Režisérovi Jirkovi Mádlovi veľmi záležalo na tom, aby vo filme Vlny hrala novinárku Věru Šťovíčkovú herečka TÁŇA PAUHOFOVÁ. S jedinou novinárkou v mužskom kolektíve redakcie medzinárodného života, ktorá zohrala významnú úlohu v udalostiach augusta 1968, ju spája aj presvedčenie, že spraviť správne veci je ľahké. „Doplnila by som, že správne veci je jednoduché spraviť, ale nie vždy je jednoduché znášať za ne dôsledky.“
Pred mesiacom podporila nezávislosť spravodajstva v televízii Markíza a či sa niečo stane, sa podľa nej ešte uvidí. „Zatiaľ nie sme v takom období normalizácie, že po jednom podpise príde okamžitá informácia: Skončila si. Ale vzhľadom na to, akou cestou sa tu všetko uberá, rátam aj s možnosťou, že k nejakému tichému zákazu môže dôjsť. S tým asi rátal každý, kto sa pod túto iniciatívu podpísal.“
V rozhovore sa dočítate:
- Aké pocity mala, keď sledovala film Vlny počas premiéry, a prečo by tento film fungoval aj bez aktualizačného momentu,
- čo vedela o novinárke Věre Šťovíčkovej a prečo by si rada zahrala aj kolaborantku,
- čo všetko si musí naštudovať pred stvárnením zložitej postavy a čo znamená, že ju musí obhájiť,
- či sa obáva o kultúru a špeciálne o film a čo učí študentov a študentky na VŠMU.
Film Vlny hovorí o hrdinstve zamestnancov Československého rozhlasu v auguste ´68, najmä o redakcii medzinárodného života. Poznali ste ten príbeh?
Absolútne nie. Naivne som si myslela, že toto obdobie mám dosť dobre zmapované, keďže som v minulosti točila seriál Hořící keř. V tom som hrala advokátku Dagmar Burešovú, ktorá zastupovala matku Jana Palacha a pri príprave postavy som sa snažila pochopiť dobový kontext v najväčšej možnej miere.
Počúvala som aj nahrávky vysielania Československého rozhlasu, no samotná redakcia medzinárodného života nejako unikala mojej pozornosti. Keď som teraz mala možnosť pochopiť, akí ľudia tam pracovali, bola som fascinovaná. Bol to naozaj elitný tím ľudí.
Pamätáte si, kedy ste scenár k filmu Vlny čítali po prvý raz a čo vám pri tom zišlo na um?
Úprimne povedané, to si nepamätám. S režisérom Jirkom Mádlom sme sa totiž stretli pred mnohými rokmi a on mi už vtedy hovoril, že z tejto témy by chcel spraviť film, a pýtal sa ma, či by som bola ochotná s ním do toho ísť. Podľa toho, ako o filme rozprával, a tiež vďaka téme, som vlastne nemala pochybnosti. Je to presne ten typ projektu, ktorý mám najradšej. Kývla som naň teda ešte skôr, ako vznikla prvá verzia scenára.
Potom prešlo veľmi dlhé obdobie, počas ktorého Jirka pracoval na tom, aby film vedeli financovať, a zároveň mne prišlo do života veľmi veľa vecí. A potom som otehotnela.
Mala som pocit, že je to najhoršie načasovanie na svete. Nesmierne som sa tešila, že čakám dieťa a nikdy nič by som na tom nemenila, ale zároveň tu bola ponuka, akú človek nedostáva len tak. Ruku na srdce, nestáva sa veľmi často, že máme príležitosti, o ktorých od začiatku človek vie, že ich chce robiť. Keď sa ukázalo, že na strane produkcie je ochota počkať na mňa, spadol mi fakt veľký kameň zo srdca.

Aké pocity máte, keď film sledujete teraz?
Veľmi ambivalentné. Som nadšená z toho, aký dobrý film sa Jirkovi a celému tímu podarilo spraviť. Je to napínavý a divácky film, ktorý by fungoval aj bez akéhokoľvek aktualizačného momentu, pretože je to nadčasový triler o málo známom hrdinstve.
No v Karlových Varoch som film videla presne v deň, keď bývalý generálny riaditeľ RTVS odovzdával agendu poverenému riaditeľovi STVR. Keď som na plátne videla logo dnes už neexistujúcej RTVS a zmrzačeného Audiovizuálneho fondu, bolo mi jasné, že film, na ktorý môžeme byť právom pyšní, by dnes podporu asi nedostal.