Dalibor Karvay: Bolo zvláštne, keď ma nazývali zázračným dieťaťom. Nerozumel som tomu

Ľudia si ho pamätajú ako "zázračné dieťa". Od troch rokov hral na husliach a už ako desaťročný začal študovať vo Viedni ako mimoriadny žiak konzervatória u svetoznámeho profesora. DALIBOR KARVAY odohral koncert vo Vatikáne na počesť pápeža Jána Pavla II., a jeho výkon si pozrel aj britský panovník Karol III.

"Bolo pre mňa zvláštne, keď ma niekto nazýval zázračným dieťaťom, pretože som len robil to, čo ma bavilo. Nerozumel som tomu. No neskôr, keď toho bolo naozaj veľa a ľudia mi tak hovorili, nebolo to práve najpríjemnejšie," spomína husľový virtuóz.

Svoje detstvo však nepovažuje za iné, ani nemá pocit, že by bol o niečo ukrátený. "Naozaj som to veľmi chcel a dodnes ma hra na husliach veľmi baví. Navyše ma teší, že si dokážem zarobiť tým, čo ma aj napĺňa. Uvedomujem si však, že je to náročná profesia. Človek musí mať disciplínu," vysvetľuje.

Hovorilo sa o vás ako o zázračnom dieťati. Považovali ste sa zaň?

Určite nie. Pre mňa bolo prirodzené, že som hral na husliach. Máme to totiž v rodine: na tomto nástroji hrali aj otec, brat, starý otec či strýkovia. Mal som tri a pol roka, keď som sa začal učiť. Išlo o formu hry, cvičil som 20 - 30 minút. S cvičením to však nemalo pre mňa nič spoločné. Tak ako som napríklad hral futbal či hádzal loptou, som hral aj na husliach.

Potom som videl, že robím pokroky. Viac ma to začalo baviť a tak môj záujem prirodzene rástol.

Bolo pre mňa zvláštne, keď ma niekto nazýval zázračným dieťaťom, pretože som len robil to, čo ma bavilo. Nerozumel som tomu. Neskôr, keď toho bolo naozaj veľa a ľudia mi tak hovorili, nebolo to práve najpríjemnejšie.

Nebolo náročné vyrastať s touto nálepkou? Cítili ste nejaký tlak?

Na začiatku nie. V tínedžerskom veku som si to začal viac uvedomovať, no nepripúšťal som si to. Na Viedenskom konzervatóriu som videl konkurenciu, zároveň som mal možnosť spoznať iných talentovaných ľudí v celosvetovom meradle.

Na jednej strane bolo pekné, že na Slovensku ma vnímali ako zázračného, no na svetovej úrovni to bolo inak.

Ale už ako desaťročný ste hrali na koncerte vo Vatikáne na počesť pápeža Jána Pavla II., v skorej mladosti aj pre dnes už britského panovníka Karola III. či pre viacerých prezidentov. Ako ste to vtedy vnímali?

Otec a moji profesori ma viedli k tomu, že je dôležité byť pripravený. Tak je potom jedno, pre koho hráte, pretože hráte na sto percent. Nechcem však tvrdiť, že som si z toho neodniesol žiadne dojmy, pretože to sa nedá úplne vyselektovať. Bolo zaujímavé, ako som musel byť na sekundu presný alebo dodržiavať protokol.

Som rád, že som mal možnosť zažiť podobné veci. Ako dieťaťu mi to dalo do života nesmierne veľa.

Práve vo Viedni dospel Karvay akosi rýchlejšie. (zdroj: Lukas Beck)

Na ktorý koncert si najradšej spomínate?

Veľkým zážitkom bolo hrať pre vtedajšieho princa Charlesa. Aj preto, že na koncerte vystupovali známa operná speváčka Felicity Lott či čelová legenda Mstislav Rostropovič. Bolo pre mňa veľkou cťou vystupovať s nimi na jednom pódiu.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kramar: Je veľa ľudí, ktorí majú prienik medzi umením a neurovedou, som rada za tento balans Čítajte 

Išlo o jedno z najlepších vystúpení počas mojej kariéry. Stále si pamätám, ako som si šiel vybavovať víza a priniesol som list od princa, kde bola pozvánka na koncert. Víza mi vybavili veľmi rýchlo a všetci si ten list vtedy fotili.

Ako spomínate na svoje detstvo?

Bolo v niečom rozdielne od iných detí, pretože som mal v škole individuálny plán, čiže som trávil dni sám s učiteľkou, ktorá ma učila. Viac kontaktu som mal odmalička s dospelými ľuďmi. Oproti rovesníkom som ako malý veľa precestoval, v siedmich rokoch som mal prvý samostatný koncert v Ríme, dostal som sa aj do Argentíny či do Vietnamu.

No pre mňa to išlo prirodzenou cestou. Nehodnotil som to ako iné detstvo, no také, ktoré ma bavilo. Okrem huslí som mal aj čas na šport či na iné veci, ktoré mi robili radosť.

Čo vás okrem huslí bavilo?

Šport. Vždy som veľmi rád sledoval hokej, futbal, tenis. Keď som bol vo Viedni na internáte, všimol som si, že tu ľudí až tak hokej nezaujíma.

No zároveň som stretol v internáte futbalistov, hrávali sme tenis, squash, stolný tenis aj futbal. Na to som mal čas a popritom som celý deň cvičil na husliach.

Práve vo Viedni som dospel akosi rýchlejšie.

Prečo?

Vtedy ešte nebol internet, nevedel som zo začiatku po nemecky, musel som si vybavovať víza na študovanie, nebolo to jednoduché. Bol to obrovský skok z malého mestečka Vrútok do Viedne. Riešil som veci, ktoré iní 14-roční mladí ľudia riešiť nemuseli.

Nikdy som dovtedy nešiel metrom, takže aj doprava bola pre mňa niečím úplne novým. Na internáte sme bývali traja-štyria v izbe. Cez víkendy chodievali viacerí spolubývajúci domov, no ja som tam zostával. Nebolo to ľahké, no bol som rád, že som to zažil, pretože ma to posunulo ďalej. Zároveň ma vyučoval jeden z najlepších profesorov vôbec.

Mali ste v zahraničí zároveň aj väčšiu anonymitu?

Určite. Vždy som veľmi chcel študovať v zahraničí. Keď som bol predohrať profesorovi konzervatória Borisovi Kuschnirovi, trvalo to len dve minúty. Hneď mi povedal plán, na aké súťaže mám chodiť, že sa mám presťahovať do Viedne a ak chcem, aby ma učil, musím byť 24 hodín k dispozícii.

Na začiatku som býval v internáte, no potom aj v privátoch, ktoré boli v blízkosti profesora.

Pretože hocikedy, keď mal čas a zavolal mi, som musel okamžite prísť na hodinu. Bolo jedno, či to bolo cez deň, alebo v noci.

Keď sa spätne pozeráte na svoju mladosť, je niečo, čo by ste možno zmenili?

Veľa vecí mi vyšlo a aj nevyšlo, no nič by som nemenil. Pre mňa bolo najdôležitejšie, že som sa snažil odovzdať tomu, čo robím. Svojmu cieľu som všetko prispôsobil.