Morcheeba: Už nežúrujeme tak divoko ako kedysi. Inak by sme skolabovali

Patrí k jeho najobľúbenejším kapelám a ich hudba je „nádherným pohladením“. To povedal o britskej skupine Morcheeba Michal Kaščák. A hovoril o nich preto, lebo vystúpia na tohtoročnej Pohode v Trenčíne.

Morcheeba bude patriť k najslávnejším interpretom festivalu. Zo slávy však členovia formácie nie sú zbláznení. „V prvom rade sme vždy robili hudbu, ktorú sme chceli robiť,“ vyhlásili o svojich začiatkoch. „Nikdy sme slávu nemali radi, nikdy sme nechceli chodiť na party celebrít alebo niečo podobné.“

Morcheebu založili v polovici 90. rokov 20. storočia bratia Paul a Ross Godfreyovci so speváčkou Skye Edwardsovou. Formácia si časom prešla rôznymi obmenami a dnes tvorí značku už len Skye a Ross Godfrey, ktorý SME poskytol rozhovor.

Keď sa vrátite k začiatkom skupiny Morcheeba, spomeniete si, čo vás dalo dokopy? S akými predstavami ste začínali robiť spoločnú hudbu?

Milujeme rôzne typy hudby a keď sme začínali, všetky tie vplyvy sme nahádzali do hrnca, rozpustili ich a zmiešali so spomalenými bubnovými pasážami v hiphopovom štýle. Navyše sme napísali skladby inšpirované veľkými pesničkármi 60. rokov. Boli sme tiež dosť posadnutí soundtrackom k filmu Performance z roku 1969 a snažili sme sa o modernejší prístup k tomuto mixu štýlov a nástrojov.

Premýšľali ste vtedy nad hudbou aj spôsobom, čo by sa mohlo ľuďom páčiť, alebo ste tvorili úplne podľa seba, ako ste to vnútorne cítili a nad prípadným úspechom ste neuvažovali? Bola v tom aj túžba po sláve?

Sláva sa nám videla trochu povrchná a samoúčelná. V prvom rade sme robili hudbu, ktorú sme chceli robiť. Hudba, ktorá spomaľuje a dostáva do nálady, spočiatku nesmerovala k tomu, že by sme mohli mať rádiový hit. Ale postupne si celkom prirodzene našla poslucháčov.

Mali ste úlohy v skupine od začiatku jasne delené alebo ste fungovali ako zoskupenie, kde každý hovoril do všetkého a váha jeho slova bola rovnaká?

Hranice boli priepustné, ale vo všeobecnosti to bolo tak, že Skye písala melódie, ja som písal hudbu a môj brat Paul zase texty, robil tiež beaty a skrečoval, kým ja som hral na nástrojoch. Urobili sme spoločne prvých päť alebo šesť nahrávok, než môj brat odišiel z kapely.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kaščák: Podozrivo sa pozeráme ešte aj na to, keď slovenská kapela uspeje na Glastonbury Čítajte 

V roku 1996 ste vydali debutový album Who Can You Trust? a už o rok neskôr ste spolupracovali na sólovom albume Davida Byrnea z Talking Heads, ktorý mal už v tom čase veľké meno. Zdá sa mi, že okrem vášho muzikantského talentu ste mali aj dosť odvahy. Boli ste už vo svojich začiatkoch sebavedomí a púšťali ste sa do nových vecí takpovediac po hlave?

Čo sa týka mojich hudobných schopností, cítil som sa sebaisto, no v biznise som bol úzkostlivý. Hrať na gitare bola pre mňa brnkačka. Od dvanástich rokov som hrával v kapelách. Skye však spočiatku bývala nervózna pri živom vystupovaní, hoci to bola charizmatická frontmanka.

(zdroj: Festival Pohoda)

Keď to spätne hodnotíte, dostali ste sa rýchlo do veľkého hudobného biznisu, so všetkou pozornosťou, ktorá k tomu patrí, alebo bola vaša cesta pozvoľná a vy ste si dlho udržiavali slobodu a nezávislosť od vonkajších tlakov?

Prvé kapely, v ktorých som hrával, boli sústredené vo Folkestone, na pobreží asi hodinu od Londýna. Bolo to ako povinné cvičenia v škôlke, ale znamenalo to pre mňa veľa. Do Londýna som sa presťahoval v šestnástich, nastúpil som na hudobnú školu a začal robiť demo pre nahrávacie spoločnosti. A než som v osemnástich odišiel zo školy, mali sme už nahrávaciu zmluvu, vydali sme svoj prvý singel Trigger Hippie a začali vystupovať. Asi to bol pozvoľný vstup, ale keď sa to už raz začalo, bolo to raketový let na mesiac.

Za váš prelomový sa často označuje už váš druhý album Big Calm. Stotožňujete sa s tým alebo v tom vidíte aj nejaké ale...?

Prerazili sme s albumom Who Can You Trust a Big Calm upevnil náš úspech a potvrdil, že sme schopní prekonať žáner trip hopu, do ktorého nás radili novinári. V tom čase sa nám takéto škatuľkovanie nepáčilo, ale keď sa na to pozerám s odstupom času, je to celkom milé.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Redakčné tipy: Čo a prečo nepremeškať na tohtoročnej Pohode? Čítajte 

Jeden pohľad na albumy majú poslucháči, iný jeho tvorcovia, ktorí si pri ňom prežili to, čo poslucháči často nemôžu ani tušiť. Pri ktorom albume máte pocit, že ste doňho vložili enormné množstvo energie a kreativity a stretlo sa toľko šťastných okolností, že ste na výsledok špeciálne hrdí?

Dosť špeciálny bol práve album Big Calm. Máme tiež naozaj radi náš posledný album Blackest Blue, ktorý sme robili počas pandémie. Svet sa zastavil, takže sme mohli voľne tvoriť ako v čase začiatkov, nikto nás neotravoval, nekonali sa žiadne vyčerpávajúce turné.

Zdá sa mi, že slovenské rádiá najčastejšie hrávajú váš hit Rome Wasn´t Built in a Day, čo je fajn, ale zároveň je to škoda. Máte k tejto skladbe aj vy špeciálny vzťah alebo máte takýto vzťah k iným skladbám?

Po albume Big Calm zavládol dojem, že by sme mali urobiť niečo radostnejšie a povznášajúcejšie, možno by sme sa tak konečne dostali do rádií. Vyrástol som na soulovej hudbe a R&B, takže bolo celkovom prirodzené, že vznikla pesnička ako Rome. Vo videoklipe sme chceli tancovať ako v scéne s Rayom Charlesom v hudobnom obchode vo filme The Blues Brothers. Bola to zábava a zároveň zmena oproti tej neustálej pochmúrnosti. Stále je zábava hrať túto pieseň naživo, keď si ju spieva celé publikum a tancuje pri nej.

Rome Wasn´t Built in a Day bola pesnička z vášho tretieho albumu Fragments of Freedom. Po ňom nasledoval ďalší úspešný album Charango. To už bolo obdobie, keď môžeme bez zaváhania hovoriť o vašej celosvetovej sláve. Čo to všetko prinášalo a je ľahké vybudovať si od slávy závislosť?

Nikdy som slávu nemal rád, nikdy som nechcel chodiť na párty celebrít alebo niečo podobné. Pritiahlo to však pozornosť na kapelu, štyri veľké albumy za sebou znamenali, že nie sme len nejaká jednorazovka. Rozhodli sme sa dostať aj do takých častí sveta, kam britské skupiny nechodievali: do Južnej a Strednej Ameriky, Číny, severnej Afriky, Ruska. Rád chodím na nové miesta, takže to bolo vzrušujúce.

V roku 2003 ste koncertovali aj v Číne, čo rozhodne nebola typická destinácia západných kapiel. Čo všetko vám táto skúsenosť priniesla?

Čína bola v tom čase ako iná planéta. Bolo to neuveriteľne zaujímavé a skľučujúce súčasne. Myslím si, že sme boli prvou západnou kapelou, ktorá mala v Číne plnohodnotné turné. Strávili sme tam mesiac. Všetci sme tam poriadne schudli, lebo sme neboli zvyknutí na tamojšie jedlá. Ale naučil som sa používať paličky. Je škoda, že už viac nemôžeme robiť turné v Číne alebo v Rusku. Zdá sa, že svet sa vracia a opätovne sa otvára priepasť medzi Východom a Západom. Je to veľmi smutné a hlúpe.

Vaša tvorba kombinuje rôzne žánrové prvky a je variabilná, na jednom konci spektra sú pesničky postavené na údernej, chytľavej melódii, na druhej skladby, do ktorých sa dá ponárať a objavovať rôzne vrstvy. Stále vás baví hľadať nové cesty a kombinácie alebo sa vám zdá, že ste už ustálenejší a vyprofilovanejší?

Napriek eklekticizmu má Morcheeba osobitú atmosféru. Je jednoduché zotrvávať v komfortnej zóne, radšej sa vydávame rôznymi smermi a robíme s novými spolupracovníkmi, aby sme sa udržali svieži a zaujímaví. Mám pocit, že za posledných tridsať rokov hudba nezaznamenala skutočný posun, zvlášť, ak to porovnáme s tridsiatimi rokmi predtým. Takže nemáme pocit, že by náš zvuk nejako príliš zostarol. Zdá sa, že ľudia sa vracajú k deväťdesiatkam, aby našli dobrú hudbu, a väčšina tej modernej je trochu fádna.

Hudobný svet sa od polovice deväťdesiatych rokov výrazne zmenil, čo súvisí aj s prudkým nástupom internetu a moderných technológií. Videoklipy už nie sú také dôležité ako kedysi, hudba sa často streamuje, dostupné technológie otvárajú dvere množstvu nových hudobníkov. Prispôsobujete sa zmeneným podmienkam? A viac vás limitujú alebo motivujú?

Technológia sa zmenila v súvislosti s nahrávaním, strihaním a distribúciou hudby, ale písanie a hranie sa až tak veľmi nezmenilo. Ako už zaznelo, hudba sa podľa mňa príliš neposunula, neprebehla nová revolúcia punkového razenia, nevznikli úžasné nové nástroje. Streamovanie je svojím spôsobom dobré, ale nie sú za to bohvieaké peniaze, takže pre nových muzikantov je veľmi ťažké preraziť a uživiť sa hudbou. Kedysi som si užíval vzrušenie pri hľadaní novej hudby, prehrabávaní sa v hudobných obchodoch a v cestovaní do cudzích krajov, aby som sa dostal k novým zvukom. Dnes máte všetko vo vrecku a stratila sa z toho tá mystika. Môžete nájsť v sekunde čokoľvek, takže to už nepôsobí veľmi uspokojivo. Je to, ako by sme mali replikátory zo Star Treku na výrobu všetkého jedla, takže už nemusíme variť alebo chodiť do zaujímavých reštaurácií.

Osudy hudobníkov bývajú rôzne. U niekoho je na začiatku vnútorný nepokoj, pretlak nápadov, ktorý ho núti vyjadriť sa. Po dlhých rokoch ho však môže vystriedať nepokoj z toho, že už mu to nejde tak spontánne a nápady sa hľadajú oveľa ťažšie ako kedysi. Ako je to vo vašom prípade?

Mení sa to zo dňa na deň. Nemám už svetu čo dokazovať, takže tu už nie je ten hlad ako na začiatku. Ale stále chcem tvoriť peknú hudbu a zdieľať ju so svetom. Hranie je stále zábava, nasmejeme sa a občas aj rozparádime.

(zdroj: Festival Pohoda)

Skye kedysi v rozhovore pre SME povedala, že najväčším problémom jej kariéry bolo nájsť rovnováhu medzi jej osobným a pracovným životom. Podarilo sa už nájsť tú rovnováhu?

Áno, ale je to stále vyčerpávajúce. V princípe ide o starostlivosť o deti a nahrávanie počas týždňa a o hudobné festivaly cez víkendy. Už nežúrujeme tak divoko ako kedysi, inak by sme skolabovali.

Robiť hudbu v nahrávacom štúdiu a robiť ju naživo pred publikom sú dve celkom odlišné veci. Ktorá z nich má pre vás viac pozitív?

Je fajn mať zmenu, ak vás nudí jedno, môžete prebehnúť k tomu druhému. Čím som starší, tým je pre mňa nahrávanie únavnejšie, zvlášť strihanie v počítači. Svojím spôsobom by som si prial, aby bolo všetko stále analógové a ľudia mohli hrať poriadne bez toho, aby sa to potom malo všelijako upravovať.

A hrá sa vám lepšie na samostatnom koncerte alebo máte rovnako radi aj festivaly, kde sú program aj publikum rôznorodé?

Uprednostňoval som festivaly, ale dnes mám rád haly a kluby. Sú tam pohodlnejšie sedadlá.