Medzi jednu z jeho najvýraznejších spomienok na detstvo patrí tá, ako doma sedeli večer potme. Keď vstal a zasvietil, jeho rodičia okamžite zbledli a rýchlo znovu zhasli.
Detstvo ZDENA JEDLIČKU bolo poznamenané nižším životným štandardom, poznámkami od učiteľov, nech si nerobí veľké plány na budúce štúdium, aj neistotou, čo bude o pár dní a či ešte bude mať rodičov doma, keď sa vráti z vonku.
Všetko to bolo dôsledkom toho, že jeho otec Zdenek Jedlička viedol ako hlavný inžinier Československého rozhlasu na Slovensku pirátske vysielanie, keď v auguste 1968 prišli okupanti. Nikdy mu to však nezazlieval. Naopak.
O tom, čo jeho otec robil, chcel vedieť každý detail. Až tak, že dnes dokáže dramatické udalosti vyrozprávať po technickej, politickej i spoločenskej situácii tak, ako keby vysielal, unikal pred Rusmi a skrýval pred nimi vysielač on sám.
Dnes už je veľmi zvedavý na nový film Jiřího Mádla Vlny. Vystupuje v ňom niekoľko odvážnych novinárov, ktorí sa snažili brániť Československý rozhlas aj občanov na uliciach. No najdôležitejšiu úlohu v ňom má mladý muž, ktorý s veľkou odvahou robil presne to čo jeho otec.
V rozhovore sa dočítate:
- ako fungovalo pirátske vysielanie Československého rozhlasu v Bratislave
- o čo sa Rusi snažili a prečo to pripomínalo hru mačky s myšou
- ako vyzerali dni malého Zdena Jedličku, keď jeho otec vysielal
- ako pracovníci rozhlasu vedeli, komu veriť a kto spolupracuje s okupantami
- prečo k obrazu z okupácie patria malé tranzistory
- ako vtedy ľudia reagovali na ohrozenú slobodu
- aký je osud slávneho mikrofónu z pirátskeho vysielania
- prečo Zdenka Jedličku neodstavili komunisti úplne
- čo si v ich rodine mysleli o Dubčekovi
- ako dobrodružná akcia jeho otca poznamenala Jedličku ml. vtedy a ako ho poznamenáva ešte dnes
Aký obraz sa vám vynorí ako prvý, keď sa povie okupácia?
Mne sa skôr ako prvý vynorí zvuk. Keď sme sa ráno zobudili, počuli sme nezvyčajný rachot. To boli tanky na Karadžičovej ulici. Neďaleko bola v tom čase železničná stanica Nivy, kde ráno vykurovali vlaky. Ten zvuk sme poznali dobre, ale toto bol iný, silný hrmot oceľových pásov. Šiel z neho strach. Mal som vtedy ešte len sedem rokov, nevedel som, čo sa deje. Hneď som však cítil, že nič dobré to nebude, bola to nepríjemná situácia.
Predpokladám, že váš otec už vtedy nebol doma.
Nie, nebol. Volal technik, nech príde rýchlo do roboty, že v budove rozhlasu sú už cudzí vojaci. Pred vchodom na Zochovej ulici stáli ruské tanky a veľká skupina ľudí, ktorí nechápali, čo sa deje. Do budovy sa ešte dalo vojsť, no na vrátnici prechádzal okolo vojaka so samopalom.
Ľudia prichádzali k rozhlasu, aby zistili, čo sa deje?
Rozhlas bol vtedy najdôveryhodnejším médiom. Už síce existovala aj televízia, ale nebola taká rozšírená. Malý tranzistorový rádioprijímač mal skoro každý a nosil si ho so sebou. Riaditeľom rozhlasu bol vtedy Andrej Sarvaš. Pred budovou bola veľká Tatra 603, naň vystúpil a snažil sa dav upokojiť. Môj otec nainštaloval s technikmi nad hlavný vchod provizórny výkonný reproduktor, aby všetci počuli, že v prvom rade je potrebné zachovať pokoj. Posielali ich domov, aby správy počúvali tam a nedostali sa do stretu s vojakmi.
Prečo bolo dobré zachovať pokoj?
Riaditeľ Andrej Sarvaš hneď vyhodnotil, že treba tlmiť emócie davu a zabrániť tak krviprelievaniu.
