Herečka Sarah Arató: Je to oslobodzujúci pocit, že sa už zodpovedám len sama sebe

Kto iný by to tak mal hrať? Odpovedal jej režisér na otázku, prečo si ju vybral do hlavnej úlohy inscenácie Skrotenie zlej ženy, ktorej premiéra otvára Letné shakespearovské slávnosti.

Herečka SARAH ARATÓ priznáva, že má podobnú energiu ako Katarína, no dnes už nie je taká spupná. Teší sa, že bude môcť popri hraní vo veršoch predviesť aj pár akrobatických trikov.

V mladosti si totiž myslela, že nie je pohybovo zdatná a okolie ju tiež presviedčalo, že je lenivá a pomalá.

Od detstva hrala len divadlo, až o správnosti tejto cesty začala istý čas pochybovať. Dnes sa teší veľmi prajným fanúšikom a popri divadle nakrúca ďalšie pokračovanie seriálov Dunaj i Druhá šanca.

Na Letných shakespearovských slávnostiach budete hrať v novej inscenácii Skrotenie zlej ženy. V Zeffireliho filme Katarínu hrala Elizabeth Taylor, v SND Diana Mórová – to vás chtiac či nechtiac vystavuje porovnávaniu. Nezväzuje vás to?

Herečka Sarah Arató (8 fotografií)

Neviem, vôbec som sa nad tým nezamýšľala. Po veľmi dobrých textoch siahne nejeden režisér či slávna osobnosť, takže je veľká pravdepodobnosť, že ak pracujem s takým textom, tak to určite už niekto veľmi talentovaný predo mnou hral.

Keď sme sa na škole v druhom ročníku zoznamovali s veršom a so Shakespearom všeobecne, robila som monológ lady Macbeth a práve vtedy šiel Macbeth s Marion Cotillard a Michaelom Fassbenderom v kine.

So spolužiakmi sme na tom boli v Nostalgii a bol to jeden z mojich obľúbených zážitkov, lebo s nami boli aj pedagógovia Emília Vašáryová a Marek Majeský.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Herec Jozef Vajda: Život je krátky, a nie všetko, čo nevyjde, je zlé Čítajte 

Marion sa mi veľmi páčila a pozrela som si to potom ešte niekoľkokrát, zaujímalo ma, ako to ona pojme, ale nemala som pocit porovnávania. Je však pravda, že to bolo školské predstavenie, videlo to 28 ľudí dokopy…

Je možné, že teraz vás bude niekto porovnávať. Ako vo všeobecnosti reagujete na kritiku?

Mám šťastie, že mňa zatiaľ veľmi ľudia nekritizujú. Aspoň nie verejne. Mám veľmi prajných divákov.

A ako reagujete na pochvaly a ocenenia?

To je príjemné. Keď si občas pozerám komentáre, sú vždy podporné a ja mám potom pocit, že to má zmysel, že ľudí baví to, čo robíme.

Občas ma niekto osloví na ulici alebo v obchode u Starého otca, tam sa dievčatá za pultom vždy veľmi potešia, keď prídem, nechajú pozdravovať Janka Koleníka a poradia mi, čo mám ako naporcovať, je to milé a familiárne. Srdečne ich týmto pozdravujem!

Keď som bola v Tatrách, pán, ktorý nás obsluhoval v penzióne, mi prišiel povedať, že ma pozná. Myslela som si, že zo seriálu, ale on dodal, že sa na mňa chodí pozerať do Astorky.

Aj vymenoval inscenácie, v ktorých som hrala. To bolo úžasné! Tatranci chodia do divadla až do Bratislavy!

Vráťme sa teda do divadla. Aká bude „zlá žena“ Katarína vo vašom podaní?

Dúfam, že bude energická a zábavná. Má svoj názor, občas neoblomný.

Je v nej niečo z vás?

Asi všetko, čo som vymenovala. (Smiech.) Len už asi nie som taká spupná…

Boli ste?

Hej. Myslím si, že režisér vedel, prečo si ma vybral. Dokonca mi povedal – Kto iný by to tak mal hrať? Asi ma tak ľudia vidia aj v reálnom živote. Že mám podobnú energiu, ako má Katarína.

Petruchia stvárňuje český herec Jakub Tvrdík. On hrá v českom preklade od Martina Hilského a vy hovoríte po slovensky podľa Ľubomíra Feldeka?

Hej a mám pocit, že Jakub má toho v českom preklade o čosi viac ako ja v slovenskom. Možno preto, že Hilský je trochu literárnejší. Je to krásny preklad, ale nezávidím mu to.

Ako vám idú dialógy? Predsa len literárny preklad vo veršoch nie je celkom hovorový jazyk.

Pre mňa to je rovnaké, ako keby som sa rozprávala s niekým, kto hovorí po česky. Ja mu rozumiem, on mne občas tiež. (Smiech.)

Stáva sa, že nevieme nejaké slovíčko, napríklad nedávno sme s kolegom Davidom Kakašom riešili, čo sú táčky. On hovorí – Teším sa na tie naše táčky. Snažila som sa mu vysvetliť, že po záhorácky sú táčky fúrik, on nevedel, čo je fúrik, navyše po česky je fúrik kolečko. Asi tie táčky znamenajú vytáčky, ako sa budeme vytáčať navzájom. Tak sme to uzavreli.

Niekedy tam nájdeme slová, ktorým nerozumieme, ale my predsa hráme s tou druhou osobou, nie s jej textom. Vnímame, čo sa mi snaží povedať tým, čo hovorí, alebo tým, čo robí.

Je ťažšie hrať vo veršoch ako v bežnej reči?

Ja to mám rada. Celkovo mám rada verše, možno preto, že môj starý otec bol básnik a spisovateľ. (Igor Gallo, pozn.red.) Verš má pravidlá, formu, je väčším umením vedieť v tom vyjadriť myšlienku ako v próze.

Na čítačkách si vždy hovoríme – Čo tým chcel asi básnik povedať? Aj v texte, ktorý nie je veršovaný. Pri veršovanom je to dvojité odhaľovanie, lebo je v ňom skrytých viac významov. Odhaľovať tie významy ma veľmi baví.

Bude to klasická inscenácia alebo bude v niečom novátorská?

Nechcem veľa prezrádzať, ale určite bude zasadená do zaujímavého prostredia. Tým, že Shakespeare hru napísal ako divadlo v divadle, začína dialógom v krčme, s potmehúdom, ktorému príde skupina hercov zahrať predstavenie. To nám dovoľuje preniesť sa do akejkoľvek doby, byť v akomkoľvek priestore a robiť hocičo.

Hodí sa vôbec tá hra do dnešnej doby? Čo môže povedať dnešnému divákovi? Prečo by mal muž krotiť ženu a prečo by nejaká žena mala byť zlá len preto, že je svojhlavá?

Myslím si, že divák sa na to môže pozrieť tak, či vôbec má dnes niekto niekoho krotiť a či sa to oplatí. (Smiech.) Či si nakoniec žena aj tak neurobí po svojom, či muž aj tak neskončí s dlhým nosom, keď sa o to pokúša.

V našom podaní ide o inteligentný súboj medzi dvomi vyrovnanými osobami. Sú to dvaja ľudia, ktorí v živote nemali vzťah, ani on, ani ona. Vôbec nevedia, ako na to. A to je na tom zaujímavé, pozerať sa na dvoch ľudí, ktorí sa snažia o lásku, ale netušia o nej nič.

Museli ste sa kvôli tejto úlohe naučiť niečo nové?

Áno. Jakub má trochu akrobatiky za sebou z Alterny v Prahe a ja mám veľmi rada pohybové divadlo, takže ma naučil zopár trikov. Mám rada divadlo, ktoré nie je čisto činoherné, ale je v ňom možnosť hrať sa aj s telom.

Začiatok leta strávite na javisku, nakrúcate seriály. Budete mať čas aj dovolenkovať?

Áno, mám pár dní, keď môžem ísť na dovolenku. S partnerom pôjdeme do Grécka, veľmi sa tešíme. Nakrúcam ešte Druhú šancu, do septembra to musí byť hotové, takže to budem robiť v lete.

Čo nám môžete o novej sérii prezradiť?

Bude sa riešiť Andrejova minulosť, to, čo sme riešili v jednotke a dvojke, sa na konci rozuzlí. Určite sa môžeme tešiť na nové postavy, prídu úplne noví internisti, budú riešiť úplne nové príbehy.

Zo starej partie sme tam zostali štyria – Janko Koleník, Filip Šebesta, Filip Tůma a ja. Veľmi ma baví to natáčať, máme super kolektív, vždy sme mali. Teraz je omladený o ľudí, ktorí majú o desať rokov menej ako my.

Vždy sme mali na pľaci starší dozor a zrazu sme ten starší dozor my. Je to na jednej strane oslobodzujúci pocit, že sa už zodpovedám len sama sebe, na druhej strane ma prekvapilo, že zodpovednosť je teraz na mne.

Dočká sa tam vaša postava šťastia?

Určite na chvíľu áno. Nejakého druhu šťastia sa dočká.

A Šarlota v Dunaji?

Sama neviem, čo bude so Šarlotou v ďalšej sérii. Vieme, že si našla lásku, no on odišiel do Prahy, nevieme, či to bolo len rýchle vzplanutie... Veľmi by som Šarlote dopriala niekoho poriadneho. Ja by som každej postave dopriala lásku. Veď to je super, nie?

Dozvedeli ste sa o tej dobe vďaka seriálu Dunaj niečo nové? Prekvapilo vás niečo?

Momentálne hráme obdobie, keď už nemôžeme liečiť Židov. Otrasná doba. Neľudská, hnusná. Ale neviem, či je na tom niečo prekvapivé.

V čom sa ľudia vo vás mýlia? Stáva sa vám, že si vás ľudia mýlia s nejakou postavou?

Povedia mi, že som v skutočnosti milšia. (Smiech.) Neviem, som celkom otvorený človek a snažím sa byť taká aj k ľuďom v mojom okolí. Je pravda, že spočiatku som možno trochu tvrdšia, ale mám rada spoločnosť a získať si moje priateľstvo nie je ťažké.

Mali ste v mladosti hendikep, s ktorým ste sa už dnes naučili žiť?

Najväčším hendikepom sú naše predstavy o sebe. Často si ich vytvárame z toho, čo o nás hovoria ľudia. Mne hovorili – A ty si taká lenivá! A ty si vždy posledná! Bola som vždy posledná, lebo na všetko mám čas, to je pravda.

Mám rada svoj pokoj, svoje pohodlie a za to pohodlie som schopná urobiť hocičo, ale dokážem aj drieť. A veľmi ma obmedzoval pocit, že si ľudia o mne myslia, že som lenivá. Nechcelo sa mi dokazovať im, že nie som.

Dlhé roky som si tiež myslela, že nie som extra pohybovo zdatná. Zistila som, že mám oveľa viac pohybovej zdatnosti, ako som predpokladala, čo ľudia môžu vidieť aj na Shakespearovských slávnostiach.

Hrozilo vám niekedy vyhorenie?

Našťastie nie, ale mala som obdobie, keď som mala pocit, že robím divadlo príliš dlho a že mi niečo uniklo. Už na základnej škole som robila divadlo v literárnom krúžku, na strednej som robila divadlo, na výške som robila divadlo, potom som išla do divadla, kde robím divadlo.

Niekedy pred dvadsiatkou som si uvedomila, že nerobím nič iné, iba divadlo. Zamýšľala som sa nad tým, aké by to bolo robiť niečo normálne. Čo by bolo, keby som mala čas na všetky veci.

Mala som pochybnosti, či je toto pre mňa tá cesta, keďže som nikdy nič iné neskúsila.

A čo by ste robili, keby ste neboli herečka? Mali ste v detstve nejaké sny?

Chcela som cvičiť psov, lebo som mala dvoch psov, mala som pocit, že to viem, ale podľa mňa to bola skôr náhoda, že prišli, keď som ich zavolala.

Chcela som byť aj psychologičkou, a myslím si, že som sa tomu povolaniu úplne nevyhla, lebo herec sa tiež zaujíma o ľudské vnútro, len inak, nesnaží sa mu porozumieť z rozhovorov s niekým iným, ale z rozhovorov so sebou samým.

Zažili ste neúspech, ktorý sa napokon ukázal ako dobrá vec?

Na škole som na krátky čas musela prerušiť štúdium a vtedy som mala pocit, že to je môj neúspech, že takto som si to nenaplánovala, hoci napokon som štúdium dokončila veľmi úspešne. To prerušenie mi dalo možnosť pracovať nielen s jedným pedagógom, ale v inom ročníku s ďalším.

Myslím, že za neúspechom je vždy aj úspech. Zo všetkého, čo sa mi zdalo ako nezmyselné a bez cieľa, napokon vzišlo to najlepšie, čo sa mohlo stať.

Máte sen, ktorý si ešte plánujete splniť?

Chcela by som cestovať po Kanade alebo Amerike, mať tam možnosť ísť na dlhší čas, dajme tomu mesiac.

Mesiac? Ja som myslela, že aspoň rok.

Mám rada svoju prácu, nechcela by som byť rok bez nej. Ale možno príde nejaký veľký neúspech, vďaka ktorému budem môcť cestovať.

Alebo úspech.

Alebo úspech.

Rozhovor vznikol pre programový magazín TV OKO/TV SVET.