiatej hodine v noci? Vyzerá to tak, že tí, čo majú záujem o umenie, sú ľudia trpiaci nespavosťou. Prečo sa o umení nerozpráva v nedeľu poobede? Poliaci aj Česi majú špecializovaný kultúrny kanál, ale my nie. Ako chceme spoločnosť kultivovať, ak ľuďom nedáme šancu, aby zistili, čo vlastne naša kultúra je? Prečo sa kultúre venujeme len cez veľkonočné a vianočné sviatky?

Od koho to závisí?

Chýba dlhodobá vízia smerovania spoločnosti. Z nej sa potom odvíjajú ďalšie rozhodnutia. Ak chceme podporovať vzdelanie, mali by sme zvýšiť počet vzdelávacích programov v televízii – tak ako to spravili v Čechách. Z ich webových stránok čerpá veľa slovenských učiteľov.

Verejnoprávna televízia má v spoločnosti mnoho funkcií a politické spravodajstvo určite nie je prvoradé, ako sa nám to snažia politici vnútiť.

Raz som bol v televízii TA3 v diskusnej relácii spolu s Ladislavom Chudíkom. Hneď na začiatku relácie sa moderátorka na neho dlho zadívala a potom sa ho spýtala: Pán Chudík, keď už o tej kultúre toľko rozprávame, mohli by ste nám povedať, na čo tú kultúru potrebujeme? A on vtedy na minútu stíchol a potom povedal: Keď si kladieme túto otázku, tak to už je naozaj koniec.

Nie je to zaujímavé, že kultúra bola roky na okraji záujmu spoločnosti aj politikov, a teraz sa z nej stáva bojisko za hodnoty demokracie?

Politikov kultúra nezaujíma. Nielen tých, ktorí sú teraz pri moci, ale ani tých predtým. Oni nerozprávajú o kultúre. Ich zaujíma propaganda. Dôležité je, či sa pred nimi redaktori dostatočne skláňajú, či im niekto neoponuje, či sú pekne učesaní. Má to príznaky narcizmu.

Čo sa s tým dá urobiť?

Po atentáte na premiéra všetci hovoria, že spoločnosť je vyburcovaná nenávisťou. Neviem, či je to pravda. Nespokojnosť vzniká už niekoľko volebných období z toho, že tí, ktorí sú pri moci, zaženú druhú polovicu voličov do kúta. A tí zažívajú bezmocnosť z toho, že žijú v štáte, ktorý sa k nim správa veľmi nevľúdne, že spoločnosť nerešpektuje odbornosť, len politickú príslušnosť.

Bezmocní ľudia robia zo zúfalstva hrozné veci. A musím povedať, že takto sa nespráva len táto vláda, ale robili to aj tie vlády pred ňou. Rozdelená spoločnosť je reakciou na to, že nikto nechce počúvať toho druhého. Bohužiaľ.

Ako by sme mohli kultivovať spoločnosť?

Keby sme sa naučili počúvať odborníkov. Do politiky vstupuje čoraz viac ľudí, ktorí nemajú skúsenosť ani len s riadením malej firmy. Sú to krikľúni bez vzdelania a odbornosti.

Keď má niekto v dedine najkrajšiu záhradu, tak je všetkým jasné, že on o záhradkárčení naozaj niečo vie a dajú si od neho poradiť. Ale keď máte suseda chlapíka, čo má zarastenú záhradu, sedí v krčme a vykrikuje hlúposti, tak mu svoju záhradu nezveríte. V každej obci zistíte, že niekto je prirodzená autorita len preto, lebo niečo vie. Keď vie opravovať auto, tak za ním chodia zákazníci, aby im pomohol. Nikto predsa nechodí za hlupákmi.

O problémoch by sa mali rozprávať odborníci, nie politici. Čiže ak chceli meniť Audiovizuálny fond, mali zvolať všetky filmárske organizácie a možno by sa našli veci, ktoré by sa dali vo fondoch zlepšiť. Ale nikoho z ministerstva názory filmárov nezaujímajú.

Ignorovanie odborníkov z danej oblasti sa stalo normou. Aj Igor Matovič sľuboval, že plán obnovy vznikne po odborných diskusiách množstva expertov, chcel organizovať okrúhle stoly. Napokon z toho nič nebolo a plán obnovy vznikol bez širokej diskusie. A teraz vybuchuje jedna vec za druhou, pretože rozhodnutia sa prijali zhora, bez znalosti skutočnosti.

Stále si myslíte, ako ste sa v roku 2018 vyjadrili, že najlepším ponovembrovým ministrom kultúry bol Marek Maďarič?

Keď hodnotíme ministrov kultúry podľa práce, a nie podľa vyhlásení, tak asi bol. Vytvoril nezávislý systém financovania kultúry a podpory rôznych umeleckých činností. A to oživenie v rôznych umeleckých druhoch, ktoré nastalo za posledných desať rokov v našej kultúre, vnímam ako výsledok jeho aktivít.

Vyčítajú mu členstvo v Smere, ale keď chcete niečo presadiť, bez podpory politickej strany to nedokážete robiť. Každý minister potrebuje politické krytie. Povedzte mi ešte nejakého ministra kultúry, ktorý urobil také zásadné systémové zmeny. Iné kritériá na hodnotenie práce funkcionárov podľa mňa nie sú.

Ako hodnotíte súčasnú ministerku kultúry?

Jej vízia sa zatiaľ prejavuje len v demontáži funkčných inštitúcií. Nerozumiem tomu. Politici Smeru a Hlasu sú predsa pragmatici, ktorí musia vidieť, čo sa deje. Chce to veľkú dávku cynizmu sledovať likvidáciu vlastnej kultúry.

Zrušili starý model televízie, ale nový nemajú personálne zabezpečený. Nikto nevie, kto bude nový riaditeľ, ani aký bude jeho program. Je také príslovie: Nepľujte do studne, kým ste nevykopali novú. Na súčasnom ministerstve kultúry neexistuje pozitívna vízia. Ich program je vymedzený len negatívne. A to je málo.

Čo to s našou spoločnosťou urobí?

Učím na VŠMU a na všetko sa dívam očami mladých ľudí, ktorí vstupujú do filmového sveta. Točia veľmi pekné filmy, sú citliví k realite, majú nápady. Chcú byť európskymi filmármi, túžia prekročiť hranice našej provincie. Som presvedčený, že by mali dostať slovo, aby mohli Slovensko formovať podľa seba.

Lenže film je drahý špás. Chcelo by to nejakého osvieteného človeka, ktorý by povedal: Podporme týchto mladých ľudí, dajme im možnosť nakrútiť debut, nech rozprávajú o svete, v ktorom chcú žiť, nech ukazujú obraz súčasnej spoločnosti, nech hovoria o hodnotách, ktoré chcú obhajovať. Ak by sa toto stalo, možno by sa Slovensko trochu zmenilo.