Antigona sedí na javisku oblečená v bielej tóge a kričí na svoju sestru Isménu. Keď sa tej veľmi pomaly podarí prísť na scénu, Antigona povie vetu, ktorú Sofokles napísal pred 2500 rokmi. „Je ešte nejaký trest, ktorý na nás nezoslal Zeus za všetky hriechy nášho otca Oidipa?“
Už pri nej prebehnú divákom prvé zimomriavky. Antigonu aj Isménu totiž hrajú herečky s telesným znevýhodnením. Jedna sedí na invalidnom vozíku, druhá prichádza s pomocou bariel a po javisku sa plazí.
Obe sú členky Divadla bez domova, ktoré už 19 rokov pracuje s ľuďmi v ťažkých životných situáciách. S tými, ktorí stratili domov alebo sa do spoločnosti ťažko zaraďujú pre svoje zdravotné znevýhodnenia.
Hoci majú na svojom konte viaceré pôsobivé inscenácie, s neobyčajnou verziou antického textu sa po prvý raz dostali na festival Dotyky a spojenia. Ten predstavuje výber toho najlepšieho, čo sa na Slovensku v divadlách udialo. Hypnotická Antigona do toho výberu rozhodne patrí.
Podľa Sofokla a iných
Výslednej podobe inscenácie predchádzali roky príprav. Ústredné postavy Divadla bez domova, režisér Patrik Krebs a dramaturgička Uršuľa Kovalyk, ktorí svoju umeleckú prácu spájajú najmä s rozmerom pomoci, sa zhruba pred troma rokmi zúčastnili na workshope v talianskom Palerme. Kým väčšina predchádzajúcej tvorby divadla bola skôr autorská, tu zistili, že aj ľudia s mnohými obmedzeniami môžu pracovať s antickým textom.
Antigona je totiž univerzálny príbeh. Na jednej strane v ňom vystupuje hrdinka, ktorá porušuje zákony, pretože jej nič iné nezostáva. Na druhej strane stoja tí, ktorí moc a pravidlá zneužívajú tak, ako sa im to práve hodí. Ľudia bez domova majú skúsenosti s oboma brehmi príbehu.
