Herec Kotek: Ty sa nemáš čoho báť, vraveli mi rodičia, keď som bol malý. Ako veľmi sa mýlili

Niekedy musí človek akceptovať aj to, že je na dne. Dôležité je, aby pritom vedel, za čím si stojí, a prečkal, kým dobrá vlna nahradí tie zlé.

Český herec VOJTA KOTEK prešiel v súkromnom živote veľkými otrasmi. A vie, že tak ako sa im nedá vyhnúť tam, nedá sa im vyhnúť ani v spoločnosti. Niekedy je dokonca veľká facka žiaduca, hovorí, tej našej by ju teraz dokonca doprial.

Na to, aby sme sa porozprávali o morálke, empatii, devalvovaní dôležitých profesií, ruskej realitnej okupácii Prahy a českom pive v krčme, sme mali príležitosť v Karlových Varoch, kde mal premiéru film Vlny. V sugestívnom príbehu o obsadení Československého rozhlasu počas ruskej okupácie hrá bývalého novinára a politika Jiřího Dienstbiera.

Vy ste vedeli, čo sa na Slovensku udeje v roku 2023 a 2024? Váš film vyzerá tak, ako keby ste ho nakrútili pre nás a a práve pre to, čo tu teraz žijeme.

Je to zvláštne, ale Jirka (Mádl, režisér filmu) scenár napísal už pred desiatimi rokmi. Akurát, že veľmi dlho trvalo, kým dostal dôveru, že niečo také dokáže nakrútiť a získal na to peniaze. Čakali sme a medzitým sa hýbala celá spoločnosť. Nielen tá naša. Počítam medzi to aj všetky udalosti vo svete, ktoré v poslednom čase s nepokojom sledujeme, a áno, aj zákon, ktorým slovenský parlament zrušil verejnoprávnu televíziu. Považujem za symbolické, že sa to stalo deň pred našou svetovou premiérou.

Nezdá sa vám to bizarné? Že to ani nemôže byť pravda?

Mohlo by sa to zdať bizarné, ale nie je. Svet sa točí a uzatvára v kruhoch. Na akciu nadväzuje reakcia, to je prosto fyzika. Zdá sa, že naša výpoveď prichádza v pravý čas. Samozrejme, najradšej by sme však boli, keby sa nič také nedialo a nemuseli sme na nič reagovať. To, bohužiaľ, nemáme šancu ovplyvniť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Alexandra Borbély: Môj manžel je najpopulárnejší herec v krajine a obaja sme na čiernom zozname Čítajte 

Keby Česko alebo Slovensko okupovali Rusi teraz, myslíte si, že by verejnosť prišla rozhlas brániť?

Žijeme v čase, keď by sme sa mali zamyslieť nad tým, čo je informácia. Čo je jej dôležitosť, sila. To, ako sa dá overiť, a to, ako sa s ňou pracuje. Keď bol rozhlas najsilnejším médiom, najväčšiu zodpovednosť mali práve novinári, čo v ňom boli zamestnaní. V našom filme je dôležitý príbeh ľudí, ktorým záležalo na tom, aby sa pri informovaní verejnosti priblížili čo najviac k pravde. Potom už len museli veriť, že verejnosť to pocíti a bude vedieť rozlíšiť, kto s informáciou pracuje správne a kto nie. Dnes sa často stretávam s tvrdením, že právd je viac. To je taká hlúposť.

Pravda je iba jedna, všetko ostatné je názor. Vo chvíli, keď sa názor začne vydávať za pravdu, dostávame sa do nebezpečenstva. Pri informovaní je preto dôležité držať sa pravdy za každú cenu, aj keď nám tá pravda akurát nevyhovuje. Len tí, čo to dokážu akceptovať, môžu pracovať v médiách.

Laická verejnosť je dlhodobo vystavená presviedčaniu, že novinár rovná sa bulvárny novinár. Ako sa možno vyslobodiť z tejto demagogickej skratky?

Máte pravdu, devalvácia novinárskej profesie je brutálna. Je to nástroj chaosu, ktorý vyhovuje niektorým skupinám na to, aby ľahšie presadzovali svoje záujmy spojené s mocou a peniazmi. To vždy prichádza vo vlnách. Ich cyklus je nekonečný, budeme s nimi už asi navždy musieť bojovať a dávať pozor na to, aby sme sa nimi nedali vláčiť.

Doteraz sme si nedávali pozor?

Ja som dieťa revolúcie. Narodil som sa v roku 1988 a keď som sa rodičov pýtal na komunistickú diktatúru, vraveli mi, že sa už nikdy nemôže vrátiť. Neznepokojuj sa, tebe sa už nič nemôže stať. Slobodu sme si vybojovali, nemôžu nám ju viac vziať. Ako veľmi sa mýlili. Nechali ma žiť v istote, či skôr v nebezpečnej letargii, že ja už nemusím nič robiť. Som však pozitívny človek a večný optimista. Dokonca si myslím, že spoločnosť potrebuje dostať facku, aby sa prebudila a znovu naštartovala. Nebojím sa dna, verím, že sa vďaka nemu odrazíme späť. Zlá vlna opadne a príde tá lepšia.

To poznáme napokon aj zo súkromných životov.

Áno, v celom živote sa to tak deje. Človeku stačí vedieť, kde chce stáť, a stáť tam pevne. Je jedno, či vás to v procese zomelie, alebo či vás to zomelie na konci. Dôležité je, že ste na tom svojom mieste stáli.

K diktatúre patria morálne dilemy, v ktorých sa ľudia ocitali, aj vaši hrdinovia sú im vystavení. Ako sa na nich máme dívať my, ktorí žijeme šťastnejšie časy?

Nič nie je čierno-biele. Počas komunizmu museli robiť ľudia náročné rozhodnutia a nemožno len tak odsúdiť nikoho, kto bol pred ne postavený. To nie je správna cesta. Treba sa pýtať najmä to, ako sme sa vlastne ocitli v situácii, že niekto bol takým rozhodnutiam vystavený. Kto mohol za to, kam sme to ako spoločnosť dopracovali? A za to, čo všetko sme dopustili?

Hrdinami filmu Vlny sú novinári z redakcie medzinárodného života Československého rozhlasu. Vojta Kotek druhý sprava. (zdroj: BONTON)

To sa zase dostávame k tomu, čo sa dnes deje na Slovensku. Čo myslíte, ako sme tomu mohli predísť?

Veď to je to. Nie som si istý, že sa tomu dalo predísť. Niekedy je proste spoločnosť unášaná vlnou proti múru a až kým sa oň nerozbije, neuvedomí si, čo sa to s ňou dialo. A je to tak, ako hovoríte. Nedeje sa to len v spoločnosti, deje sa to aj v našich súkromných životoch.

Čo podobné sa udialo v tom vašom?

Aj ja som zažil situáciu, keď sa mi zrútil celý svet. Zdanlivo to nebolo nič dramatické, dokonca si myslím, že to vtedy na mne ani nikto nevidel. Išlo o to, že mi už niektoré veci prestali dávať zmysel. A naopak, stali sa veci nové, ktoré ma donútili postaviť sa na nohy. Jednou z takých vecí bola predčasná smrť môjho otca a autonehoda, ktorú som mal rok nato.

Začali sa mi rozpadať rodinné vzťahy, prišla nová realita: už tu nie je dedko, už tu nie je ocko. Prišiel som o archetypy chlapa v rodine, o ktorého sa dá oprieť. Nemyslím to teraz nijako šovinisticky, len som prosto pochopil, že už som zostal len ja, kto sa musí postaviť svetu, postaviť sa problémom a rozhodovať sa v kritických situáciách.

Ako napríklad?

Napríklad, stáť pri mame a pomáhať jej, hoci aj v takých drobnostiach, ako sú kúpa gauča a primontovanie poličky k stene. Pretože všetky tieto drobnosti tvoria mozaiku toho, čo voláme život. Každý jeden taký krok znamená veľa, každý jeden človeka posunie.

Rozprávame sa v Karlových Varoch. Veľa nehnuteľností tu vlastnili donedávna Rusi, čo platí aj o Prahe. Nie je to vlastne novodobá, realitná okupácia? Je správne, že to Česi dopustili?

Je to zvláštne. Prečo by sme im v tom však mali zabraňovať? Napadá mi teraz to, čomu hovoríme Havlovská sebadisciplína. Nemali by sme im robiť to, čo nechceme, aby oni robili nám. Musíme byť veľkorysí a napĺňať kresťanské heslo „vy do nás kameňom, my do vás chlebom“.

Nechcem, aby sme boli radikálni, nechcem, aby sme klesli na takú úroveň. Aj keď sa to môže javiť ako alibistický postoj. Treba šíriť nádej, že i s otvorenou náručou možno prežiť. Ja sa o priestor okolo seba veľmi rád podelím aj s ľuďmi, ktorí prichádzajú z vonku, ktorí sem, v úvodzovkách, nepatria. Pretože sem patrí každý, kto tu chce byť. Priam je tu vítaný. Nemôže sem prísť len ten, kto by mi chcel povedať, že sem nepatrím ja. Nemyslím si, že keď necháme ľudí nakupovať naše byty, zároveň im tým hovoríme: poďte ďalej a pokojne nás odtiaľto vystrnaďte.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Jedlička: Rusi tak zúfalo hľadali pirátsky vysielač, až rozstrieľali vežičku u Milosrdných bratov Čítajte 

Ako vlastne prežívate filmy z čias, ktoré ste nezažili? Ako sa k svojej postave dostávate, po akej emočnej ceste? Hrali ste už aj lídra študentského hnutia v Horiacom kre a mladého Wericha v divadle.

Každá skutočná postava, najmä keď je zasadená do konkrétnych udalostí, proti ktorým bojuje, vás konfrontuje s otázkou, ako by ste sa vtedy zachovali vy. Samozrejme, konfrontuje s ňou aj vás, ako diváčku, ale pre nás hercov je to výnimočná situácia. Začneme o sebe veľa pochybovať, úplne nás prepadne skúmanie samých seba. To všetko nám pomáha priblížiť si obdobie, ktoré sme nezažili. Nemyslím si, že je to len výsada hercov. Tu ide o všeobecnú empatiu, ktorú by mal v sebe mať každý.

Neraz sa mi stalo, že mi ľudia povedali: pozri, to si ty nezažil, o tom nemáš právo hovoriť. To je najväčšia možná kravina. A kto má teda o tom hovoriť? Len tí, čo to zažili? A keď už nežijú, tak čo? Budeme o tom mlčať? Ja chápem, že niekto môže mať pocit, že už len tým, že o tom hovoríme, zároveň súdime.

Lenže nie, to nie je súd. Nechceme nič iné, len hovoriť o tom, čo k nám patrí. Pochopiť to a nielen silou mocou obhajovať svojich rodičov alebo blízkych, ktorí si minulým režimom pošpinili ruky. Už sme to spomínali, veci a udalosti sa k nám vracajú vo vlnách, a tie súčasné sa nedajú oddeliť od tých minulých. Nič z toho nepochopíme, ak to najprv nepomenujeme.

Mnohí na Slovensku dnes majú pocit, že sa vracia normalizácia. Čo si dnes Česi hovoria, keď vidia, čo sa deje v slovenskej politike?

My skôr dúfame, a slepo veríme, že to u nás tak ďaleko nezájde. Ale ktovie. Sám s tým neviem bojovať inak, len tým, že svojou prácou vytváram malé ostrovčeky toho, na čom sa dve rozhádané časti spoločnosti zhodnú.

Naozaj nechcem presadzovať ani jeden názorový prúd. Rád by som len povedal, pozrite sa, ešte stále je niečo, pri čom sa môžeme stretnúť a na čo sa môžeme pozerať. A nech to znie akokoľvek hlúpo, ešte stále máme radi Česko a každý piatok večer si môžeme podebatovať o toľkých veciach, čo nie sú politika, a cítiť sa pritom, že sme v jednej partii.