Pretancovať sa k slobode je drina a hrozia aj zlomeniny

Na Slovensku je aktuálne kultúra v obrannej pozícii. Séria zákonov zabezpečila väčší vplyv štátu na fondy na podporu umenia, uskutočnili sa čistky vo vedení dôležitých inštitúcií a ministerke Šimkovičovej by sa najviac páčilo, keby bola kultúra tunajšieho ľudu slovenská a žiadna iná.

Do kín prišiel film Zenit, ktorý nie je len slovenský. Ak to berieme z produkčného hľadiska, nakrútiť čisto slovenský film je často nereálne, a tak sa vstupuje do medzinárodných koprodukcií. Našťastie. Aj opreto, že sa tým zvyšuje povedomie o výslednej snímke. A ak sa vydarí, nie je na škodu urobiť si tým dobré meno za hranicami.

Zenit nie je slovenský ani témou, hoci vypovedá aj o pocite, ktorý sa vznáša touto krajinou. Režisér György Kristóf však sám hovorí, že hľadali univerzálny, archaický príbeh, ktorý by platil v akejkoľvek krajine a v akomkoľvek období.

Nuž, áno, to, o čom jeho podobenstvo vypovedá, sa už veľakrát odohralo, naďalej sa odohráva a odohrávať bude. Teda zneužívanie moci a autoritárstvo v rôznych prejavoch.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ak chcete vytvárať silné filmové zážitky, musíte sám také mať, hovorí režisér György Kristóf Čítajte 

Komunikovať bez slov

Tvorcovia Zenitu pritom priestor, v ktorom sa príbeh odohráva, nepomenúvajú.

Nešpecifikujú ani obdobie.

V ich filme sa ani nerozpráva. Presnejšie, nehovorí sa tam slovami. György Kristóf využíva reč tela a pohybov. A filmovú reč. Jeho Zenit je tanečnou dystopiou bez dialógov.

Takže zase – aké netypické pre slovenskú kinematografiu.

A aké náročné pre komunikáciu s divákom.

György Kristóf pritom nemal skromné nároky. Už v tom, že keď išiel do projektu Zenit, chcel sa obklopiť kvalitnými ľuďmi s medzinárodným renomé. A bol aj odvážny v tom, že hľadal niečo nevšedné. Je dobré, že takí režiséri sú.

V prvom zábere sa kamera spúšťa do podzemia a divák sa zoznamuje s vizuálne atraktívnym prostredím. Spočiatku je to prostredie väzenského charakteru. Je zjavné, že tento svet funguje na princípe dozerania a trestania.

Nastane však situácia, ktorá dáva trestancom šancu utiecť. Časti z nich sa to aj podarí a dostávajú sa do zvláštneho, akoby jaskynného systému, kde skalné steny a piliere vzdialene pripomínajú obrovský chrámový komplex.

Východ z podzemia je na dohľad. Ale nie na dosah. Vonkajšie svetlo sa už utečencov dotýka, ale oni sa k nemu nevedia dostať. A navyše sa ukáže, že keď sa v tme náhle objaví svetlo, môže to ľudí poriadne zmiasť.

V malej komunite sa začínajú prejavovať mocenské praktiky. Jeden z nich sa pasuje za vyvoleného a ide o to, ako sa k nemu zachovajú ostatní. Postupne sa fungovanie skupiny odvíja od toho, v akom vzťahu sú ostatní k lídrovi a koľko lojálnosti mu prejavujú.

Namiesto pokusov dostať sa k východu von sa utečenci zasekávajú v podzemí. Zbavili sa pôvodných pút, aby si navliekli nové.

(zdroj: Filmtopia)

V jednoduchosti je krása, ale...

Hovoriť o deji nezaberie v prípade tohto filmu veľa miesta/času. Príbeh je naozaj jednoduchý. Ide o to, akým spôsobom je stvárnený. A Kristóf si to sám poriadne skomplikoval obmedzeniami. Všetko sa vlastne odohráva v dvoch prostrediach a bez dialógov.

Tie obmedzenia však neukázali len slabiny, ale aj Kristófov zmysel pre precíznosť, respektíve schopnosť naviazať divácku pozornosť. Týka sa to predovšetkým obrazovej vrstvy filmu. Najmä to kľúčové, jaskynné prostredie má výraznú atmosféru, ktorá plynie z jeho nasvietenia, farebnosti aj samotnej materiálovej povahy.

Kameramanom filmu je Gergely Pálos, ktorý spolupracoval aj so svetoznámym švédskym režisérom Royom Anderssonom. Pre Zenit si s Kristófom zvolili striedmosť kamerového pohybu a dôraz na kompozíciu záberov.

Pri tanečných prejavoch aktérov tak divák sleduje akciu väčšinou v celkoch a nedostáva sa takpovediac doprostred cez dynamické obrazové víry. Čo na jednej strane robí akciu čitateľnejšou, na druhej jej však uberá z emocionálneho pôsobenia.

V kombinácii s jednoduchým príbehom a absenciou slov, ktoré by dopomohli k charakterovému vyprofilovaniu postáv, tak dochádza niekedy k dojmu, že Zenit by zvládol aj kratší formát. Hoci má v tejto podobe len 77 minút.

Je to navyše film akosi priveľmi kultivovaný. Nie je v ňom až taká citeľná stopa autentickej dramatickosti a drzejšej prekvapivosti, ktorá by divákom zamotala hlavy, vyviedla ich z konceptu či dokonca priviedla k znenávideniu filmu alebo, naopak, k tomu, že si ho zamilujú.

(zdroj: Filmtopia)

Čo je hore, keď sme dolu?

No György Kristóf si na záver pripravil ešte občerstvujúcu pointu. Samozrejme, neradno ju prezrádzať. Podrýva však predstavu, že tá nevydarená cesta za slobodou je dôsledkom toho, že sa na ňu vydali tí, ktorí boli pridlho manipulovaní, obmedzovaní, väznení v podzemí a nevedeli, ako na to. Až ich predchádzajúca skúsenosť priviedla k opätovnému podriadeniu sa autoritárskemu systému.

A čo divák? Ten skúsenejší, ktorého len tak hocičo nezaskočí, sa musel pri pohľade na to, že Zenit bude dystopické tanečné sci-fi, určite potešiť. Aj s ohľadom na meno režiséra a jeho predchádzajúci film Out.

V konečnom dôsledku sa však po pozretí snímky môže prichytiť v pozícii jej postáv. Jasne vidia svetlo nad hlavami, ale nedarí sa k nemu dostať. Zenit je nevšedný slovenský (koprodukčný) film. Napokon to však nie je až také radikálne tvorivé gesto, na aké mal položené základy.

Lenže na to by zrejme bolo treba aj iné podmienky. György Kristóf by vedel rozprávať o tom, že zohnať peniaze na film a nakrútiť ho je ťažšie ako vyštverať sa k východu z jaskyne.