A ty si kedy prvý raz pochoval otca? Bežným zločinom diktatúry je zvyk nevydať úmrtný list

SAN SEBASTIÁN. Len ťažko sa dá predstaviť, že vojenská polícia vojde do vášho bytu. Zatiahne vám závesy na oknách, zakáže vám vychádzať von a začne s vami bývať.

Napriek tomu to nie je nemožné, dialo sa to napríklad počas brazílskej diktatúry v rokoch 1964 až 1985.

Zažili to dospievajúce deti a manželka poslanca Rubensa Paivu, ktorého režim uniesol a po ktorom na celé roky úplne zahladil stopy. A zažil to aj jeden z najznámejších režisérov súčasnosti, Brazílčan Walter Salles.

Salles bol v mladosti kamarátom jednej z Paivových dcér a patril medzi tých, čo pravidelne navštevovali jeho dom kúsok od morskej pláže v Riu. Ešte dnes si viem vybaviť vôňu, aká v ňom vždy bola, hovorí nostalgicky.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Vylúčiť každého hriešnika môže viesť k tragédii. Aj slovenská politika vyzerá ako tajná voľba pápeža Čítajte 

Po veľkom úspechu v Benátkach a Toronte prišiel svoj nový film s názvom Ešte som tu (I'm Still Here) uviesť aj na festival v San Sebastiáne. Hoci roky, keď bola v jeho krajine pri moci vojenská junta, boli naplnené predovšetkým terorom, jeho príbehu vládne melanchólia.

Ešte v prvej polovici 60. rokov bola Brazília modernou krajinou, kde sa inovovalo školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra. Diktatúra však všetky projekty zastavila a spolu s nimi zničila aj nádeje, ktorými vtedy ľudia žili.

Návštevy kolegov a kamarátov v dome Rubensa Paivu ustali, v izbách sa usadil nepokoj, strach, zúfalstvo.

Fyzické násilie nebolo tým najhorším

Rubens Paiva sa stal nepriateľom štátu preto, že nesúhlasil s násilným prevzatím moci. V roku 1971 už síce aktívnym politikom nebol a sedem rokov sa venoval iba povolaniu stavebného projektanta, napriek tomu ho režim potreboval zlikvidovať.

Walter Salles by mohol svoj film naplniť scénami fyzického násilia, ktoré výkon diktátorskej moci sprevádzalo a nevyhol sa mu ani Rubens, kým ho nezabili. No on sa rozhodol byť v tomto smere úsporný.

Násilnú podstatu toho, čo sa stalo, evokuje celkom inak.

Evokuje ho tým, čo bolo v rodine Paivu tým najkrajším, no bohužiaľ, len dočasným: rodinným šťastím, pevnými priateľstvami, bezstarostnými letami na pláži, hrami so psíkom, pravidelným pečením koláčov.

Chvíle radosti a bezpečia si na svoju Super 8 kameru nakrúcala najstaršia zo štyroch dcér a Salles mnohé tieto zábery vo filme zreprodukoval.

A takto, kombinovaním profesionálneho obrazu s obrazom domáceho videa, len umocnil intímnu podstatu tragédie, ktorú nedotknutá väčšina obyvateľstva vníma len ako abstraktnú epizódu z histórie.

Melanchóliu, ktorá pri tom vzniká, vníma publikum ako ťažobu na hrudi. Ešte neznesiteľnejšiu, ako sú scény z väzenia, kde režim istý čas držal a mučil Rubensovu manželku Eunice a dokonca ich ešte neplnoletú dcéru.

Walter Salles sa vo filme I´m Still Here vracia k vláde vojenskej junty v Brazílii. (zdroj: SSIFF)

Kedy si otca prvýkrát pochoval?

Rubens Paiva mal päť detí. Štyri dcéry a jedného syna Marcela, benjamína rodiny. On o dve desaťročia neskôr napísal knihu I'm Still Here, podľa ktorej Salles svoj rovnomenný film nakrútil.

Srdcom tohto príbehu je však manželka Eunice.

Bola to pokojná, elegantná žena. Síce nevyzerala na to, že by vybehla na barikády so zbraňou v ruke, no vojenský režim dokázala podrývať sofistikovane.

V podstate v medziach zákona a ľudských práv, ktoré bola ešte diktatúra ochotná rešpektovať.

Nevzdala sa, kým o svojom mužovi nezískala aspoň nejaké informácie - keď už ho nemohla ani zachrániť, ani vyslobodiť.

Obzvlášť dojímavá je scéna, keď išla s deťmi do reštaurácie na zmrzlinu. Všetci pri okolitých stoloch sa bavili, ako keby nemali žiadne starosti, vrátane jej detí. No ona už v tej chvíli vedela, že jej muž nežije, a musela sa veľmi prekonávať, aby svoju bolesť zakryla.

Kedy si otca prvýkrát pochoval? Kedy si pochopil, že už sa nevráti? spýtala sa Marcela jedna zo sestier po rokoch. Asi vtedy, keď sme sa presťahovali do Sao Paula, odpovedal. A ty?

Už vtedy na zmrzline, pamätáš? Mama mala taký smútok v očiach, že mi to bolo jasné.

Salles vraví, že kniha Marcela Paiva je presiaknutá existenciálnym pocitom. Je smutná a zároveň krásna. Eunice istý čas pred deťmi zatajovala, že ich otec nežije, pravdepodobne potrebovala čas, kým túto bolesť najprv sama spracuje.

Popritom robila všetko preto, aby nestratili radosť zo života a vždy videli dôvod, prečo byť šťastný. A naozaj, napriek veľkej tragédii to bola nezlomná a šťastná rodina.

Aj nemožné je možné

Walter Salles v San Sebastiáne povedal, že na filme I´m Still Here pracoval od roku 2015. Vtedy by mu vraj ani nenapadlo, že keď ho dokončí, bude to v podstate príbeh o súčasnosti.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Volali ho blázon. Preto dostal džob, ktorý by žiadny iný prokurátor nezvládol Čítajte 

Na rodinu Rubensa Paivu myslí vždy, keď prechádza okolo miesta, kde kedysi bývali. Dnes už ich dom v Riu nestojí, život, ktorý k nemu patril, zostal len v jeho spomienkach.

No zato sa sprítomňujú časy, keď sa kritici politickej moci cítia ohrození a hodnota ľudského života znovu prudko klesá.

Zdá sa nemožné, že by režim človeku neprisúdil ani toľko dôstojnosti, aby mu vystavil úmrtný list s miestom a časom smrti. Bohužiaľ, je to mylná predstava.

Film Waltera Sallesa je nesmierne dojímavým a zároveň krutým príkladom toho, že to možné je.