Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.
Ich umenie je krehké a pominuteľné. Vykonávajú profesiu, ktorá je vďaka ušľachtilej fyzickej forme vizuálne príťažlivá, prináša emóciu z krásna, povznáša ducha percipientov.
Byť profesionálnym tanečníkom baletu je pre mnohých vysnívaným povolaním, no za „roztancovanou profesiou“ sa skrýva jedno z fyzicky najnáročnejších povolaní na svete.
Návšteva baletného predstavenia zanecháva v divákoch zväčša povznášajúce pocity. Bez rozdielu osobnej preferencie žánru či štýlu je popri vnemoch všetkých zúčastnených zložiek, ako napríklad scénická a kostýmová výprava, svetelný dizajn či hudba, objektom vnímania tanečník/tanečnica.
Umelci, bez ktorých by balet nebol baletom. Profesionálni tanečníci, z ktorých sa väčšina tancu venuje od detstva a ktorí dobrovoľne hodiny a hodiny doslova drú v baletných štúdiách, aby sa pre potešenie publika pokúsili dosiahnuť umeleckú dokonalosť. Niekedy je to ich priznaná a neodolateľná fyzickosť, ktorá nás fascinuje, inokedy efemérnosť a schopnosť interpretovať abstraktné pojmy.
Vďaka ich koordinovaným pohybom vnímame symbiózu pohybu s hudbou, inokedy sa nechávame unášať výtvarnou nádherou, ktorú maľujú v choreografiách svojimi telami. Málokedy si však uvedomujeme obrovskú námahu, fyzickú únavu či psychickú vyčerpanosť, ktoré sú pre profesionálnych tanečníkov súčasťou života.
„Nerozumiem, prečo toto niekto robí dobrovoľne,“ položil si nedávno kolega z divadla otázku a pokračoval: „toľko námahy, taká krátka kariéra, taká pominuteľnosť a úplne neadekvátne ohodnotenie.“
To, čo je nepochopiteľné pre človeka zvonku, je pre tanečníka súčasťou každodenného bytia. Vysnívaná profesia je pre nich vášňou, životným štýlom, formou sebaurčenia a naplnenia.
Fyzicky najťažšia profesia na svete
Slovenské národné divadlo zamestnáva stovky ľudí, ktorí vykonávajú desiatky rôznych umeleckých i neumeleckých profesií. Vnímajúc tie „technicky-silové“ ako stavači kulís, ktorí pri výkone svojej práce vynakladajú neraz veľkú silu, by človeku nenapadlo, že práve kolegovia z baletu vykonávajú fyzicky najťažšie povolanie na svete.
Americká spoločnosť Insurance Providers, ktorá poskytuje poradenstvo v oblasti poisťovníctva pre jednotlivcov aj firmy, publikovala v auguste 2021 zoznam fyzicky najnamáhavejších zamestnaní. Pri jeho zostavovaní sa posudzoval index sily, index vytrvalosti a fyzickej kondície, index flexibility a index celkovej koordinačnej schopnosti.
Z celkového počtu 100 bodov dosiahol tanec až 97 a ocitol sa tak na úplnom vrchole tabuľky. S nemalým náskokom za sebou zanechal aj baníkov, hasičov či profesionálnych atlétov. Profesia tanečníka môže byť teda podľa Insurance Providers považovaná za fyzicky najnáročnejšie zamestnanie na svete.
Primabaleríny tancujú na špičkách viac ako 200 rokov. Vďaka tomu pôsobia ako víly Čítajte Pre komplexný obraz o tanečnej profesii je k spomenutým hodnoteným indexom potrebné pripočítať vycibrenú pohybovú pamäť, koordináciu, schopnosť fyzicky interpretovať obsah hudby – jeden zo stupňov muzikality a mnoho ďalších komponentov, ktoré sú pre výkon tanečnej profesie nevyhnutnosťou.
Je znepokojujúce, ako málo pozornosti a starostlivosti sa tomuto povolaniu venuje v porovnaní s ostatnými, ktoré sa ocitli na vrchole rebríčka, ale i v porovnaní s inými umeleckými zamestnaniami. Široká odborná verejnosť zaoberajúca sa tancom dlhodobo na rôznych platformách deklaruje nespokojnosť s postavením tanečníkov.
Divadelná nerovnosť bola témou aj búrlivej debaty osobností reprezentujúcich významné baletné súbory Európy na jeseň 2023. Niekoľkodňového podujatia, ktorého cieľom bolo formulovať problematické okruhy v oblasti profesionálneho baletu, sa zúčastnila aj riaditeľka Baletu SND Nina Poláková.
„Balet je pre mňa najkrajším umeleckým druhom, tanečná profesia najkrajším a zároveň najťažším povolaním. Myslím si, že si zaslúži oveľa viac pozornosti a uznania,“ povedala Nina Poláková na podujatí Dance Forum & Positioning Ballet, ktoré sa konalo v Brne pod hlavičkou medzinárodnej organizácie Opera Europe.
Pripojila sa tak k názorom umeleckých riaditeľov popredných európskych baletných súborov, ktorí napriek evidentnému úspechu svojich súborov a umeleckého druhu ako takého pociťujú istú disproporciu v spoločenskom uznaní a finančnom ohodnotení tanečných umelcov.
Romina Kolodziej v choreorgafii The Vertiginous Thrill of Exactitude (zdroj: Juraj Žilinčár)350-ročná profesia
Korene najťažšieho povolania, ktoré dnes vyniká fyzickým atletizmom a vysokou umeleckosťou, možno hľadať v dávnej minulosti. Tanec ako forma komunikácie sprevádzal ľudstvo už v jeho úplných počiatkoch. Ešte pred vznikom reči bol dorozumievacím prostriedkom pravekých ľudí, tvoril významnú úlohu pri obradoch v starovekých kultúrach, stal sa súčasťou náboženských ceremónií i formou svetskej zábavy.
Počas stáročí menil svoju funkciu i podoby, rozvinul sa do nespočetných foriem a žánrov naprieč všetkými kultúrami po celom svete. Zjednodušene by sme mohli konštatovať, že ľudstvo tancovalo odnepamäti a tancuje dodnes.
V prostredí aristokratickej Európy sa postupne vyvinul balet. V kontexte súčasného vnímania tanečníka baletu treba hľadať počiatky profesie vo Francúzsku v období baroka. Na profesionalizácii tanca sa podieľalo niekoľko činiteľov – ustavičné zvyšovanie náročnosti tanečných prvkov, ktoré si od interpretov vyžadovalo tréning, odchod kráľa Ľudovíta XIV. do „tanečného dôchodku“, ktorý súvisí s prirodzeným starnutím a údajnou nadváhou, a vznik Kráľovskej akadémie tanca v roku 1661.
Vypomáhali aj herci z činohry. Ako Talian postavil na nohy Balet Slovenského národného divadla Čítajte Na čele akadémie, ktorá vznikla kráľovským zakladacím dekrétom, stál tanečný majster a choreograf Pierre Beauchamp. Poslaním inštitúcie, ktorú tvorilo trinásť tanečných majstrov, bolo zvýšenie kvality výučby tanečníkov a zavedenie vedeckých princípov do umenia. Beauchampovi sa pripisuje aj kodifikácia piatich pozícií dolných končatín, ktoré sa v balete využívajú dodnes.
Úlohou Kráľovskej akadémie tanca však nebolo usporadúvanie predstavení, čiže ani nezamestnávala tanečníkov. Na to slúžila Kráľovská akadémia hudby, inštitúcia, ktorá bola predchodcom Parížskej opery a kde sa hneď od začiatku formoval profesionálny baletný súbor.
“Nakŕmiť tanečníkov znamená v prenesenom význame dať im tancovať ikonické choreografie.
„
Vznikom spomenutých akadémií sa zavŕšil proces profesionalizácie tanečnej interpretácie. Môžeme konštatovať, že súčasní tanečníci a tanečnice baletu vykonávajú s úctou k tradícii remeslo, ktoré má vyše 350 rokov.
Balet sa postupne rozšíril do celej Európy, no mimoriadnej obľube sa tešil v aristokratických kruhoch cárskeho Ruska a dokonca aj pracujúceho ľudu po revolúcii v Sovietskom zväze. Vznikali baletné učilištia, v ktorých sa ku školeniu profesionálnych tanečníkov pristupovalo vedecky.
Na Slovensku sa prví tanečníci profesionálne vzdelávali na Tanečnom oddelení Konzervatória v Bratislave od roku 1949, ktoré bolo predchodcom dnešného Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v Bratislave. Absolventi tohto konzervatória pravidelne vystupujú v inscenáciách Baletu SND.
Tristopäťdesiat rokov ustavičného zdokonaľovania, teoretizovania a overovania teoretických poznatkov, analyzovania a metodických postupov v rôznych častiach Európy sa premietlo do systematického vzdelávania tanečníkov. Tí v súčasnosti vďaka postupnej príprave a výchove telesného aparátu dokážu napĺňať zvyšujúce sa požiadavky choreografov i divákov.
Labutie jazero v SND: Scéna zo 4. dejstva (zdroj: Juraj Žilinčár)Sila versus krehkosť
Divácke očakávania a stále sa zvyšujúce nároky na výkony tanečníkov, ktoré aj bez merateľných ukazovateľov neraz konkurujú olympijským výkonom, posunuli akademický tanec z fyzickej stránky na úroveň špičkových atlétov.
Zvládnuť techniku klasického tanca vyžaduje hodiny každodenného tréningu počas celej kariéry interpreta. Tomu predchádza dlhodobé, zväčša osemročné štúdium na konzervatóriu, kde sa budúci tanečník učí stovky tanečných krokov, póz, pirouettes a skokov, učí sa, ako svoje telo vymodelovať do predpísanej akademickej formy, ako pohyb zušľachtiť, buduje si fyzickú kondíciu, psychickú odolnosť a mnoho ďalších zručností, ktoré bude pri výkone profesie potrebovať.
Profesionálni tanečníci sa dobrovoľne vzdávajú „normálneho detstva“ a odmalička hodiny trénujú v baletnej sále. Ich pracovným nástrojom je ich vlastné telo a oporou pri zdolávaní fyzicky náročných tréningov, vyčerpania, svalovice a bolestí im je pevná vôľa a odhodlanie.
Sú krehké, no zároveň silné. Baletná literatúra miluje romantické princezné aj osudové ženy Čítajte Rokmi každodenných tréningov získa telo požadovanú ohybnosť, kondíciu a silu. Protipólom nadobudnutých schopností a zručností je čas. Životnosť profesionálneho tanečníka je limitovaná. Ak do jeho kariéry nezasiahnu zranenia, tak je jeho interpretačný vrchol zväčša medzi 25. a 35. rokom života.
História ukazuje, že výnimky potvrdzujú pravidlo, a v plejáde tanečných sólistov nachádzame i takých, ktorí tancovali aj po 50. roku života. Sú medzi nimi výnimoční umelci ako legendárna Maja Plisecká, Michail Baryšnikov alebo Roberto Bolle.
Krátkosť kariéry je jedným z faktorov, kvôli ktorému taneční umelci dobre zvažujú výber súboru, v ktorom zúročia svoje schopnosti. Pri výbere miesta angažmánu zohráva dôležitú úlohu „profesijná potrava“ tanečného umelca a tou je repertoár. Čas je v tomto prípade naozaj neúprosný – stihnúť tancovať špičkové diela aspoň časti svetových choreografov sa nepodarí všetkým.
Nakŕmiť tanečníkov znamená v prenesenom význame dať im tancovať ikonické choreografie, dezertom môže byť osobná pracovná skúsenosť s niektorým z hviezdnych tvorcov, bublinkami v šampanskom by bolo vytvorenie choreografie priamo na konkrétneho tanečníka.
Zo skúšky baletu Popoluška v SND (zdroj: Juraj Žilinčár)Život po živote
Krivku tanečnej kariéry by sme mohli opísať ako dlhé a postupné stúpanie, ktoré symbolizuje roky tréningov v škole i divadle, relatívne krátke kmitanie „z premiéry do premiéry“ na vrchole, ktoré charakterizuje niekoľko rokov zrelej interpretácie a nakoniec pomerne rýchle klesanie, ktoré je spôsobené odchodom z javiska. Každý profesionálny tanečník je konfrontovaný s odchodom zo scény, jeho nástroj je opotrebovaný, telo stráca „estetické parametre“, ktoré si výkon profesie vyžaduje.
Vo veku, keď kolegovia z činohry alebo opery umelecky zrejú, tanečníci končia. Je to nespravodlivosť, s ktorou sa musí každý tanečník vyrovnať. Štyridsiaty rok života predstavuje pomyselnú hranicu, po ktorej sa pre väčšinu začína nový život. Výsluhové tanečné dôchodky boli u nás dávno zrušené, podľa platnej legislatívy majú tanečníci, ktorí na Slovensku odtancovali dvadsaťdva rokov, nárok na osobitý príspevok.
Jeho výška nezodpovedá bežnému platu, a preto mnoho tanečníkov začína novú kariéru. Mnohí odovzdávajú rokmi nadobudnuté skúsenosti mladej generácii, iní absolvujú školenia a rekvalifikácie s nádejou, že uspokojenie nájdu v inej profesii. Väčšine z nich balet ostáva v srdci a do divadla sa vracajú ako pravidelní návštevníci. Aj na predstaveniach Baletu SND stretnete v hľadisku bývalých sólistov, ktorí chodia fandiť mladším kolegom.
Tanečná profesia v priebehu histórie prešla dlhou cestou, ktorá bola poznačená mnohými pozitívnymi i negatívnymi spoločenskými postojmi, zažila svoje vrcholy i pády, glorifikáciu i predsudky a opovrhovanie.
Postavenie tanečníka v spoločnosti sa v súčasnosti líši v závislosti od kultúrnosti národa, respektíve spoločenstva. Napríklad v nemeckom Stuttgarte sú tanečníci miestneho baletného súboru umeleckými a váženými celebritami, Francúzi znalosť sólistov baletu Parížskej opery považujú takmer za povinnosť a v Rusku predstavujú návštevy baletných predstavení takmer spoločenskú povinnosť.
Dlhodobo vypredané predstavenia Baletu SND svedčia o obľúbenosti baletu u nás a srdečný potlesk hádam aj o zaslúženom rešpekte k tanečníkom.
