Sexturisti v Ázii platia za styk aj menej ako 5 dolárov. Čo inšpirovalo inscenačný tím pri novej opere v SND?

Článok je súčasťou SME Národné, pravidelnej prílohy denníka SME.

Autorka je externá dramaturgička inscenácie Madama Butterfly.

Od svetovej premiéry Madama Butterfly uplynulo vo februári stodvadsať rokov. Ako k nám tento príbeh japonskej gejše a amerického námorného dôstojníka prehovára v súčasnosti?

Mnohé teoretické štúdie, ale už aj divadelníci a divadelníčky dnes poukazujú na problematickosť libreta a jeho dobové ukotvenie v koloniálnych stereotypoch, ktoré je potrebné revidovať a v modernej inscenačnej tradícii odstraňovať.

Opera postavená na kultúrnych klišé

Kým v hudbe Puccini, ktorý sa úprimne zaujímal o japonskú kultúru, využil mnohé inšpirácie japonskými tradičnými piesňami a melódiami, libretu inšpirovanému hrou Davida Belasca bývajú adresované výčitky o orientalistickom prístupe a neznalosti miestnych reálií.

Puccini si skutočne privlastnil orientálny príbeh bez toho, aby sám navštívil a poznal Japonsko, hoci mal svoju poradkyňu, manželku vtedajšieho japonského veľvyslanca v Taliansku Hisako Ōyamo. Kultúrna apropriácia spolu so zápletkou demonštrujúcou mizogýniu a zneužívanie žien sa stali predmetom pálčivej kritiky jednej z najobľúbenejších a najuvádzanejších a aj hudobne najúchvatnejších Pucciniho opier.

Medzi jeden z výrazne problémových momentov libreta nepochybne patrí dialóg, v ktorom Sharpless s Pinkertonom hádajú vek Čo-Čo-San.

Keď Butterfly prezradí, že má pätnásť rokov, Sharplessov komentár by sme mohli interpretovať aj tak, že ju stále vníma ako dieťa vo veku vhodnom skôr na nevinné hry – l’età dei giochi. Pinkerton, naopak, veľmi jasne dáva najavo, že vek Čo-Čo-San považuje za primeraný na to, aby sa s ňou mohol podujať na celkom iné hry – milostné zvádzanie.

Skutočnosť, že Pinkerton zmanipuluje také mladé dievča, aby sa doňho zamilovalo, následne ho opustí a po návrate pripraví o ich spoločné dieťa, čo spôsobí, že Čo-Čo-San spácha samovraždu, dnes málokto považuje za kruto romantickú zápletku.

Problémom je, že celá opera je postavená na kultúrnych klišé, v rámci ktorých sú ázijské ženy vykresľované ako submisívne a sú fetišizované ako sexuálne objekty podriadené mužom.

Samozrejme, na Pucciniho obranu treba povedať, že preberanie exotických námetov nebolo v západnej kultúre na sklonku storočí ničím výnimočným, naopak, išlo o obľúbenú prax. Takisto je pravda, že japonské ženy sa v tom čase stávali „manželkami na objednávku“ a opera zobrazuje bežný jav.

Inou témou je však fixovanie týchto klišé aj v rovine znakov – podľa Sonoko Kamimura, odborníčky na japonskú kultúru, nebolo napríklad začiatkom 20. storočia vôbec bežné nosiť v japonských uliciach výrazné biele líčenie. Medzi anachronické elementy patria aj samurajské účesy a kostýmy či parochne žien, ktoré nie sú gejšami.

Nové pohľady na dielo

Práve Sonoko Kamimura sa stala konzultantkou nového uvedenia Madama Butterfly v londýnskom Royal Opera House v roku 2022, v ktorom sa tvorcovia snažili kriticky prehodnotiť predošlé stereotypné uvedenie a v diskusii s odborníkmi a odborníčkami na japonskú kultúru vytvoriť revidovanú verziu diela.

Podobnú snahu vyvinuli aj tvorcovia v Boston Lyric Opera, ktorí uviedli Madama Butterfly na jeseň 2023. Výskumu a adaptácii diela venovali tri roky, ktoré súhrnne označili ako The Butterfly Process.

Medzi najnovšie inscenácie, ktoré môžeme zaradiť k tomuto prúdu, patrí nepochybne aj inscenácia v Detroit Opera House. Jej tvorivý tím deklaruje, že ide o prvé americké uvedenie opery s kompletne japonským, respektíve japonsko-americkým tvorivým tímom a obsadením.

Inscenácia v réžii Matthewa Ozawu mala premiéru v októbri minulého roka a príbeh Čo-Čo-San preniesla do virtuálnej reality.

Butterfly sa tak stáva iba fantáziou bieleho amerického muža o ázijskej žene, ktorá je na záver znegovaná. Tvorivý tím tak chcel otvoriť priestor na nové a reálnejšie naratívy o východoázijských kultúrach.

Aj tieto ostatné pokusy sú dokladom, že inscenovať dnes Madama Butterfly iba ako romantický príbeh o strete kultúr z prelomu storočia by bola zahodená šanca.

Csilla Boros a Kyungho Kim v novej inscenácii Madama Butterfly v Opere SND (zdroj: Marek Olbrzymek)

Čo-Čo-San a sexturizmus

Viaceré sociologické štúdie asociujú rozvoj súčasnej podoby sexturizmu s vojnami v Kórei a vo Vietname, keď americkí vojaci pôsobiaci na tamojších základniach vytvorili dopyt po erotických službách. Fenomén ako taký je však omnoho starší.

Ak by sme sa na zápletku Madama Butterfly pozreli optikou tohto trhu, videli by sme, že obsahuje schémy, ktoré môžeme jednoznačne asociovať so sexturizmom – biely, ekonomicky zabezpečený muž zo Západu si cez obchodnú transakciu s dohadzovačom (či doslova pasákom) Gorom zariadi falošnú „svadbu“ s mladučkým ázijským dievčaťom.

Od začiatku pritom vnímame, že Pinkerton tento sobáš neberie ako skutočný záväzok, naopak, vyhovuje mu ohybnosť japonských zákonov a vie, že sa v budúcnosti skutočne ožení s americkou občiankou. Po krátkej milostnej epizóde odchádza, pričom po sebe zanecháva čakajúcu ženu, ktorá s ním otehotnie.

V marci 2019 napísala známa austrálska novinárka Margaret Simonsová pre britský denník The Guardian článok s názvom „Myslíš na mňa niekedy?“: deti, ktoré po sebe zanechali sexturisti.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Neodradili ho problémy získať práva na operné spracovanie. Pucciniho Madama Butterfly najskôr divákov neočarila Čítajte 

V novembri toho istého roka zaň získala Cenu zahraničnej tlače (Foreign Press Award) za najlepší príbeh v kategórii cestovanie a turizmus. Simonsová v článku sugestívne opísala prípady filipínskych detí, ktoré nepoznajú svojich biologických otcov – spravidla európskych sexturistov.

Niektorí z nich občas matkám pošlú menšiu sumu peňazí na podporu, rozhodne však nie v takej výške, akú by museli hradiť, ak by ich deti boli legálne uznané, zvlášť v niektorej európskej krajine. Väčšina však odmieta prevziať akúkoľvek zodpovednosť.

Otcovia o svojich potomkoch vzdialených stovky kilometrov nechcú nič vedieť, nezaujíma ich, že často žijú na hranici chudoby alebo im jednoducho chýba časť skladačky o vlastnej identite. Simonsovej článok mal pozitívny dosah – čitatelia The Guardian finančne podporili rodiny, ktorých príbehy boli opísané v článku, predovšetkým prispeli deťom na štúdium, aby sa mohli v budúcnosti lepšie uplatniť.

Čo však so stovkami a tisíckami ďalších, ktorých osud článok nezachytil?

Madama Butterfly v Opere SND (zdroj: Marek Olbrzymek)

Menej ako päť dolárov

Šokujúco priamy pohľad do myslenia sexuálneho turistu priniesol v roku 2009 dokumentárny krátkometrážny film K11 – Spoveď sexuálneho turistu rakúsko-iránskeho dokumentaristu a ľudskoprávneho aktivistu Puju Khoschsorura.

Film získal aj dve nominácie na cenu na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov Jihlava. Vďaka nakrúcaniu na skrytú kameru zachytil filmár absolútne necenzurované vyjadrenia 44-ročného švajčiarskeho podnikateľa, ktorý ako sexturista porovnáva svoje skúsenosti z Kambodže, Vietnamu, Thajska či Brazílie.

Názov filmu odkazuje na neslávne známu kambodžskú štvrť Svay Pak, v ktorej sa v minulosti neskrývane prevádzkoval sexbiznis s maloletými dievčatami. Hoci masívny medzinárodný tlak vyvolal oficiálne uzatvorenie štvrte, obchodovanie so sexom tam neustalo, iba sa deje viac v tajnosti, menej na očiach verejnosti.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Tenorista Kyungho Kim: Keby som nebol operným spevákom, možno ani mňa by opera nezaujímala Čítajte 

Muž, ktorého film zachytáva, opisuje, aké praktiky využíva, aby dievčatá presvedčil na sex, a tiež, koľko za ich služby platí – niekedy menej ako päť dolárov. Prípadný nesúhlas dievčat zjavne nie je prekážkou – medzi nástroje presviedčania patrí švajčiarska čokoláda aj vyznania lásky, ktorá, pochopiteľne, nemáva dlhé trvanie.

Morálny kompas pretočí aj konštatovanie, že veková hranica, na ktorú sa aktér filmu zameriava, sú dievčatá pred dovŕšením osemnástich rokov, ale nemá zábrany túto hranicu znížiť aj na pätnásť.

O podobne šokujúce vyznania nie je v rôznych článkoch a videách na internete núdza. Na dokumentárnom online kanáli nemeckej verejnoprávnej televízie Deutsche Welle Documentary je dostupné video, v ktorom nemecký šesťdesiatročný sexturista Wolfgang opisuje svoje skúsenosti z Thajska.

Dopriať si sex v Pattayi, vyhlásenej destinácii pre sexturizmus, je podľa Wolfganga dva- až trikrát alebo aj niekoľkonásobne lacnejšie, ako zaplatiť si prostitútku v Nemecku, a pritom služby sú násobne komplexnejšie.

Wofgang však svoje cesty do Thajska vníma ako obojstranne výhodné – keby nebolo západných sexturistov, ženy, ktoré navštevujú, by žili v chudobe a museli tvrdo pracovať za minimálnu mzdu. Tiež sa bráni argumentom o tom, aké ťažké je byť starším osamelým mužom bez partnerky, ktorému už nie je dopriate mať pravidelný sex.

Aj ženy vyhľadávajú sexturizmus

Podľa Wolfganga by sme teda nemali ľutovať len sexuálne pracovníčky, ktoré sú často nútené vykonávať sexuálne služby pre nemožnosť zabezpečiť si živobytie iným spôsobom, pričom čelia rôznym druhom rizík spojených s nerovnou pozíciou voči svojim klientom – mali by sme ľutovať aj sexuchtivých mužov, ktorí z nejakého dôvodu nemôžu napĺňať svoje potreby „štandardným“ spôsobom.

Podľa aktuálnych štatistík každoročne lieta do Pattaye približne 400 000 mužov len z Nemecka a až 70 % mužských turistov prichádza do Thajska za sexom.

Hoci podľa štatistík je ženský sexturizmus omnoho menej častý než mužský, tento fenomén je tiež na vzostupe. Vláda v africkej Gambii, ktorá sa stala destináciou číslo 1 pre sexturistky zo Západu (predovšetkým Britky, keďže Gambia je bývalou britskou kolóniou), začala tento jav vnímať ako problém.

Radšej ako ženy v strednom veku, ktoré sa prechádzajú po pláži s mladými gambijskými mužmi, by chcela vláda pritiahnuť do Gambie viac „bežných“ turistov obdivujúcich prírodné bohatstvo, divokú zver a kultúru krajiny.

Africké krajiny ako Gambia či Keňa sú po ázijských a juhoamerických destináciách novými mekkami sexturizmu. Nielen toho ženského, o čom svedčia aktivity rôznych cestovných kancelárií, ktoré ponúkajú zájazdy za pätnásťročnými dievčatami z Afriky.

Práve obchod s mladistvými je jeden z najväč­ších a najhrozivejších problémov v tomto odvetví, ak neberieme do úvahy zvýšené riziko rodovo podmieneného násilia či vykorisťovania sexuálnych pracovníčok a pracovníkov.

Opäť sa môžeme pozrieť na štatistiky – každoročne približne 3 milióny ľudí cestujú s cieľom nadviazania sexuálneho kontaktu s deťmi a mladistvými, pričom len minimálne percento je identifikované ako osoby s pedofíliou.

Odhaduje sa, že približne 1,8 milióna detí je zneužívaných na prostitúciu, najviac v Thajsku, v Brazílii, Indii, Kambodži a Mexiku. Klienti sú často presvedčení, že sex s maloletými je v daných krajinách legálny.

Obete sú podľa odhadov v 60 % prípadov vo veku 13 – 17 rokov, v 30 % vo veku len 7 – 12 rokov a v 10 % prípadov ešte mladšie.

Sexuálna interakcia je v mnohých prípadoch veľmi lacná, v Brazílii, Thajsku, Rusku a na Filipínach sa ceny pohybujú už na úrovni 5 dolárov, pričom platí, že čím mladšia obeť, tým vyššia cena.