Skladateľka Čekovská: Pestujme si v sebe to ľudské, aby sme vyladili aspoň čistú stupnicu

Kultúra sa nedeje len v koncertnej sále, v opere či na festivale, ale začína sa doma za dverami, hovorí hudobná skladateľka ĽUBICA ČEKOVSKÁ.

„Treba sa správať tak, aby sme sa navzájom rešpektovali a zaobľovali hrany. Začnime od seba, kultúra sa buduje už v detskej izbe. Pestujme si v sebe to ľudské, súznejme spolu, aby sme vyladili aspoň čistú stupnicu. A potom môžeme začať tvoriť aj melódie."

Hovorí aj o tom, ako funguje orchester a vidí v tom dôležitý odkaz pre súčasnosť. „Treba vedieť spolu vydržať, komunikovať navzájom a počúvať sa. Ak sa hráči nebudú vedieť vzájomne počúvať a dolaďovať sa, hudba nikdy nepríde. A keď sa i falošné tóny začnú ospravedlňovať, bude to už veľmi napínavé.“

Na slávnostnom koncerte k 75. výročiu založenia Slovenskej filharmónie bude mať 24. a 25. októbra svetovú premiéru jej nové dielo. Nazvala ho Maison de la musique en sept périodes – Dom hudby v siedmich obdobiach. Ponúkne „príbeh hudby, inšpirovanej históriou až do súčasnosti, v siedmich obrazoch“.

Čo vám začalo víriť v hlave, keď ste dostali ponuku zložiť dielo k 75. výročiu založenia Slovenskej filharmónie?

Za objednávku napísať veľké symfonické dielo som nesmierne vďačná a vzniklo na objednávku Gesamkunstwerk, s podporou UNIQA a Nadácie EPH. Dostala som pomerne veľkorysý priestor a veľký symfonický orchester. S tou najväčšou sadzbou v orchestri (trojkové drevá). V takej situácii sa píše trochu inak a človek sa môže oprieť do inštrumentácie plným priehrštím.

Bola to výzva, aby som vedela priniesť opäť niečo nové. Som ten typ skladateľa, ktorého kompozičný jazyk nie je až tak prudko moderný, hoci... Rada sa hrám s atribútmi starej hudby, vychádzam z tradície, no snažím sa vo svojej hudbe kreovať čosi špecifické, hľadám ideu, čo bude mať môj skladateľský rukopis, cez ktorú môžem svojím jazykom niečo povedať na časovej hudobnej linke – 35 minút len pre čistú inštrumentálnu symfonickú skladbu zaberie v hlave slušne veľký priestor.

Bol v tom problém?

Nie. Práveže milujem veľké hudobné formy, opera ma naučila vnímať časopriestor v hudbe, tam to prebieha inak. Ale vždy začínate prvou notou a zvukový priestor potom staviate z menších oblúkov, ktoré vytvárajú väčšie, a tak sa to nabaľuje. Je to vlastne architektúra. Ako povedal Schopenhauer: „Architektúra je vlastne zmrznutá hudba.“ Ale „rytmus je v čase tým, čím je v priestore symetria.“ Sú to krásne pripodobnenia. Rytmus udáva pulz a spája sa s noblesou. Aj obyčajná populárna pieseň, keď nie je noblesná, tak pre mňa nie je ničím. Noblesa je niečo, čo v sebe máte, alebo nie...

Ako ste teda hľadali kľúč k tejto skladbe?

Keď dostanete priestor na 35 minút, zvažujete formu. Môže to byť symfónia, hoci bývajú aj dlhšie symfónie. Najprv mi napadol Shakespearov obraz Seven Ages of the Man z jeho komédie As You Like It – Ako sa vám páči. Je to obraz človeka, ako sa narodil, dospieval, zamiloval sa, bol vojakom a tak ďalej. A potom som si povedala, že to výročie je vlastne oslavou filharmónie ako priestoru v čase, kde sa oslavuje hudba alebo tam nejakým spôsobom hudba prežíva a zotrváva.

Konzervuje sa a zanecháva tam svoj odraz. Vtedy mi napadol názov Dom hudby v siedmich obdobiach. Pre mňa to bolo zábavné komponovanie. Naštudovala som historizujúce artefakty, keď na mieste Reduty stála sýpka, ktorú dala postaviť Mária Terézia. Skladba Maison de la musique en sept périodes je mojím príbehom hudby, inšpirovanej históriou až do súčasnosti, v siedmich obrazoch.

Ako sa v skladbe odrážajú tie dejiny?