Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Autorka je teatrologička.
V máji bola do života uvedená trojzväzková publikácia 100 rokov SND. Každý zväzok je venovaný jednému telesu a ich rozsah zodpovedá počtu premiér, ktoré v nich za sto rokov existencie divadla vznikli.
Projekt iniciovala teatrologička Dagmar Podmaková a spoluautorkami koncepcie boli Nadežda Lindovská a Michaela Mojžišová. Rozhodli sa k dejinám SND pristúpiť netradične. Nie chronologicky, v dejinných súvislostiach či analyzovaním umeleckého zástoja a pôsobenia jednotlivých kľúčových osobností, ale prostredníctvom premiér, ktoré sa v Národnom divadle za 100 rokov uviedli.
Široký autorský kolektív urobil minucióznu prácu a neraz až archeologický výskum o mnohých inscenáciách, ktoré sú síce verejnosti známe, ale podarilo sa odhaliť ďalšie súvislosti ich vzniku.
Reprezentatívna stovka je obohatená o informácie, ktoré dopĺňajú divadelný aj spoločenský kontext a dokladujú pohyby nielen v rámci dramaturgie divadla, ale aj v rámci spoločnosti a politiky. Je to dôkaz o tom, ako sú umenie a štát prepojené a ako na seba reagujú – v pozitívnom, ale i negatívnom zmysle.
100 rokov SND je kniha o dejinách Slovenska prostredníctvom divadelných inscenácií.
100 rokov problémov
Hoci má SND za sebou už vyše jedno storočie fungovania, a preto sa dá hovoriť o tradícii, stále bojuje s tými istými problémami ako na začiatku. Už samotný vznik Národného divadla bol vynútenou súčasťou budovania novovzniknutého Československa (1918), v ktorom sa museli vytvoriť inštitúcie demonštrujúce jeho národnú a kultúrnu existenciu.
Praha mala svoje Národní divadlo od roku 1881, jeho postavenie bolo financované z rôznych zbierok, lotérií a príspevkov vlastencov. Je všeobecne známe, že na opravy divadla po devastačnom požiari krátko po jeho otvorení sa skladal celý národ (za 47 dní občania vyzbierali milión zlatých), čo dokladuje aj nápis na opone Národ sobě.
Hudobné vzdelanie ponúkalo Pražské konzervatórium už od roku 1811 a činoherné herectvo sa pridalo v roku 1919. Pražské konzervatórium bolo jedinou inštitúciou, v ktorej mohli Slováci získať divadelné vzdelanie. Medzi prvých slovenských študentov patrili Ján Borodáč a Oľga Országhová (neskôr Borodáčova manželka).
Na Slovensku sa uvažovalo o vytvorení profesionálneho divadla v Bratislave, keďže tam bola funkčná divadelná budova, v ktorej však hrávali maďarské a nemecké súbory.
Nová československá vláda opakovane oficiálne žiadala Mestskú radu v Bratislave, aby divadlo (historickú budovu SND) na časť sezóny prenajala českej divadelnej a speváckej spoločnosti na čele s režisérom Bedřichom Jeřábkom, ktorý sa stal prvým riaditeľom a jeho český súbor prvým súborom SND.
Len pomaly sa rozširoval o Slovákov, keďže sa v tom čase herectvo, hanlivo nazývané komediantstvom, nepovažovalo za skutočné povolanie, ale skôr za výstrelok, pre ženy takmer neprijateľný. Jeřábkov súbor však v neusporiadaných povojnových pomeroch nového štátu splnil svoju úlohu – narušil maďarsko-nemecký divadelný monopol a umožnil započať pomalý proces poslovenčovania a profesionalizácie SND sťaby paralely k poslovenčovaniu a sebauvedomovaniu si slovenského národa.
Slováci však akoby dodnes znášali následky rýchleho, vládou diktovaného vzniku slovenského profesionálneho divadla. Na jednej strane si mnohí občania prisudzujú právo rozhodovať o tom, čo v národnom – všetkým patriacom divadle hrať či koľko by v ňom mali herci zarábať, na druhej strane považujú divadlo či kultúru a umenie všeobecne za niečo nepotrebné, čo sa tu nezjavilo z našej vôle, ale odčerpáva to prostriedky z našich daní.
SND vydalo jedinečnú publikáciu Sto rokov Slovenského národného divadla Čítajte Slováci hrali len tretinu roka
Od samého začiatku však SND trpelo na finančnú podvýživu. Svedčia o tom mnohé dokumenty a listy, v ktorých rôzni riaditelia SND žiadajú o dofinancovanie umelecky úspešných slovenských častí sezóny, ktoré sa končili s nedobrým finančným výsledkom.
Slovákom a SND pritom na začiatku určili len niekoľko mesiacov na hranie – tretinu roka, ďalšie dve tretiny si stále delili maďarské a nemecké súbory.
Podľa zmluvy z februára 1920 o prenajatí divadla medzi mestom Bratislava a Družstvom SND bola cena najdrahšieho lístka 40 korún, no bočné sedadlá či miesto na státie na prízemí sa predávali už len za jednu či dve koruny. No už o pár dní žiadali predstavitelia SND navýšenie vstupného o 30 %.
Už v roku 1921 sa však hľadal spôsob, ako presvedčiť občanov, aby sa Česku podobným spôsobom zapojili do podpory SND. Vznikol tak Jiráskův fond, pomenovaný po spisovateľovi Aloisovi Jiráskovi, ktorý súhlasil s požičaním svojho mena na túto zbierku a sám hneď prispel sumou 1 000 korún.
V tom čase mala činohra 30 členov, no opera okrem sólistov zamestnávala 50 členov orchestra a 30 členov zboru. Súbor Bedřicha Jeřábka divadlo pre neudržateľné finančné dôvody aj konflikty opustil už v roku 1922 a Družstvo SND stálo pred otázkou znižovania stavov zamestnancov.
Situácia sa mierne stabilizovala s príchodom riaditeľa Oskara Nedbala, no aj on narážal na nedostatočnú štátnu subvenciu a divácky záujem. Slovákom dlho trvalo, kým začali chodiť do „svojho“ Národného divadla.
Aj preto sa v publikácii 100 rokov SND ako prvé spomínajú inscenácie nie z čias úplného vzniku, ale Herodes a Herodias (réžia Ján Borodáč) z roku 1925 ako reprezentant slovenskej dramatickej tvorby od Pavla Országha Hviezdoslava či opera Kováč Wieland z roku 1926 v réžii Václava Jiřikovského s hudbou Jána Levoslava Bellu.
Zápas o Slovenské národné divadlo sa začal pred sto rokmi a zdá sa, že ešte stále nedospel do víťazného konca.
