Vraví, že v Košiciach stretol svojských, úprimných a bezprostredných ľudí. Nevedel si vynachváliť atmosféru na Hlavnej ulici a v orchestri našiel kolegov ochotných urobiť všetko preto, aby mohli konkurovať akémukoľvek inému orchestru, a to napriek tomu, že ich životná úroveň a ohodnotenie by bolo v iných krajinách nemysliteľné.
Keď sa stal ROBERT JINDRA v roku 2021 šéfdirigentom Štátnej filharmónie Košice, rýchlo pochopil, čo si slovenskí politici predstavujú pod slovom kultúra. Napriek tomu ho šokovali výroky, ktoré počul z úst ministerky Martiny Šimkovičovej a jej pravej ruky. A veľmi jednoznačne sa k tomu vyjadril na sociálnych sieťach.
Netrvalo dlho a veľký talent, s ktorým spolupracujú hudobné telesá a operné domy v Česku, Nemecku, Nórsku aj v Rakúsku, z Košíc odišiel. Ministerka kultúry sa sťažovala na urážky a filharmónia zvýraznila potrebu slušnej komunikácie.
No Robert Jindra hovorí, že na mieste šéfdirigenta by nezotrval, ani keby riaditeľka filharmónie jeho výpoveď neprijala a trvala by na tom, aby zostal. Dôvody jeho odchodu sú iné.
V rozhovore sa dočítate:
- ako slovenskí politici podľa neho chápu kultúru,
- po ktorých výrokoch ministerky zostal ako obarený,
- v akom rozpoložení písal status, ktorý urazil ministerku,
- čo ho na odchode najviac bolí,
- aký orchester našiel v Košiciach,
- čo hovorí na finančné ohodnotenie hráčov orchestra,
- aký mal vzťah s riaditeľkou filharmónie, ktorá prijala jeho výpoveď,
- prečo by v Košiciach viac nezostal, ani keby jeho výpoveď neprijala,
- čo si myslí o snobizme v opere a prečo si myslí, že kultúra na Slovensku už nebude pre všetkých.
Keď prídete na nové miesto a začínate novú spoluprácu, ako prebieha váš adaptačný proces? Ako rozbiehate svoj spoločenský život?
Som veľmi prispôsobivý typ človeka. Vždy, keď niekam idem po prvý raz, cítim isté napätie. To je pochopiteľné. Aký bude kolektív, porozumiem si s ním, pýtam sa. Ukazuje sa však, že tam, kde vzniká dobré divadlo, sú aj dobrí ľudia. Vždy sa to prejaví aj pri mojich častých stretnutiach s najväčšími hviezdami. Oni potvrdzujú, že výrok „o čo väčšie hovno, o to viac smrdí“ neprestáva platiť. Sú to stopercentní profesionálni umelci, skvelí, priateľskí ľudia, ktorí sa na hviezdy nemusia hrať. Oni hviezdami sú.
Aké lekcie ste už pri cestovaní po svete absolvovali? Na čo si treba dať pozor pri vstupe do inej kultúry, iného sveta?
Na pozícii dirigenta by mal byť človek z väčšej časti psychológ. Preto je vždy dôležité rýchlo vycítiť a vypozorovať, čo a kde je vhodné a čo by ste mali nechať „na doma“.

V Košiciach je kaviareň Republika východu. Je to výstižné pomenovanie?
Tam som nikdy nebol. Viem, že je, ja som mal iné cestičky. Rozumiem však, na čo sa pýtate. Každý kraj má niečo svojské. Zažil som to aj v Českej republike. Keď som pôsobil ako hudobný riaditeľ v ostravskej opere, stretol som sa s úplne inou mentalitou, ako majú ľudia v Prahe. Na Košiciach milujem bezprostrednosť a úprimnosť, niekedy až prílišnú. S tým sa nestretnete všade.
Čo ste po príchode na Slovensko vytušili o vzťahu politikov a vládnej moci k umelcom?
Nepatrím k tým, čo sa nejako výrazne zaujímajú o politiku. I keď, umenie a politika sa vždy pred voľbami záhadne spoja. Politici na svojich predvolebných mítingoch volajú heslá o nutnosti vzdelávania a podpory kultúry, o jej dôležitosti pre spoločnosť, prizvú i nejakú tú hviezdu, aby zaspievala alebo podporila ich stranu. To všetko sa skončí už prvý deň po uzavretí volebných miestností.
Čo si naše vlády, podľa vás, predstavujú pod kultúrou?
Tá, ktorá vládne teraz?