Céline Dion po dvojročnej prestávke, keď pre chorobu musela zrušiť množstvo vystúpení, zaspievala na otváracom ceremoniáli olympiády v Paríži Hymnu lásky od Edith Piaf. Hoci Lady Gaga aj Aya Nakamura išli na playback, ona spievala naživo.
Jej výkon bol sám o sebe silným zážitkom, no divák, ktorý predtým videl dokument Ja som: Céline Dion musel ostať jej vystúpením úplne ohúrený – uvidel nie spevácku divu, ale osobnosť, nezlomnú ženu, ktorá vstala z popola a ukázala, že všetko sa dá, napriek diagnóze, napriek všetkému.
Dokument Ja som: Céline Dion ponúka surový a úprimný pohľad na boj superhviezdy s chorobou, ktorá jej totálne zmenila život a obrala ju o to jediné, po čom túžila a neprestala túžiť – spievať a koncertovať.
Neposlušné svaly
Film začína ako klasický životopisný dokument. Zábery zo súkromia a z predošlej speváckej kariéry prekladajú osobné komentáre speváčky.
Jednoducho oblečená, decentne nalíčená 56-ročná diva, na ktorej je vidieť vek i prekonané utrpenie, diváka sprevádza svojim domovom v Nevade, aj obrovským skladom so všetkými dokonale uloženými a skatalogizovanými kostýmami a topánkami.

Vidíme, ako praktikuje denné rutiny, komunikuje s deťmi, podstupuje liečebné procedúry, poctivo cvičí a snaží sa spievať. Už na začiatku zahliadneme aj jeden prejav jej choroby a zásah záchranky, ale kamera všetko sníma veľmi decentne.