Ak chcete vytvárať silné filmové zážitky, musíte sám také mať, hovorí režisér György Kristóf

Skupina utečencov z podzemného väzenia sa dostáva do jaskyne, kde sa nad ich hlavami nachádza otvor na zemský povrch. Nie je ďaleko, a predsa je sloboda ešte nedosiahnuteľná. Aj preto, že vodca skupiny zatúži po moci.

Taký je príbeh slovensko-maďarsko-českého filmu Zenit, ktorý vstupuje do kín. Nakrútil ho režisér GYÖRGY KRISTÓF, ktorý už má za sebou film Out, premiérovaný na festivale v Cannes. Sám hovorí, že vďaka tejto účasti mohol nakrútiť aj svoje najnovšie dielo. „Ale aj tak som musel viackrát presviedčať komisiu Audiovizuálneho fondu, že som sa nezbláznil,“ dodáva režisér.

Film tohto druhu sa totiž na Slovensku príliš „nenosí“. Ide o tanečnú dystópiu.

V kinách je už nejaký čas česko-slovenský film Vlny, ktorý sa odohráva v roku 1968, ale v mnohom odkazuje aj na súčasnosť. Váš film Zenit, ktorý je podobenstvom o totalitarizme a zneužívaní moci, je tiež aktuálny. Je to náhoda alebo ste chceli reagovať na dianie na Slovensku, prípadne v Maďarsku?

Zenit som začal robiť asi pred siedmimi rokmi a nevedel som, čo sa bude odohrávať v čase, keď film vyšleme do kín. Vznik filmu je dlhodobá záležitosť, preto si myslím, že jeho úlohou nie je reagovať na denné dianie. Jeho sila je v nadčasovosti, univerzálnosti. My sme hľadali príbeh, ktorý sa dá vyjadriť bez dialógu, cez pohyby. Myslím si, že Zenit je takmer archaickým príbehom, ktorý funguje v každom období. Ale naša, moja frustrácia z toho, čo aj na Slovensku vzniklo po Nežnej revolúcii sa, samozrejme, do tohto filmu projektovala a teší ma, že dokáže silno rezonovať aj vo vzťahu k dnešku.

Záber z filmu Zenit. (zdroj: Filmtopia)

Diváci to určite takto pochopia. Možno aj diváci z radov politických špičiek. Neobávate sa reakcií?

Neviem, aké budú reakcie, ani to neviem ovplyvniť, ale privítal by som, keby sa o filme viac hovorilo. Bohužiaľ, nemyslím si, že politická špička chodí do kina, ale rád sa v tom budem mýliť.

Už váš predchádzajúci film Out potvrdil, že hľadáte cesty, ako sa odlíšiť od tunajšieho filmového mainstreamu. Robíte to vedome?

Čiastočne. Ale môj ďalší film bude oveľa klasickejší. Chcel by som urobiť istejší krok. Niežeby som bol nejaký experimentátor alebo avantgardista, ale myslím si, že treba byť aj odvážny a hľadať možnosti, ako posúvať hranice. Napriek tomu, že nikdy neviete, ako to dopadne. Môže to okamžite vypáliť dobre, ale aj nie. Prípadne to v danej chvíli nebude na publikum fungovať, ale po rokoch to zarezonuje. Film má tú výhodu, že ostáva.

Čo si vlastne myslíte o súčasnom filmovom mainstreame?

Prostredie je čoraz mainstreamovejšie, zistil som to pri tvorbe Zenitu. Myslel som si, že sa zaplatí a zrealizuje oveľa jednoduchšie, no prekvapilo ma, že to trvalo sedem rokov. Pritom aj môj film má vlastne jednoduchý príbeh. A aj ja chcem, aby ľudia chodili na moje filmy do kín, aby fungovali v slovenskom aj v medzinárodnom kontexte.

Čo sa týka kolegov, neprináleží mi komentovať ich tvorbu. Nech si každý robí to, čo mu je blízke. Je len dobre, že robíme rozdielne veci.

Isté hľadačstvo sa prejavuje aj vo vašom osobnom živote. Pochádzate zo Slovenska, dlhý čas ste strávili v Maďarsku, kde ste aj študovali filozofiu, potom ste pôsobili v Rige, réžiu ste išli študovať na FAMU do Prahy, privoňali ste aj k novinárčine. Ako vás to celé podkulo pre filmárčinu?

Film ku mne prišiel oveľa neskôr ako k mojim kolegom – mnohí z nich už na strednej škole vedeli, že ho chcú robiť. U mňa to bolo až na univerzite pri štúdiu filozofie. Dovtedy som ani do kina nechodil, filmy som príliš nepozeral. Až potom som sa dostal k hodinám filozofie a filmu, začal som navštevovať filmový klub a to ma rozbehlo.

Ak chcete vytvárať silné filmové zážitky, musíte sám také mať. Pri novinárčine som zase zistil, že radšej by som sa vyjadroval obrazom a v dlhších formách ako slovom v novinách.

Hrdinom vášho prvého filmu Out je päťdesiatnik, ktorý v živote takisto čosi hľadá. Dospel do bodu, keď sa potrebuje pohnúť z miesta a zvolí si odchod do Pobaltia. Ten hrdina bol síce generačne niekde inde ako vy, ale vyjadroval váš vlastný vtedajší pocit?

Áno. Keď som ten film písal, žil som ešte v Rige. Ide o príbeh človeka z východného Slovenska, ktorý sa chce dostať do Lotyšska, s tým som sa vedel stotožniť. Aj sa vtedy riešilo, či tá postava bude v mojom veku, alebo v inom. Z dramaturgických dôvodov to však fungovalo lepšie, keď je päťdesiatnikom. Je to vyhrotenejšie, silnejšie. Zároveň som mal vo svojej rodine veľa príkladov ľudí, ktorí boli v danom veku a videl som, čo sa s nimi deje.

Ten film obsahuje aj absurdný humor a bizarné situácie. Akoby ste chceli povedať, že svet je v mnohom veľmi zvláštne miesto, no je to tak zaujímavejšie. Rezonovalo vo vás niečo také?

Bizarnosť sa do toho filmu dostávala postupne. Na začiatku to nebol vedomý zámer. Bol to môj prvý film a v ňom ešte človek nevie urobiť všetko tak vyzreto. Hľadal som situácie, ktoré sú na hrane reality a nereality. A tá hrana si vyžadovala istú absurdnosť a humor. Potom sme už hľadali aj ostatné postavy tak, aby zapadli do tohto konceptu.

V podzemí pri nakrúcaní filmu Zenit. (zdroj: Nóra Aradi)

Film Out mal svetovú premiéru na festivale v Cannes, čo bola veľká vec. Na čom všetkom sa to ukázalo?

Keby ten film nebol v Cannes, Zenit by podľa mňa nemohol vzniknúť. Vďaka tomu sme ho mohli nejako zafinancovať. Ale aj tak som musel viackrát presviedčať komisiu Audiovizuálneho fondu, že som sa nezbláznil. Napokon mi dali dôveru a tak som získal prvú polovicu peňazí na Zenit. Zohnať tú druhú trvalo ešte veľmi dlho. No keby som nemal Out v Cannes, ani by som sa neodvážil ísť do takého projektu, ako je Zenit. Out bol môj absolventský film na FAMU, vedel som ešte málo o profesii režiséra v praxi a fungovaní filmového priemyslu. Bol som nezrelý a naivný, nedokázal som presne vnímať, čo niektoré veci znamenajú a čo neznamenajú.

Zenit sa vo vás zrodil hneď po filme Out?

Out bol v Cannes v roku 2017 a hneď o rok sme dostali produkčné peniaze na Zenit z Audiovizuálneho fondu. Ako som spomenul, druhá polovica peňazí sa zháňala veľmi dlho. Navyše sme dlho hľadali choreografa a nikto poriadne nevedel, ako takýto typ filmu urobiť. Keď sme napokon našli choreografa Antona Lachkého, Slováka pracujúceho v zahraničí, museli sme ešte rok či dva čakať na to, keď bude mať na nás čas.

Spejem k tomu, že Zenit sa dostal na svet sedem rokov od začiatku vášho uvažovania nad projektom. Ako si udržiavate trpezlivosť zotrvať pri jednom projekte tak dlho a zároveň spôsobom, aby sa nevytratilo to počiatočné nasadenie?

V tom procese sa deje stále niečo iné, má to svoj vývoj, svoje fázy. Vzniká scenár, hľadajú sa lokácie, ľudia... A popri Zenite som skúšal urobiť ešte jeden film. Ten sa nám však nakoniec nepodarilo financovať.

Mal to byť projekt z 90. rokov o mafiánskom prostredí Dunajskej Stredy, no nie z perspektívy mafiánov, ale obetí aj spoluvinníkov. Lebo čiastočne to bola aj naša zodpovednosť, že takéto prostredie vzniklo. Každý k tomu niečím malým prispel, ako je tomu aj dnes.

Vo fondoch mi však nedali dôveru, čo platí pre viacero mojich projektov, dokonca som štyrikrát nedostal ani štipendium na napísanie scenára.

Ako si to vysvetľujete?

Neviem si to vysvetliť. Respektíve asi viem, ale keď sa na to chcem pozrieť z odstupu – ako by asi umelci mali –, tak je to v niečom tiež odtlačok našej postsocialistickej spoločnosti, ktorá sa ešte má kam vyvíjať.

Keď sa pozeráte na hotový Zenit, napĺňa vaše počiatočné predstavy?

Nikto vrátane mňa nevedel, ako bude výsledný film vyzerať. Ale vedel som, že ak sa dám dokopy s tými pravými ľuďmi, budeme to vedieť vymyslieť. Pôvodne som si však myslel, že Zenit bude formálne odvážnejší a extrémnejší. Napríklad v snímaní – že kamera bude dynamickejšia, pôjde do špeciálnych uhlov a podobne. Ale napokon sme zistili, že najdôležitejší je príbeh, ktorý sme chceli rozprávať tancom tak, aby sa divák napojil na postavy a nestratil sa v tom. Navyše na to, aby sme mohli byť odviazanejší, by sme museli mať iné podmienky. Ale ja som s filmom spokojný.

Takže ste fungovali na princípe z núdze cnosť?

Áno. Film sme nakrútili za devätnásť dní, čo je veľmi málo. V priemere sa film nakrúca tridsať dní. My sme navyše Zenit robili tak, že sme niekedy ráno nevedeli, čo budeme točiť poobede. Museli sme scenár prispôsobovať tanečníkom/hercom, lokáciám, všetko sa menilo. Mali sme svoju predstavu, odkiaľ kam sa má príbeh dostať, ale veľa toho vznikalo priamo na pľaci.

Mrzí vás, že musíte robiť kompromisy?

Nesmiete na to myslieť. Bol to dlhý proces, než sme sa vôbec dostali k začiatku nakrúcania. A to sme ešte nemali film dofinancovaný. Bolo to celé veľmi neisté. V takej situácii sa tešíte, že film vôbec môžete robiť, nejako ho dokončiť a vyťažiť z toho maximum možného. Zenit ma veľa naučil, lebo zo dňa na deň dochádzalo k veľkým zmenám. A vy ich buď prijmete a pracujete s tým, alebo sa začnete rozpadávať.

Od začiatku mal byť Zenit tanečným filmom?

To bol pôvodný koncept celého projektu, vychádzali sme z tanca. Na FAMU sme mali workshop, kde sme mali týždeň robiť s choreografom a ja som to posunul do celovečerného filmu. Videl som viacero tanečných filmov, ale z môjho hľadiska to filmy neboli. Nepoužívali filmový jazyk a postavy rozprávajúce dej pohybom. Takže to bola naša výzva – hra, ako spraviť tanečný film pre obyčajného diváka.

Záber z filmu Zenit. (zdroj: Filmtopia)

Aby nedošlo k mylnej predstave – v Zenite nie je úplne všetko tlmočené prostredníctvom tanca. Menili sa v priebehu tvorby predstavy o tom, do akej miery a ako tanec využiť?

Nevedeli sme, koľko tanca v tom bude. Pôvodne sme mali predstavu, že by bola možnosť vyjadriť tancom úplne všetko. Ale opäť – keby sme chceli niečo také, museli by sme mať oveľa viac času aj peňazí. Takže sme Antonovi Lachkému ponúkali scény a on podľa toho, ktorá ho ako inšpirovala, vytváral alebo nevytváral tanečné výstupy. Miera tanca teda napokon dosť závisela na ňom.

Dostali ste na film aj peniaze z maďarského filmového fondu, v ktorom je vraj zlá situácia?

Na Out som z maďarského fondu dostal koprodukčnú podporu, ale na Zenit nie. Žiadali sme o podporu už v čase, keď sme išli nakrúcať, takže mali pocit, že tie peniaze už ani nepotrebujeme. A zároveň si nevedeli predstaviť, že ideme robiť tanečný film bez toho, aby sme mali vopred hotovú hudbu. Toto nám povedali.

Žijete v Budapešti a hovorí sa o tom, aká je maďarská spoločnosť rozdelená. Aká je tam teda atmosféra?

Zatiaľ žijeme v Budapešti, ale nie som si istý, že to tak ešte dlho ostane. Náš každodenný život s dvoma malými deťmi a so slovenskou partnerkou, ktorá sa len učí po maďarsky, sa dosť odohráva v bubline. Ale, samozrejme, vidím, čo sa dialo a čo sa deje. Úplne inak tým sledujem dianie na Slovensku, už je to pre mňa, bohužiaľ, až normálne. A asi preto mi už fungujú aj reflexy, ako sa pripraviť na to, keby som aj naďalej alebo ešte viac mal problém robiť si na Slovensku svoju prácu, teda točiť film.

Hovorili ste, že teraz chystáte niečo klasickejšie. O čo ide?

Je to klasická dráma. Situácia vo svete si vyžaduje návrat na zem od abstraktnejších projektov a toto je príbeh z obdobia, keď vypukne vojna na Ukrajine. Odohráva sa na východnom Slovensku pri dedine Veľké Slemence a v skratke ide o príbeh matky bojujúcej o svoje dieťa, ktoré má od ukrajinskej náhradnej matky. Cez ňu viem tlmočiť svoju frustráciu z tohto konfliktu, ale hovoriť aj o nekonečnej sile matky.