„V úvode rozprávky sa hovorí o krajine Blahoslave. V tejto krajine nebolo ani slychu o poddanstve. Nikto tam neslýchal, že by mal na cudzom darmo robiť, nikto neslýchal, žeby cudziemu mal žať a medzitým navnivoč dať vyjsť plodu svojich mozoľov.
Toto všetko trpíte vy, ako blázni. Hovorím, ako blázni, lebo to trpieť nemusíte. Tamtí boli všetci slobodní, vy všetci ste otroci.
V tej krajine nebolo vojakov. Tam každý mohol zasadnúť do úradu, nielen zeman. To by i u vás tak mohlo byť, keby ste neboli zbabelci.
I v tej krajine bol kráľ, ten však neponášal sa na tých, ktorých známe my a ktorý svojich poddaných tak pokladá ako pán svojich sedliakov: každý mal k nemu prístup a mohol sa s ním vyrozprávať ako s bratom. Národ, čo býval v tej krajine, nazýval sa Voľnorád.“
Ján Francisci na známom obraze ako kapitán slovenských dobrovoľníkov, autorom olejomaľby je Peter Michal Bohúň. (zdroj: Slovenská národná galéria, inv. č. O 5301)Namiesto happyendu
Úryvok pochádza z dosiaľ takmer neznámej slovenskej rozprávky, jednej z prvých zaznamenaných. Vznikla v roku 1847, no vo svojej dobe nebola publikovaná a skončila zabudnutá a skrytá hlboko v archíve.
Príbeh o slobode ako najvyššej méte napísal vtedy mladík, už onedlho známy slovenský buditeľ Janko Francisci-Rimavský. Bolo to ešte v dobe pred Dobšinským. Aj Francisci patril k zberateľom ľudovej tvorby, bol jedným z našich popredných intelektuálov a romantikov okolo Ľudovíta Štúra.
Našiel sa text slovenskej marseillaisy, ktorý bol utajovaný Čítajte Na rozdiel od rozprávok, ktoré sa odohrávali v sedemdesiatej siedmej krajine, za skleneným vrchom či za červeným morom, v tejto bol Francisci viac než priamočiary.
Opísal národ Voľnorádov v krajine Blahoslave, ktorú bolo ľahko dešifrovať ako kraj pod Tatrami. Hovoril o slobode, kritizoval zaostalé pomery, vytmavil rodákom zápecníctvo, historickú prispôsobivosť a neschopnosť vziať svoj život do vlastných rúk.
Pozmenil aj typický rozprávkový happyend.
V závere píše: „Páni však chceli po pansky žiť, to jest karty hrať, hýriť a nič nerobiť. Zmizli z Blahoslavy sloboda a rovnosť. Kráľa zvolili z národa zbojníkov s takým ustanovením, že naveky má panovať on a jeho potomci, a čo by akí zlí a hlúpi boli. Keby národ ten mal smelosť chytiť sa kosy a sekery, ľahko by sa bol oslobodil. Ak vy Slováci chcete byť slobodní, musíte posekať utlačiteľov.“
Francisciho rukopis rozprávky Popelvár največí na sveťe z roku 1843. (zdroj: Slovenská národná knižnica - Literárny archív)Spis poburujúceho obsahu
Neznámy text ležal dlhé desaťročia utajený a na svetlo ho vyniesol až slovenský politik a publicista Milan Hodža, ktorý ho objavil vo viedenskom archíve a zverejnil v knihe Československý rozkol v roku 1920.
„Mimoriadne poučný dokument prišiel mi do ruky,“ uvádza Hodža. „Naše literárne dejiny ho dosiaľ neznajú, i sám rukopis má svoju zvláštnu históriu. Brošúra táto, svieža, bystrá, preniknutá duchom našej ľudovej poezie a slovanského demokratizmu, tlačou jakživ nevyšla.“
Jej osudom sa zaoberal literárny vedec a bývalý politik Peter Zajac. V zborníku Štúr, štúrovci, romantici, obrodenci o nej uverejnil odborný príspevok, v ktorom konštatoval, že rozprávka je „nezakrytou, radikálne demokratickou alegóriou“.
Rozprávkový dobrý kráľ Matej Korvín nikdy neexistoval. Je to len výsledok propagandy Čítajte „Francisciho rozprávka sa volala Zrkadlo pre ľud slovenský a napísal ju pod pseudonymom Ľudomil Vrahoborovič. Je fascinujúca a dodnes takmer neznáma. Svedčí o tom, koľko tajomstiev skrýva ešte stále otázka: Odkiaľ prichádzame, čo sme, kam kráčame,“ hovorí pre SME.
„Spis napísal Francisci v Levoči, kde pôsobila po odchode z Prešporku v marci 1844 mladšia časť romantického národného hnutia. Mal mať formu letáka a v úvode vyzýval každého, aby spis rozširoval.“
Francisci dúfal, že radikálna rozprávka vyjde tlačou, k tomu však nedošlo a namiesto toho sa rukopis dostal do rúk policajného špicľa.
