Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Autorka je teatrologička a dramaturgička.
Väčšina kamenných divadiel zverejňuje na sklonku prebiehajúcej sezóny svoje plány na tú nadchádzajúcu.
Hoci sa to možno navonok nezdá, je to pre divadlo dôležitý moment – niečo ako keď budúci rodičia oznamujú rodine a priateľom, že čakajú potomstvo.
Sezóna totiž nie je iba rad jednotlivých náhodne za sebou idúcich premiér (prípadne iných podujatí), ale znamená omnoho viac.
Sezóna je pre divadlo časomerná jednotka, je to orientačný bod v histórii divadla, ktorá si spolu s výnimočnými inscenáciami môže pamätať aj výnimočné sezóny alebo, naopak, tie slabšie.
Nad skladbou sezóny divadlo – spravidla dramaturgický tím a umelecké vedenie – premýšľa dávno predtým, než sa informácia o nej dostane na verejnosť.
Prezentácia pred novinármi či verejnosťou je vlastne zavŕšením niekoľkomesačného (niekedy aj niekoľkoročného) úsilia, ktorého cieľom je vyriešiť náročné cvičenie z kombinatoriky s nejednou neznámou premennou.

Čo všetko vstupuje do uvažovania o tom, čo bude divadlo robiť v nadchádzajúcom období?
Faktorov, ktoré môžu túto skladačku ovplyvniť, je prekvapivo veľa. Chcete pozdvihnúť úroveň repertoáru, dopriať súboru novú skúsenosť? Prečítať nové tituly z kolónky súčasnej drámy zaberie hodiny a stále si nemôžete byť istí, ktorá zafunguje práve na to vaše publikum.
Chcete zavolať renomovanú režisérsku osobnosť, nedajbože zo zahraničia? Už včera bolo neskoro – väčšina z nich má plné diáre na tri či štyri sezóny dopredu.
Túžite po atraktívnom titule, ktorý nemá nikto iný? Vybaviť licenčné práva, exkluzívne tobôž, môže tiež trvať aj niekoľko dlhých mesiacov a bez nich sa nepohnete.
A to nie je všetko... Blíži sa okrúhle jubileum niektorého z hercov? Mal by dostať peknú postavu. Blíži sa jubileum divadla? Patrí sa prísť s niečím špeciálnym.
Pritom treba myslieť na celkovú skladbu repertoáru – túžba publika po dobrej komédii je vždy silná, nasadiť náročný titul chce správne načasovanie a do toho treba myslieť na to, aby boli herci vyťažení aspoň trochu rovnomerne, lebo závisť v súbore je najväčším nepriateľom dobrej inscenácie.

Navyše každý divák má rád niečo iné – treba mať klasiku, sem-tam inscenáciu pre mladšie publikum, dva-tri kasaštuky, ktoré zaplatia aj občasný experiment.
A k tomu večné riziko výsledku – čo zafungovalo v jednom divadle v réžii XY, ani zďaleka nemusí tak dobre fungovať v inom divadle v réžii YX.
Niektoré divadlá majú aj svoju špecifickú dramaturgiu – regionálne divadlá sa snažia ulahodiť domácemu divákovi napríklad témami spätými s lokálnymi dejinami, iné majú ambíciu s každou ďalšou sezónou zvyšovať svoje renomé na divadelnej mape.
Niektoré divadlá svoje sezóny rámcujú témami či heslami. Divadlá v zahraničí – známym príkladom je holandské NT Gent, ktoré do roku 2023 umelecky riadil režisér Milo Rau a v súčasnosti ho vedie dokonca umelecké trio – majú zas často stanovenú svoju jasnú misiu, ktorá môže zahŕňať napríklad podmienku vytvárať divadlo v rôznych jazykoch či dbať na ekologické opatrenia a môcť s produkciou cestovať.
No a napokon ešte iné očakávania a nároky máme na sezónu v národnom divadle ako v takom, ktoré nie je vlajkovou loďou kultúry.
A ako sa teda dá posúdiť, či je sezóna v divadle dobrá?
Keď sa pozrieme napríklad na aktuálnu sezónu v Činohre SND, vidíme viaceré pozitívne momenty – napríklad sa divadlu po prvýkrát podarilo zavolať hosťovať českého režiséra Dušana D. Pařízka, ktorý si vybudoval medzinárodné renomé najmä v nemeckej jazykovej oblasti. Navyše, keď ho vedenie činohry oslovilo, nemohlo ani len tušiť, aká aktuálna a výstižná bude jeho inscenácia Vilikovského románu Pes na ceste v kontexte spoločenského diania na Slovensku.
Podobne sa vyplatil risk s oslovením režiséra Lukáša Brutovského, aby pre divadlo vytvoril autorskú inscenáciu na tému odliv mozgov. Premiéra Odlivu, v ktorej sa okrem iných zaskvela najstaršia herecká generácia činohercov, padla na deň druhého kola prezidentských volieb a inscenácia s trpkým humorom vystihla našu žitú realitu.

Prejaviť pri koncipovaní sezóny odvahu sa cení, zvlášť pri emblémovej inštitúcii, ktorá je pod drobnohľadom z rôznych strán. Osloviť transrodovú režisérku Danielu Špinar, aby v národnej ustanovizni vytvorila queer inscenáciu, medzi také odvážne kroky patrí.
Ďalším gestom solidarity bolo pozvanie ukrajinského režiséra Olega Liptsina a inou ukážkou odvážnej dramaturgie uvedenie titulu Akcia B – rozprávanie o mlčaní v réžii Mariany Luteránovej, v ktorom tvorivý tím spracoval jednu temnú epizódu z komunistickej minulosti Slovenska.
V zmysle vyváženosti repertoáru treba oceniť aj to, že SND myslelo aj na stredoškolského diváka a ponúklo mu clasroom play Čaute!, s ktorou divadlo chodí priamo do škôl. Okrem kontaktu s divadlom majú študenti priestor diskutovať o téme duševného zdravia, čo sa v súčasnosti javí ako zvlášť dôležité.
Na druhej strane však divadlo popri autorských projektoch a súčasných témach nezabudlo ani na veľké príbehy – román Josepha Conrada Pred očami Západu adaptoval a režíroval David Jařab, film Denisa Arcanda Ježiš z Montrealu, ktorý vzbudil rozruch u najkonzervatívnejšej časti spoločnosti, do monumentálnej divadelnej podoby pretavil Ján Luterán.

A hoci Činohra SND v uplynulej sezóne neponúkla žiadnu „najklasickejšiu“ klasiku (to prenechala Opere a Baletu SND), Gorkého Vassa Železnovová (uvedená pod skráteným názvom Vassa) aj Blázni z Valencie Lopeho de Vega, čerstvo odpremiérované na sklonku sezóny, rozhodne patria k dedičstvu dramatickej spisby. Posledným titulom divadlo zároveň ponúklo divákom komediálny titul s výraznou hudobnou zložkou, ktorý má potenciál pritiahnuť aj tých, ktorí na iný repertoár do divadla nechodia.
Plány budúcej sezóny väčšiny divadiel sú už dostupné na webových stránkach či v tlačových správach. SND tie svoje zverejnilo už v apríli a viaceré plánované tituly, nielen činoherné, ale aj operné a baletné, vzbudzujú nemalé očakávania.
Držme (si) palce, aby aj 105. sezóna bola aspoň taká dobrá ako tá, ktorá sa už skončila.