Semafor ako každý iný - vnímame farbu, pohneme sa na zelenú a zastavíme, keď naskočí červená. Site-specific inštalácia ZORKY LEDNÁROVEJ na Bielej noci nás len jemne vyruší, nenápadným, ale významným gestom. Klasickí semaforoví panáci vždy stoja pevne na nohách alebo kráčajú - títo nie. Lednárová pracuje s témou inklúzie a miernym posunutím vizuálu pozýva okoloidúcich k zamysleniu. Ľudia na vozíčkoch či s inými špeciálnymi potrebami sú súčasťou verejného priestoru, ale sú v ňom „ neviditeľní".
Prečo ste sa rozhodli pre Bielu noc vytvoriť a prezentovať tam práve toto dielo?
Biela noc ako festival vo verejnom priestore s dlhoročnou tradíciou a dobrou navštevovanosťou naprieč všetkými vekovými a sociálnymi vrstvami je ideálnym miestom na prezentáciu môjho diela. Semaforu, ktorého inštalácia pripomína, že všetci máme právo byť viditeľní a aktívne sa podieľať na dianí v spoločnosti. Chcem, aby ľudia pochopili, že verejný priestor by mal byť prístupný pre všetkých bez rozdielu. Semafor je len jedným z krokov k tomu, aby sme si uvedomili potrebu inkluzívneho dizajnu a spoločenského prístupu.
Aký bol proces vzniku diela, čo vás inšpirovalo?
Dielo vzniklo ako reakcia na náš verejný priestor, ktorý nie je dostatočne bezbariérový. Chcela som vytvoriť niečo, čo je na prvý pohľad dobre známe, no predsa je to iné, a tým upozorniť na rôznorodosť spoločnosti. Niekedy i malé zásahy majú veľký vplyv. Pri tvorbe som použila seba samu ako predlohu. Ľahla som si na zem a do kruhu som obkreslila svoje obrysy v polohe, akoby som sedela na invalidnom vozíku. Moja ruka je upažená, čím ukazuje smer – buď doprava, alebo doľava. Tento obrys som potom preniesla ako nový piktogram do semafora, ktorý zastupuje figúru vozičkára.
Pracujete vo svojej tvorbe často s verejným priestorom?
Dá sa povedať, že verejný priestor ovplyvňoval moju tvorbu od samých začiatkov. V minulosti som robila rôzne aktivistické akcie, zásahy, napríklad v podobe angažovaných nálepiek či špeciálne vyrobených nadrozmerných schodov umiestňovaných v mestskom priestore. Realizovala som niekoľko inštalácií na rôzne témy vo verejnom priestore a takisto verejný priestor ovplyvňoval vznik mnohých diel. Okrem toho sa venujem aj umeniu do verejného priestoru a vytvorila som niekoľko diel/plastík, ktoré sa nachádzajú v rôznych štátoch na niekoľkých kontinentoch.
Je pre vás verejný priestor plnohodnotným miestom na prezentáciu umenia?
Verejný priestor považujem za ideálne miesto na prezentáciu umenia. Umožňuje prístup širokému spektru ľudí naprieč vekovými a sociálnymi skupinami, čo bolo pre mňa vždy dôležité. Práve preto som sa rozhodla študovať sochárstvo – aby som mohla tvoriť umenie pre všetkých.
Ako veľmi je vaša tvorba prepojená a ovplyvnená vaším životom a skúsenosťami?
Myslím, že väčšinu umelcov v akejkoľvek sfére ovplyvňujú ich životné skúsenosti alebo miesta, kde žijú. To ich robí jedinečnými a autentickými.
Je odkazovanie na dôležitosť inklúzie v mestách hlavným motívom? S akými problémami sa neustále stretávate?
V mojich dielach, projektoch sa venujem rôznym témam a jednou z nich je práve inklúzia a bezbariérovosť. Žiaľ, na Slovensku sme v mojich očiach v porovnaní s inými postsocialistickými štátmi urobili pre debarierizáciu naozaj málo. Stačí sa prejsť po slovenských mestách a obciach, nehovoriac o doprave, školstve, nemocniciach. To by sa dalo spomenúť takmer každé odvetvie života. Keď to v iných štátoch ide, nevidím dôvod, prečo sa toho u nás za taký dlhý čas urobilo tak málo, a to boli tridsať rokov pri moci tzv. sociálni demokrati! To, že nevidno veľa vozičkárov vo verejnom priestore, neznamená, že nie sú, to znamená, že na to nemajú vytvorené podmienky.
Máte pocit, že v zahraničí sú podobné témy lepšie komunikované? Venujú sa im samosprávy aktívnejšie?
Odkedy sedím vo vozíku, precestovala som niekoľko krajín Európy. Zásadne cestujem vlakom a som odkázaná na verejnú dopravu. Nikde som sa necítila tak obmedzene ako na Slovensku. Milo som bola prekvapená z Poľska, ale i z Česka, zo Slovinska, čo sú porovnateľné krajiny. Väčšinu roka trávim v Nemecku, kde je debarierizácia samozrejmosťou a kladie sa na ňu veľký dôraz. Všetky stavby (i prestavby), ktoré vznikajú, majú v agende prístupnosť. Takto sa vytvára priestor určený všetkým a s aspektom plánu do budúcnosti.
Žili ste vo viacerých krajinách, ako to celkovo ovplyvnilo vašu tvorbu?
Každá krajina, kde som strávila čas, ma niečím ovplyvnila. Vďaka tomu som otvorenejšia rozdielom a vnímavejšia, čo prispelo k môjmu osobnému aj umeleckému rozvoju. Tieto skúsenosti sa odzrkadľujú v mojej tvorbe aj v spôsobe myslenia.
Čo je vaším cieľom, aby si ľudia a diváci odniesli zo skúsenosti s vaším dielom?
Ide o veľmi subtílny projekt. Práve tá určitá nevtieravá, možno trochu úsmevná iritácia – výmena dobre známych piktogramov semafora, stojaceho a kráčajúceho panáčika za dvoch sediacich, ktorý v tomto prípade reprezentuje vozičkára, má vyvolať diskusiu o bariérach a prístupnosti verejného priestoru. Ide o dostupnosť pre každého. Cieľom tejto inštalácie je nielen pobaviť a zaujať, ale aj prinútiť divákov zamyslieť sa nad tým, ako sú vnímané osoby s telesným postihnutím v každodennom živote. Ide o pokus o rozšírenie obzorov a podporu inklúzie, kde semafor s vozíčkarom slúži ako symbol rovnosti a prispôsobenia verejného priestoru pre všetkých.
Aká je vaša predstava, respektíve existuje podľa vás ideálny verejný priestor?
Neviem, či existuje ideálny verejný priestor, vzhľadom na veľké množstvá potrieb rôznych skupín obyvateľstva, no bola som už na mnohých miestach, keď som si pomyslela, že, áno, takto by to malo všade fungovať. Ideálny verejný priestor by mal byť navrhnutý s ohľadom na všetkých. Nejde len o dodržiavanie minimálnych zákonných štandardov, ale o dlhodobé plánovanie pre budúcnosť, ktoré by malo zlepšovať kvalitu života pre všetkých obyvateľov. Empatia a cit pre rôznorodosť sú kľúčové, pretože tým formujeme našu budúcnosť.
