Prasa štetinaté. Ogrgeľ zasmradený. Chrapúň vybíjaný. Podvratník úžernícky. Smrad jeden prekliaty.
Talianske ženy sa proti svojim mužom búrili iba potichu. No keď sa s nimi ocitli samy, napríklad keď cez noc bdeli pri ich mŕtvom tele, od srdca si zanadávali.
Takýto vzácny, radostný moment oslobodenia je zobrazený vo filme Aj zajtra je deň, ktorý k nám prichádza z Talianska, kde sa stal nečakaným hitom v kinách.
„Som herečkou už tridsať rokov, desať rokov píšem scenáre, ale takýto úspech som ešte nezažila,“ hovorí jeho režisérka a zároveň predstaviteľka hlavnej hrdinky Paola Cortellesi.
To asi natočil o našej vláde, vravia o Mádlovom filme Vlny. Žiaľ, je tu jeden veľký rozdiel Čítajte Aj publikum pri ňom zažije to, čo ešte nezažilo. Hneď úvodná scéna ich takmer s istotou prekvapí, rozumej šokuje. Cortellesiová v nej za tri sekundy vystihla absurdné situácie medzi mužom a ženou, ktorí spolu spávajú v jednej posteli v tradičných talianskych rodinách.
Pravda, tento film rozpráva príbeh z júna 1946, takže niektoré veci už, našťastie, neplatia. No sú v ňom aj prvky, ktoré z manželského života nevymizli doteraz, a to bez ohľadu na to, či je reč o Taliansku alebo o nejakej inej krajine.
Brutalita, ktorá sa stala hitom
Paola Cortellesi hrá približne päťdesiatročnú Deliu.
Delia si svojho muža Ivana brala zamilovaná. Zabával ju veľkými romantickými gestami a keď ju žiadal o ruku, teatrálne si pred ňou pokľakol a ukazoval na srdce, ako mu divoko bije.
Po čase sa k nej správal tak hrubo a násilne, že aj jeho otec, pochádzajúci z generácie ešte o level patriarchálnejšej, si nebol istý, či to na nej môže fungovať. Nemôžeš ju biť každý deň, dohováral mu.
