PARÍŽ, BRATISLAVA. Keby existoval boh, čo by ste chceli, aby vám po príchode do neba povedal?
Takúto otázku dostal Alain Delon v roku 1996 od moderátora literárnej relácie vo verejnoprávnej televízii. Hoci mal len šesťdesiat rokov, vôbec ho nezaskočila. Po krátkom nádychu odpovedal.
"Viem, čo si v živote najviac ľutoval. Poď, zavediem ťa k otcovi a mame, aby si ich konečne, po prvýkrát, videl oboch spolu.“
O svojej smrti uvažoval Alain Delon už dlho. Predstavoval si ju a do posledného detailu sa ju aj snažil naplánovať. Pre jeho deti Anthonyho, Alaina Fabiena a Anouchku to nebolo jednoduché naplniť. Niečo už aj stihli porušiť a niečo s veľkou pravdepodobnosťou porušia aj v budúcnosti.
Alain Delon zomrel, tentoraz naozaj. Túžil po eutanázii, ale bál sa toho, čo príde po Čítajte Delonovu poslednú vôľu do veľkej miery ovplyvnilo to, ako žil. V detstve sa cítil opustený, v dospelosti našiel bezpečie v samote. Keby chcel režisér Jean-Pierre Melville obsadiť do filmu Samuraj niekoho iného, urobil by veľkú chybu.
Samotárov odsúdených na smutnú smrť nikto iný lepšie zahrať nevedel.
Keď celé hodiny plakal na schodoch
Na konci kariéry sa Alain Delon usadil v Douchy, dve hodiny cesty z Paríža, kde žije približne tisícka obyvateľov. Na veľkom pozemku so starými dubmi sa prechádzal ďaleko od pohľadu verejnosti.
Pod jedným takým dubom si dal postaviť bielu kaplnku, kde už pochoval približne tridsať svojich psov. Medzi nimi boli Gitan, Lola, Manu. A mal pribudnúť aj ten posledný: Loubo. A on? Hneď vedľa neho.
