Niet najmenších pochýb, že na Slovensku prebieha normalizácia. Nezávislé a verejnoprávne fondy sú ovládnuté. Odborne spôsobilí riaditelia a riaditeľky významných aj menej nápadných inštitúcií sú nahrádzaní lojálnymi figúrkami. Deštrukcia mediálneho priestoru sa už začala a jej pokračovanie sa dá čakať počas jesene.
Lenže normalizácia nie je len o inštitúciách. Nedeje sa len na úrovni administratívy a abstraktnej politiky. Týka sa živých ľudí. Zatiaľ najviac umelcov a umelkýň, onedlho sa však rôznymi formami priplazí do bežných domácností.
„Politika je aj to, čo hádžeš do hrnca. Politika je aj to tvoje vlastnoručne dopestované lečo. Nevyhneš sa jej. Neschováš sa. Neodídeš dostatočne hlboko,“ vraví jedna z postáv hry Eden. Útek z raja.
Životné pravdy v acetónovom opare
Keď režisérka Alžbeta Vrzgula a dramaturgička Katarína Cvečková začali pred niekoľkými mesiacmi pracovať na výskume, sotva tušili, akú intenzívnu výpoveď bude ich nová inscenácia mať. Jej základom totiž boli rozhovory so štyrmi pamätníčkami o ich mladosti počas normalizácie. Prepájajú ich s pocitom dnešných tridsiatničiek. S tými, ktoré, žiaľ, stále alebo znova stoja pred rovnakými dilemami ako ženy pred polstoročím.
Tak ako v minulosti, aj dnes sa pozoruhodne veľa osobných tém otvára v zdanlivo neosobnom priestore. V nechtovom štúdiu, u kaderníčky, na kozmetike a, samozrejme, v krčme. Medzi hlučnou vravou, v hučaní fénov, v acetónovom opare a v textoch súčasnej popmusic, sa o skutočných životoch žien neraz dozvieme viac ako v sociologických štúdiách.
