Básnik a člen literárnej skupiny Osamelí bežci IVAN ŠTRPKA má tento rok životné jubileum.
Narodil sa pár dní po vylodení spojencov v Normandii, na konte má vyše dve desiatky kníh, desaťročný publikačný zákaz počas normalizácie aj spoluprácu s Dežom Ursinym. Prežil eštebákov, mečiarovskú vulgárnosť aj otrasy 21. storočia.
Ale nie je to len 80 rokov od jeho narodenia. Súčasne je to 60 rokov, odkedy vystúpil spoločne s Ivanom Laučíkom a Petrom Repkom s manifestami v mesačníku Mladá tvorba. Dnes sa považujú za provokatívne, uprostred totality v roku 1964 v nich písali, že „poéziu chápu ako posolstvo, angažujú sa za návrat ľudí k ľudskosti a prichádzajú z čistých krajín detstva“. A v ateistickom režime hovorili o návrate anjelov.
Ľudia sa nemajú vzdať toho, čo ich robí šťastnými, hovorí dnes Štrpka. „My sme vždy existovali v protivetre. Vždy fúkalo proti nám. Je to ako so stromami v lese, niektoré vo vetre padli, iné sa ohli, ďalšie nie,“ dodáva.
V rozhovore sa dočítate:
- ako Osamelí bežci napísali manifest, ktorý cenzúra nepovolila a zošrotoval sa,
- čo ich najviac štvalo, čo si myslí o snahe zakazovať či dirigovať umenie a prečo je nezmysel pojem slovenská kultúra,
- čo má poézia spoločné s ťavami, prečo mal štvorku zo slovenčiny a akú úlohu pri Dežovi Ursinym zohrala žuvačka.
Ako si spomínate na vaše vystúpenie vtedy pred 60 rokmi? Bol literárny svet v roku 1964 až taký stuchnutý?
Bol aj nebol. Vždy boli prúdy, ktoré sa snažili zväčšovať priestor, stavali sa za slobodnejšie vyjadrovanie v literatúre. Manifest sme podpísali ako Osamelí bežci, teda ja, Ivan Laučík a Peter Repka. Nám trom nevyhovoval celý ten systém.
Teda nešlo len o stav literatúry?
Prekážalo nám, čo bolo povolené a čo zakazované. Vôbec nás nezaujímala literatúra, akú nás nútili čítať, tvorba vtedajších laureátov cien a národných umelcov, tendenčná a schematická, prípadne opatrnícka. Práve to sme nechceli. A musím vás opraviť. Nebol to náš prvý manifest. Ten prvý bol ešte priamočiarejší. A napokon ani nevyšiel.
Ivan Štrpka. (zdroj: Marko Erd)Čo sa stalo?
Manifest sa volal Návrat anjelov a bola v ňom nielen formulácia, že my nechceme takto žiť, ale takisto, že vojna je pre našu generáciu rovnako absurdný pojem ako komunizmus. A ešte niečo v zmysle, že sme bežci, kašleme na literatúru, zaujíma nás zmysel pohybu.
Toto prvé vyhlásenie však bolo zošrotované. Vtedy sa musel text vysádzaný na strane predkladať cenzúre a tá ho nedovolila publikovať, bol z toho dosť veľký cirkus. Napokon teda vyšiel kratší, upravený text spolu s našimi básňami a neskôr ďalší manifest nazvaný Prednosti trojnohých slávikov.
Boli ste rebeli a pritom všetci traja ročník 1944. Teda v totalite ste aj vyrastali, nepoznali ste slobodný svet, slobodnú spoločnosť.
Tie sme síce nepoznali, ale poznali sme iný druh literatúry, iné knihy, iné myslenie. Odmalička sme vedeli, kde je sever, naše rodiny boli postihnuté komunizmom 50. rokov a pokračovalo to s nami ďalej. Ja som mal problémy z kádrových dôvodov. Najprv kvôli rodičom, potom kvôli sebe.
Svet sme si predstavovali úplne inak. A poznali sme manifesty surrealistov a avantgardy, tak sme chceli vytvoriť niečo vlastné. Nechceli sme sa zaradiť, fungovať na ideologických základoch.
Po maturite som pracoval dva roky v geologickom prieskume, lebo pre zlé kádrové posudky som sa nemohol dostať na vysokú školu.
Ako dnes vnímate snahy o obmedzovanie umenia?
V demokratickej krajine, kde existuje parlamentná demokracia, je to niečo nepredstaviteľné, nehorázne. Bol by to návrat do totalitnej reality. Mňa eštebáci viackrát zobrali za moje postoje. Nebolo to na predvolanie, zakaždým ma v meste zacvakli, vzali do auta a odviezli. Vedeli sme, že možno robíme zle sebe a aj ďalším ľuďom okolo nás, ale jednoducho sme tú realitu nemohli akceptovať.
Komplikovali ste si tak život.
No áno, ale najprv oni ho komplikovali nám. To oni nám vstúpili do života. Dnes mi ľudia zvyknú pripomínať, že som sa narodil pred 80 rokmi, ale dôležité bolo a asi aj je, že zostáva niečo ako skúsenosť, osobná, emotívna, morálna, rozumová aj nerozumová.
Spomienky môžu vyvolať ten šum, aký dnes počujeme, že to vtedy nebolo až také zlé. Sú to čudné, falošné, bludné spomienky. Spomienky človek v sebe pestuje, pretvárajú ho a aj on ich pretvára. To je prirodzené, že reflektujeme život. Druhá vec je pamäť a tá je hlbšie, presahuje spomienky, situuje nás do konkrétneho sveta, v ktorom žijeme. Na spomienky sa nemôžeme odvolávať, lebo sú vždy osobnejšie a subjektívnejšie.
Feldek: Pretrváva sklon, že v Kremli z titulu funkcie sedí najväčší znalec, jazykovedec aj včelár Čítajte V novej básni uverejnenej v časopise Romboid máte verše: „Zalej si uši! Vojna je stále na dosah - ale nikto ju tak nenazve. Sirény mlčia.“ Majú slová vôbec zmysel voči bombám, dronom a krviprelievaniu?
Môžu mať zmysel a aj ho nemusia mať, tak ako všetko iné. Samozrejme, že ak postavím proti sebe realitu vojny, násilia alebo štruktúr moci, nemôže to človek prežiť. Na druhej strane, čo iné človek má ako slová, ako inak môže hovoriť o skutočnosti a pomenovať ju. Toto sme v skupine Osamelí bežci vždy považovali za hodnotu bez ohľadu na to, či to niekto iný za hodnotu považoval alebo nie.
Portrét z roku 1969. (zdroj: Univerzitná knižnica v Bratislave)Áno, komplikovali sme si život, ale nebolo to zbytočné.
Pýtali ste sa, čo zmôže slovo proti vojne? Keď sa budú slová používať na pomenovanie toho, čo sa týka človeka a čo ho presahuje, môže sa vytvoriť ovzdušie, ktoré zvyšuje šancu, že násilné spôsoby nebudú víťaziť. Vraví sa, že jedna guľka vždy urobí viac ako výkrik, ale na druhej strane, poézia je priestor, kde môže človek slobodne uvažovať. Ak nepomenujeme správne skutočnosť, nemôžeme ani myslieť a ani dôjsť k záverom. Napríklad k tým, čo spôsobuje hrubá, masívna sila.
Sú však umelci, ktorí dodnes nedokázali odsúdiť agresiu a klaňajú sa Putinovi.
A iní zasa len čakajú na príležitosť zvonka, aby sa mohli vyjadriť, to je dosť proklamatívne. Nie vždy je to také priamočiare, ako to vytvára ideológia z jednej aj druhej strany.
