Vražda Juraja a Matúša bola špička ľadovca dlhodobo budovanej nenávisti, hovorí autor knihy Spúšť

„Kedy nás už prestanú vraždiť?“ pýta sa publicista a spisovateľ MAREK HUDEC v knihe Spúšť, v ktorej sa zaoberá teroristickým útokom pred kvír podnikom Tepláreň.

„Vražda Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha bola špička ľadovca dlhodobo budovanej nenávisti, ktorá eskalovala posledných 20 rokov,“ hovorí. Jeho cieľom bolo ponúknuť kontext a zasadiť to, čo sa stalo, do súvislostí.

Knihu napísal na základe rozhovorov s viac než päťdesiatimi ľuďmi a dodnes na neho silne pôsobia dva momenty. „Jeden je ten, ako sa majiteľ Teplárne Roman Samotný vrátil po vražde do podniku. Mal ho zavrieť a rozhodol sa Tepláreň upratovať, čo bol typ spracovania traumatickej situácie, ktorú zažil. Doslova umýval krv v podniku.“

Ďalším momentom bol príbeh mamy Juraja, ktorá opisuje, ako prežívala daný večer. „Nikto si nezaslúži zažívať niečo také hrozné,“ zdôrazňuje Hudec.

V knihe, ktorá vyjde 9. septembra, rekonštruuje udalosti z tragického večera, pripomína, akí boli Juraj Vankulič a Matúš Horváth, či ako sa vyvíja život Radky Trokšiarovej, ktorá útok prežila. Kniha je popretkávaná jeho vlastným prežívaním, zároveň skúma motiváciu vraha, ktorého sa rozhodol v knihe nemenovať.

Prečo ste sa rozhodli napísať knihu Spúšť?

Dôvodov bolo viacero. Jedným z nich bolo to, že sám som sa snažil porozumieť tomu, čo sa stalo. Chcel som udalosti útoku poskladať dokopy. Zároveň som v týždňoch a mesiacoch po vražde pracoval na viacerých článkoch a rozhovoroch na túto tému.

Som na voľnej nohe a viacero magazínov ma v reakcii na udalosti oslovili, aby som napísal napríklad históriu Teplárne alebo urobil rozhovor s majiteľom podniku a aktivistom Romanom Samotným. V jednom momente som mal pocit, že mám dosť materiálu na to, aby som mohol túto tému spracovať na širšej úrovni.

Keď som telefonoval s vydavateľstvom, ktorému som ponúkal inú tému na spracovanie knihy, no tá sa im nezdala atraktívna, spontánne mi napadlo, či by nemali záujem o knihu, ktorá by sa zaoberala vraždou Juraja a Matúša. To ich zaujalo.

V knihe pretkávate aj svoje vlastné pocity počas obdobia pred útokom a po ňom. Aké bolo prežívať ich opäť?

Keď som sa začal stretávať s odborníkmi na extrémizmus, necítil som sa na Slovensku úplne bezpečne. Z mnohých vyjadrení totiž vyplynulo, že podobne zradikalizovaných jedincov, ako bol vrah Juraja a Matúša, môže byť u nás mnoho, až desiatky.

Začali sa mi zároveň vracať nepríjemné pocity z detstva. Išlo o paranoidný stav pred spaním, keď som cítil silný pocit nebezpečia v tme, ak som bol doma sám. Predstavoval som si všetky nepravdepodobné scenáre, ktorých sa bojím.

Počas toho, ako som písal knihu, sa mi tento stav vracal aspoň raz týždenne. Riešim to stále na terapii, môže to súvisieť s pocitom ohrozenia, ktorý si od útoku nesiem.

Zbavili ste sa toho pocitu, keď ste dopísali knihu?

Nepodarilo sa mi to. Niekoľko mesiacov som však chodil na sebaobranu a vtedy tieto pocity prešli a začal som sa cítiť silnejšie. Problém týchto paranoidných stavov bol ten, že som bol paralyzovaný. Bál som sa urobiť hocaký krok, vyjsť z izby či sa pohnúť.

Na sebaobrane som sa naučil viac zaktivizovať a čeliť svojmu strachu.

Zmenilo sa v niečom aj to, ako teraz premýšľate o útoku na Zámockej?

Určite áno. Pre mňa bolo dôležité ponúknuť kontext a zasadiť to, čo sa stalo, do súvislostí. Vražda Juraja a Matúša bola špička ľadovca dlhodobo budovanej nenávisti, ktorá eskalovala posledných dvadsať rokov.

Pamätáme si ešte na Juraja a Matúša a na to, čo sa stalo, alebo sme ako spoločnosť rýchlo zabudli?

Zdá sa mi, akoby táto tragédia zmizla z kolektívneho vedomia do nejakého zabudnutia. Najsilnejší pocit toho, že sa za kvír ľudí postavila verejnosť, som mal počas protestu, ktorý sa konal dva dni po útoku. Vtedy sme s mnohými aktivistami a aktivistkami boli prekvapení, koľkých ľudí sa útok dotkol. Cítili sme solidaritu.

Keď sme však organizovali o dva týždne neskôr ďalší protest, cítili sme, že záujem opadol. Dodnes si neviem vysvetliť, prečo sa stalo. Je to pre mňa sklamanie: všetky návrhy pre politikov a političky, ako urobiť verejný život pre kvír ľudí znesiteľnejší a bezpečnejší, boli odignorované.

Obálka knihy Spúšť. (zdroj: Marek Hudec)

Má vaša kniha primať ľudí, aby si opäť pripomenuli túto udalosť a uvedomili si, aký mal útok dosah na kvír ľudí na Slovensku?

Dúfam, že Spúšť pripomenie našej spoločnosti, že má dlh voči kvír ľuďom, ktorý sa stále odkladá. Keď počujem z úst politikov a političiek, že na „LGBTI+ tému nie je čas“, mám pocit, že vybuchnem od hnevu.

Počúvam to už vyše desať rokov pri každých voľbách alebo diskusiách. Preto sa pýtam, kedy je ten správny čas riešiť kvír ľudí? Keď ten čas nebol po vražde Juraja a Matúša, čo sa musí stať, aby sa väčšinová spoločnosť o túto tému zaujímala?

Vy si myslíte čo?

Neviem. Už aj pred dvoma rokmi bolo neskoro, na druhej strane treba dodať, a mapujem to v knihe, ze na Slovensku sa viackrát črtala šanca, že by sa politická klíma voči kvír ľuďom mohla zmeniť, akurát sa pre viaceré faktory nenaplnila. Myslím si však, že je to len otázka času, azda to bude skôr ako neskôr.

V knihe ste spovedali príbuzných, známych, priateľov Juraja a Matúša. Aké to bolo?

Dlho som zvažoval, kedy je správny čas ich osloviť. Spoliehal som sa na intuíciu, že odhadnem moment, kedy by boli ochotní komunikovať, keďže trauma, ktorú zažili, bola a stále je veľmi silná.

Rozhovor s Romanom a jeho priateľom o noci útoku a rozhovor s Jurajovou matkou sa odohrali rok po vražde, deň po proteste, ktorým sme si túto smutnú udalosť pripomínali. Hoci to nebolo plánované, bol to zrejme správny okamih, lebo boli otvorení a ochotní.

Najviac som si dával záležať na kapitolách o obetiach, ktoré som skladal z mnohých rozhovorov. Na to som si vyhradil najviac času.

Aký obraz prinášate o Jurajovi?

Prvá vec, ktorú mi všetky kamarátstva Juraja povedali, bolo to, že sa s ním všetci chceli priateliť. Bol veľmi cool. Keď si pozriete jeho profil na instagrame, zistíte, že miloval módu, úžasne sa obliekal.

Aj keď bol priateľský, nie každého si pripustil k telu. Zároveň sa hľadal vo svojom rodovom prejave. Preto si, bohužiaľ, vypočul mnoho nenávistných komentárov, no reagoval na ne s úplnou ľahkosťou.

Pre mňa je veľmi dojemný jeho rodinný príbeh. Manžel jeho mamy totiž zomrel, a tak jej Juraj pomáhal či už finančne, alebo s tým, že sa viac staral o mladšieho brata.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Naša láska nabrala po vraždách iný rozmer. Queer ľudia opisujú, ako prežili rok po útoku v Teplárni Čítajte 

A o Matúšovi?

Kapitolu o ňom som nazval Tiger King. Ľuďom totiž pripomínal postavu z dokumentu na Netflixe. Ide o amerického miliardára, ktorý vlastnil tigrov. Matúš rovnako pracoval v obchode s názvom Flying Tiger. Tak vznikla jeho prezývka.

Zatiaľ čo Juraj bol štamgastom Teplárne, kde trávil veľa času a vedel tam minúť výplatu, Matúš v nej pracoval ako čašník. Bol veľmi priateľský a vytváral v podniku rovnako dobrú atmosféru.

Myslíte, že by s kapitolami o sebe boli spokojní?

Je ťažké písať o ľuďoch, ktorí tu nie sú z pohľadu iných ľudí. Obraz o nich som sa snažil vyskladať čo najpestrejšie. Pýtal som sa čo najviac ľudí a veľa vecí sa opakovalo, čo mi potvrdilo, akí boli.

Avšak sebaobraz je úplne iný než to, ako nás videli ostatní.

V knihe ste spovedali aj Radku Trokšiarovú, ktorá útok prežila. Ako veľmi bol pri knihe dôležitý jej názor?

Jej názor bol pre mňa veľmi dôležitý, priam kľúčový. Keby s tým ona alebo Roman nesúhlasili, knihu by som nedokončil. Obaja mi pri knihe veľmi pomohli, napríklad s poskytnutím kontaktov, ako aj s kontrolou následnosti udalostí počas večera vraždy.

Radku nesmierne obdivujem za jej odvahu, akou sa jej podarilo s traumatickou udalosťou vyrovnať a zároveň sa v mesiacoch po útoku vedieť postaviť za LGBTI+ menšinu verejne. Jej príbeh si budeme vedieť prečítať aj podrobnejšie, keďže sama pripravuje knihu.

Robili ste rozhovory aj s ľuďmi, ktorí sú vašimi priateľmi. Aké bolo otvárať opäť túto tému s nimi?

Bolo to náročné. Pýtal som sa ich na veci, o ktorých bolo pre nich ťažké hovoriť. Nebolo to príjemné ani pre mňa. Musel som sa dostať hlbšie do ich prežívania, aby to bolo autentické.

Veľmi silne na mňa doteraz pôsobia dva momenty. Jeden je ten, ako sa Roman vrátil po vražde do podniku. Mal ho zavrieť a rozhodol sa Tepláreň upratovať, čo bol typ spracovania traumatickej situácie, ktorú zažil. Doslova umýval krv v podniku.

Taktiež na mňa silno pôsobí príbeh Jurajovej mamy, ktorá opisuje, ako prežívala daný večer. Je to veľmi tragické. Nikto si nezaslúži zažívať niečo také hrozné.

Miesto streľby na Zámockej ulici v Bratislave. (zdroj: SME/Jozef Jakubčo)

Boli veci, ktoré ste do knihy nemohli dať?

Mal som dva príbehy, ktoré som zverejniť nemohol. Novinárskym pravidlom je, že ak chcete niečo zverejniť, mali by ste mať aspoň dva od seba nezávislé, dôveryhodné zdroje. V jednom z týchto prípadov som tieto zdroje nevedel zabezpečiť.

V druhom prípade so zverejnením nesúhlasil konkrétny zdroj a, samozrejme, som to rešpektoval. Bolo by v oboch prípadoch neetické to zverejniť.

Nehovorím však, že niekedy v budúcnosti nebudú tieto informácie zverejniteľné.

Spolupracovali ste aj s políciou?

Políciu som oslovil o spoluprácu hneď na začiatku, no odmietli. Dlho som čakal, kým sa vyšetrovanie uzavrie a niektoré informácie o prípade budú zverejnené. To sa stalo vo februári tohto roka.

V knihe sú však zdroje blízke vyšetrovaniu, ktoré som sa rozhodol z viacerých dôvodov anonymizovať.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Expert na extrémizmus Milo: Radikáli ako Juraj K. si posielajú DNA testy a cítia sa ako v Matrixe Čítajte 

Boli informácie, o ktorých ste do písania knihy nevedeli?

O viacerých veciach som nevedel a dúfal som, že sa počas rešerše dozviem viac. Týkali sa motivácií, pohnútok vraha a aj jeho osobnosti. Veľkou otázkou pre mňa bolo, na koľko chcem, aby bol prítomný v knihe.

Nechcel som totiž napísať knihu o ňom. Vedel som, že Spúšť bude postavená inak ako možno kniha Jeden z nás: Príbeh o Nórsku od Asne Seierstad, ktorá rozpráva o Andersovi Behringovi Breivikovi.

Vedel som však, že by moja zvedavosť z pohľadu čitateľa nebola dostatočne uspokojená, ak by som sa nedozvedel viac aj o vrahovi. Dlho som si napríklad myslel, že keď sa o ňom ako autor dozviem viac, skĺznem do nejakého súcitu či úsilia ho v knihe poľudštiť.

Stalo sa to?

Možno som sa nedozvedel dosť, no z toho, čo viem, sa vo mne nezrodil súcit. Informácie o jeho správaní ma ešte viac znepokojovali.

Písali ste o jeho motívoch, rodine a zázemí. Pri vrahoch podobných činov experti odporúčajú, aby sa o nich nepísalo, pretože im ide práve o to: aby sa na nich nezabudlo a stali sa z nich hrdinovia. Existovala pri písaní o vrahovi nejaká hranica, ktorú ste neprekročili?

Vedel som, že nechcem napísať knihu o ňom. Rozmýšľal som nad knihou cez žáner. Zdalo sa mi, že píšem kriminálny román, kde sa na začiatku niečo stane a následne sa udalosť rozkrýva, ozrejmuje.

Bolo preto dôležité v základných odtieňoch vysvetliť jeho motivácie. Preto je tam o ňom kapitola, no rozhodol som sa ho nemenovať. Rovnako nemenujem ani jeho otca, nechcem im zvyšovať popularitu.

Zložitou dilemou však bolo nájsť hranicu toho, čo odcitovať z jeho príspevkov na sociálnej sieti twitter (teraz X), a manifestu. Vedel som, že niečo zverejniť chcem. Bolo na to viacero dôvodov. Aj dva roky po útoku sa, čiastočne dezinformátormi, spochybňuje, či vrah tento útok vykonal. Pokladal som za dôležité ukázať jeho mentálny svet a jeho zmýšľanie.

Ďalej som chcel autenticky zachytiť noc vraždy, čo sme zažívali ako kvír ľudia. To, že sme si čítali jeho manifest, a to, že sa šíril, zhoršovalo celú situáciu. Bolo to mrazivé, desivé a chladnokrvné. Veľmi som zvažoval, ktoré konkrétne citáty vyberiem, aby to dávalo zmysel.

Vybral som tie, ktoré najviac odrážali jeho charakter a naznačovali, ako premýšľal.

Ako?

Antisemitisticky, homofóbne a transfóbne.

Čítať manifest bolo najťažšie a rovnako ho aj prekladať. Bolo mi fyzicky zle. Zároveň som si pri tom celom uvedomil, že vrah pri komunikácii používal oslovenie v druhej osobe. Akoby šlo o jeho vnútorný monológ.

Ľudia po útoku pred Teplárňou zapaľovali sviečky a nechávali kvety. (zdroj: SME/ Jozef Jakbučo)

Komunikovali ste aj s vrahovou rodinou?

Mal som jeden telefonát s jeho otcom. Dlho som sa k nemu odhodlával, lebo som sa ho obával. Bol veľmi krátky. Po tom, ako som sa predstavil, sa ma spýtal, či budem vo svojej knihe používať zdroje len z „mainstreamových médií“, alebo aj z „alternatívnych médií“. Napokon mi rozhovor neposkytol.

Vieme, ako sa správal po útoku či pred ním. Otvorene šíril dezinformácie. No mal som z neho autentický pocit, že bol prekvapený z toho, čo sa stalo. A pripúšťam, je možné, že zažil šok, ktorý si snaží vysvetliť hoaxami a konšpiračnými teóriami, vytesňuje tak pravdu.

Je tiež možné, že naozaj nevedel, ako veľmi sa jeho syn radikalizuje. Pochopil to možno až počas osudného večera. No ide len o môj dojem z veľmi krátkeho telefonátu.

Spúšť dokumentuje aj udalosti, ktoré sa stali po útoku na Zámockej. Namiesto zmeny k lepšiemu naozaj šlo o spúšť, ktorá po útoku nastala a nasledovali ďalšie útoky na kvír ľudí. Udiala sa nejaká pozitívna zmena?

Snažil som sa zachytiť aj svetlé momenty, hoci základným pocitom je, že sa na Slovensku nič nezmenilo.

Mám pocit, že ľudia, ktorí boli po vražde podporní, sa snažili byť ešte viac podpornejšími. Mnoho ľudí sa rozhodlo pre coming out. Dôležitým posunom bolo aj to, že firmy začali viac reagovať na túto tému. Viac sa zaujímajú o kvír ľudí vo svojich radoch a snažia sa vytvárať bezpečné priestory. Podporujú aj kvír neziskové organizácie.

Na druhej strane sa v téme LGBTI+ ľudí viac spoločnosť polarizovala. Ľudia, ktorí boli pred útokom negatívne naladení voči kvír ľuďom, sú negatívnejší ešte viac.

Spúšť zároveň ponúka prierez príbehmi kvír ľudí na Slovensku naprieč našou históriou, mapuje dejiny LGBTI+ ľudí u nás, ktoré zrejme nemáme nikde takto zdokumentované. Prečo je to podstatné?

Ponúkol som stručný prierez dejín, ktoré sa určite dajú napísať podrobnejšie a s väčšou hĺbkou. Mojim cieľom bolo spraviť náčrt základných naratívov, ktoré ovplyvňovali zmýšľanie o kvír ľuďoch od začiatku prvej Československej republiky.

Verím však, že niečo také vznikne aj samostatne. Máme na Slovensku skvelú historičku Janu Jablonickú Zezulovú, ktorá pripravuje životopis Imricha Matyáša, jeho považujeme za prvého slovenského kvír aktivistu.

Veľmi sa na to teším, pretože ide o detektívnu prácu a jeho príbeh je veľmi zaujímavý.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok LGBTI+ aktivizmus existoval už za Rakúsko-Uhorska Čítajte 

V knihe ste sa zaoberali aj otázkou, či zostať na Slovensku. Ako ste na tom teraz?

Mám partnera, ktorý sa tento rok hlásil na vysokú školu do Bratislavy aj do Prahy. Trošku som možno dúfal, že ho zoberú do Prahy, aby som mal zámienku vypadnúť zo zle spoločensky naladenej situácie.

Určite nechcem natrvalo odísť zo Slovenska, chýbali by mi ľudia, kamarátstva. No aktuálna spoločenská atmosféra na mňa veľmi zle vplýva a potreboval by som z nej vystúpiť.

Majiteľ podniku Tepláreň Roman Samotný na zhromaždení po útoku. (zdroj: SME/Marko Erd)

Pre niektorých autorov a autorky je písanie spôsobom terapie. Pomohlo vám to v niečom?

Pomohlo mi to pozrieť sa na celú udalosť zo širšej perspektívy. Rovnako som znova prežil pocity z večera útoku, čo môže byť katarzné.

Stáva sa mi, že keď vycítim silnú emóciu z respondenta a potom ju prepisujem, už nado mnou nemá takú moc. Čím viac sa potom textu venujem, tým viac ho znova a znova prežívam – a tak sa mi darí vstrebať rôzne emócie.

Okrem písaniu sa venujete aj aktivizmu. Čo podľa vás vedie k nenávisti kvír ľudí?

Táto nenávisť je celkom nepochopiteľná. Nejde totiž o to, že človeka niekto nenávidí, lebo mu spravil niečo zlé, no nenávidí niekoho preto, akým je.

Nechápem, prečo sa niekto vo väčšinovej spoločnosti cíti ohrozený. Mojou odpoveďou je, že ide o zdedený mýtus o tom, že niečo odlišné je zlé. Dedí sa to u nás viac ako storočie.

Dokedy to dokážu kvír ľudia znášať?

Mám pocit, že mnohí z nich odchádzajú, pretože vidia, že v iných krajinách je život ľahší a jednoduchší. Zamýšľam sa nad tým, že prečo by to vlastne mali znášať, ak majú šancu sa mať lepšie.

Je dôležité bojovať za lepší život, no neodcudzujem nikoho, kto sa rozhodne odísť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Majiteľ Teplárne: Musíme prestať so slovenským fatalizmom a akýmsi odovzdaním sa osudu Čítajte 

Ako sa dá robiť osveta o témach týkajúcich sa LGBTI+ ľudí v súčasnej spoločenskej atmosfére?

Nie je to ľahké. Ľudia z aktivizmu či šírenia osvety často vyhoria. Majú pocit, že na niečom dlhé roky pracujú a výsledky nie sú také viditeľné. Kvír neziskoviek je našťastie veľa a ľudia ich môžu podporiť cez rôzne podujatia, ktoré sa stále dejú.

Bezpečné priestory vznikajú nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku, čo je skvelý signál.

V knihe sa pýtate: Kedy nás už prestanú vraždiť? Dostali ste na ňu odpoveď?

Nie. Dúfam, že sa už nikde nestane to, čo sa stalo Jurajovi a Matúšovi. Hrozba však neodišla, práve naopak. Kniha sa síce končí rok po vražde, no ani tento druhý rok sa situácia nezlepšuje.

Najprv to bola predvolebná kampaň, ktorá bola homofóbna a transfóbna. Po nej sme zas dostali vládu, ktorá sa takmer nedá rozoznať od krajnej pravice.