Zabíjačka. Pre niekoho ťažko znesiteľný, pre niekoho vrcholný zážitok. Treba usmrtiť odchované prasa a treba zvládnuť celý deň s členmi rodinou a so susedmi, ktorí majú názor na všetko a na všetko iný.
Český režisér ADAM MARTINEC o nej nakrútil komédiu Mord a vystihol v nej všetky zmeny, ktoré nás v posledných rokoch zasiahli v politike, manželstvách, rodinných tradíciách a rodinných rolách.
Je vďačný za to, že ju mohol nakrútiť so Slovákmi, no myslí si, že to bolo naposledy. Všetko, čo sa teraz na Slovensku deje, veľmi citlivo prežíva a priznáva, že najprv nechcel veriť tomu, čo mu Jonatán Pastirčák pri nahrávaní hudby hovoril. Za nepravdepodobné by som ich považoval, aj keby šlo o Botswanu, hovorí.
Zároveň sa veľmi bránil tomu, aby nové fenomény v spoločnosti komentoval, nechcel nikoho súdiť. Niekedy ho bolo treba až prehovárať, že jeho skúsenosť a poznanie sú relevantné.
Tak ako je mimoriadne relevantný jeho film. Nie náhodou je Mord veľkou senzáciou českej aj slovenskej filmovej sezóny.
V rozhovore sa dočítate:
- ako prežíval, že na jeho premiéru prišiel Petr Pavel a na čom sa český prezident smial,
- čo spôsobil hoax o zabíjačke, ktorý do filmu vložil,
- ako na publikum zapôsobila najodpornejšia postava filmu,
- prečo sa bojí hovoriť o veľkých témach, ktoré v Morde sú,
- čo by herci a režiséri nemali robiť,
- čo si myslí o dianí na Slovensku,
- aký je rozdiel medzi jeho rodinným životom a rodinným životom jeho otca, ktorý hrá hlavnú úlohu,
- čo vidí na mladých mužoch, ktorí sú na otcovskej dovolenke,
- ktorá spoločenská zmena ho najviac bolí,
- prečo sa českému filmu nedarí presadiť vo svete,
- aká recenzia na Mord ho nepríjemne prekvapila,
- aké filmy rád pozerá.
Čo vo vás evokuje zabíjačka?
Že to bude náročný deň. Že budem musieť skoro vstávať a bude mi zima. Najem sa, napijem, ale najmä, budem súčasťou rodiny. Pred nakrúcaním filmu sme si robili rešerše a chodili sme aj na zabíjačky ľudí, ktorých sme len veľmi málo poznali. A aj tak sme boli jednými z nich. Ľudí stmeľuje, keď majú na chvíľu rovnakú úlohu, to platí bez ohľadu na to, či z nej majú radosť, alebo traumatickú skúsenosť.
Na tých, čo s ňou nemajú skúsenosť, môže zabíjačka pôsobiť kuriózne. Čítala som raz článok Španiela, ktorý videl zabíjačku na Slovensku a pozastavil sa nad tým, že každý si na ňu priniesol vlastný nožík. Čím je zabíjačka zaujímavá pre vás?
Predstavte si niekoho, ako som ja. Tridsaťročného chlapíka, ktorý študuje réžiu v Prahe. Na zabíjačke sa naňho všetci budú pozerať tak, ako keby s ňou nemal žiadnu skúsenosť. Zbytočne im bude hovoriť, že pochádza z dediny a takých skúseností má dosť. Pri rešeršiach som cítil, že presne také predsudky voči mne majú a neboli si istí, či ma majú k nejakej práci pustiť. Je to predsa chlapská práca, mysleli si, to môže robiť len ten, kto to vie.
Trvalo nejaký čas, kým mi niečo dovolili robiť. Takže pre mňa nie sú ani tak exotické nožíky, ako skôr to, aký exkluzívny klub sa pri zabíjačke vytvára. Možno aj ten Španiel niečo takého cítil. Niežeby mal niekto voči ľuďom zvonku zlé úmysly. Akurát, že prasa je pre nich vzácne a chcú mať z neho kvalitné výrobky.
Je zabíjačka špecialitou českého a slovenského regiónu?
Robí sa všade, samozrejme, okrem arabských a židovských regiónov. Najčastejšie u nás, v Maďarsku, Poľsku a vo východnom Nemecku. V Portugalsku a Španielsku vyzerajú inak, nie je už pre nich nevyhnutnosťou, skôr len folklórnou tradíciou. V jedom dokumente z Portugalska som videl, že prasa neomráčili, iba ho vykrvovali. To sa zdá z dnešného pohľadu ešte barbarskejšie.

Vo vašom filme sa dá zabíjačka vnímať ako pôdorys pre udalosti, kde sa vyjavia rôzne spoločenské a politické zmeny aj zmeny v partnerských životoch. Čo symbolizuje pre vás?
Máte pravdu, vidím to rovnako. Ihrisko zabíjačky som si zároveň zvolil aj preto, že sa na ňom dá pekne rozvíjať filmový príbeh, pretože sa pri nej stretne veľa postáv s rôznorodým presvedčením. Presne ako pri štefanskej hostine na Vianoce.
Aj počas nej do seba narážajú svetonázory tých, čo sú z Bratislavy, so svetonázorom tých, čo sú z Košíc. No a keď už som sa s tým začal hrať, neubránil som sa zvýrazňovaniu archetypov a javov, ktoré v poslednom čase v našej spoločnosti vnímam.
Myslím si, že o nich nemám právo hovoriť, ale verím, že mám právo ukazovať ich a nakrúcať o nich film. Žiadna situácia vo filme nevznikla preto, aby som niekoho alebo nejaké fenomény súdil. Ak to niekomu pripadá ako komentár, je to v poriadku, ale nikdy by sa to nestalo bez divákov. Komentár vzniká až v ich hlave.
Prečo si o nových fenoménoch netrúfate hovoriť?
Režiséri, a tvorcovia všeobecne, by nemali hovoriť o tom, čo svojím dielom chceli povedať. Mojou úlohou je nakrútiť film, tam moja práca končí.