Niektoré diela nás majú vyrušiť, nie sa nám zapáčiť, hovorí šéfka Bielej noci

Keď organizátori festivalu Biela noc robili pred pätnástimi rokmi prvý ročník v Košiciach, ľudia boli zaskočení a pýtali sa: „Čo to bolo za divné umenie?"

Šéfka festivalu ZUZANA PACÁKOVÁ hovorí, ako vtedy zistili, že si s divákmi nerozumejú, takisto nechápali výrazy, ktoré používali. Rok po tom vytvorili slovník, kde vysvetlili, čo znamená napríklad performancia či digitálne umenie.

„V ždy sa nájdu ľudia, ktorí budú niečo kritizovať, komentovať, hejtovať a sociálne siete tomu veľmi dopomohli. Tam je každý top kritik a odborník na všetko. Čím viac sa však o tom budeme spoločne zhovárať, vysvetľovať, polemizovať, tým viac budeme kultúrni a vybudujeme si k sebe cestu, napriek rozdielom," hovorí Pacáková.

Myslí si, že je momentálne v spoločnosti veľa hnevu a zlosti. Posolstvo tohto ročníka Bielej noci je hľadať cesty.

Minulý rok ste hovorili, že ste sa vyrovnávali s výraznými finančnými problémami. Výzvy však boli aj po dramaturgickej stránke, keďže sa snažíte namiešať správny počet a charakter diel. Ako dopadol minulý ročník?

Dobre. Ono to vždy nejako dopadne, a minulý rok sme boli spokojní. Vnímam to cez to, že sú spokojní návštevníci, umelci, partneri. Pre mňa je to základný kľúč k tomu, že sa niečo podarilo.

Bolo to tak najmä vďaka početným spoluprácam s inštitúciami a veľkej podpore umelcov, ktorí na festivale boli už aj v minulosti a prišli opäť napriek horším finančným podmienkam. Máme za sebou dobrý ročník a to aj napriek všetkým ťažkostiam.

Každý rok však príde nová výzva.

Festival sa vlani predstavil s monumentálnymi objektmi: návštevníci tak boli viac vo fyzickom kontakte s dielami. Podarilo sa to?

Naše diela už tradične musia pracovať s mierkou mesta, vytvárať nové pohľady, scénografie. Technológie sú možno menej osobné ako fyzické diela, niekedy viac abstraktné, preto je podstatné, aby sa ľudia mohli umenia dotknúť. Vzniká tak bližší vzťah medzi človekom a dielom.

Každý rok však príde nová výzva, hovorí Pacáková. (zdroj: Martina Mlčúchová)

Ako je na tom s výzvami tento ročník?

Podarilo sa nám získať nových partnerov a aj grant od Fondu na podporu umenia (FPU), ktorý sme minulý rok nedostali. Finančne sme na tom lepšie. Výzvou bolo to, ako festival uchopiť.

Sme desiaty rok v Bratislave, pätnásty v Košiciach. Každý má nejaké očakávania.

Vždy sme sa zároveň snažili reflektovať súčasné dianie. Myslím si, že pre všetkých je aktuálna situácia prekvapivá a náročná. Preto sme chceli reagovať, no bez toho, aby sme eskalovali nevraživosť medzi ľuďmi.

Najviac sa snažíme odkomunikovať, že naším hlavným cieľom je popularizácia umenia a inklúzia. Chceme prilákať čo najširšie spektrum ľudí a ukázať im súčasné, kvalitné, hravé, ale aj náročnejšie umenie. Rozhodli sme sa, že budeme nadväzovať celoročnými aktivitami. Tešíme sa napríklad z letnej inštalácie Bubliny Lousy Aubera v Starej tržnici.

Chceme priniesť umenie tam, kde k nemu ľudia nemajú prístup. Nadviazali sme prácu s Justičným palácom, s väzňami, s detskou onkológiou a domami seniorov, kde do konca roka prebehnú rôzne aktivity s umelcami. Pôjde o workshopy, výstavy, tvorbu videoinštalácií. Chceme pracovať s danými komunitami, čo bola pre nás zaujímavá a nová skúsenosť.

Biela noc 2024 (19 fotografií)

Aký bude tento rok?

Bude o dialógoch.

Prinesie obľúbené interaktívne diela napríklad od Jána Šicka, Romana Mackoviča, Laca Saba či Ksawery Komputeryho. Interakcia bude mať rôzne polohy, ponúkne dialóg medzi človekom a technológiou.

Na jednom z najturistickejších bodov v meste, pri Čumilovi, Zorka Lednárová umiestni štyri semafory, ktoré budú znázorňovať sediacu postavu, čím chce upozorniť na to, aké ťažké je pohybovať sa v meste na vozíku.

Prinesieme dialóg medzi umením a športom: spojenie na prvý pohľad netradičných vecí, no krásne spolu fungujú. Chystáme napríklad performanciu synchronizovaného plávania v bazéne Fakulty telesnej výchovy a športu (FTVŠ), kde sa plávanie prepája so svetelným dizajnom, tancom, literatúrou a elektronickou hudbou.

Digitálna poetka Zuzana Husárová vytvorila z môjho pohľadu silný text o vnáraní a vynáraní hodnôt.

Novinkou bude aj audiovizuálna performancia na futbalovom štadióne Tehelné pole, kde sa prepojí Stroon a jeho koncert na vibrafóne s light dizajnérom Martinom Gabčom, ktorý radikálne zmenia atmosféru štadióna. V sobotu sa na štadióne dokonca koná zápas. Pri aktuálnej situácii v kultúre je to pekný odkaz prepájania na prvý pohľad odlišných svetov.

Festival prináša spojenie medzi umením a športom. (zdroj: Biela noc)

To je aj odkazom tohto ročníka?

Áno. Ide o to, že aj keď sme iní a každý má rád niečo iné, tak pestrosť v umení a živote je dôležitá. Je podstatné, aby sme sa navzájom tolerovali a hľadali vzájomné prieniky.

Súčasťou festivalu budú opäť zriaďované štátne inštitúcie ako Slovenské národné divadlo (SND), Slovenská národná galéria (SNG) či Slovenské národné múzeum (SNM), ale aj súkromné galérie, nezávislé kultúrne priestory.

Predstavujeme domáce aj zahraničné umelecké mená, ktoré prinesú rôzne témy a pohľady. Prítomná bude aj nezávislá kultúra či iné festivaly ako [fjúžn] či Fest Anča. Je to pre nás narodeninová oslava spolupráce, dialógu a pestrosti.

Darí sa teda stále prinášať niečo nové?

Každý rok je to väčšia výzva, ale ono sa to vždy nejako zaujímavo vyskladá, pretože pracujeme so živým a dynamickým umením.

Snažím sa cestovať na iné festivaly, výstavy, chodiť na konferencie, rozprávať sa s umelcami, vedieť, na čom práve pracujú, čo si chcú vyskúšať. Myslím, že dôležité je aj vychádzať z komfortnej zóny a zo svojej bubliny a nebáť sa niekedy trošku riskovať, experimentovať.

Aj takto vznikajú nápady a spolupráce napríklad s OLO-m, plavcami, štadiónom či s väznicou. A dôležité sú aj nové lokácie, ktoré rozpovedia príbeh. Tento rok je to napríklad interiér chátrajúceho hotela Kyjev.

Každý ročník reflektuje aj to, čo sa deje v spoločnosti, upozorňuje a rieši rôzne témy. Na Slovensku sa toho deje veľa predovšetkým na poli umenia a kultúry. Bude to odrážať aj Biela noc?

Na festivale pracujeme rok, čiže v jeho počiatkoch nebola až taká vyhrotená situácia. No veľa diel vznikalo ako reakcia na súčasné dianie. Napríklad Jaro Varga vystaví v mestskej knižnici svoju požičovňu transparentov, ktoré reflektujú aj aktuálne témy a odkazy protestov a budú sprevádzané autorským workshopom, kde sa transparenty budú dotvárať.

Myslím si, že je momentálne v spoločnosti veľa hnevu a zlosti. Nechceli sme ísť teda do verejného priestoru útočne, no skôr ukázať pozitívny príklad toho, ako sa to dá aj inak. Veľakrát je to podľa mňa o strachu z neznámeho.

Posolstvo tohto ročníka je hľadať cesty. Uvidíme, čo sa udeje, kým sa festival začne, sme v štrajkovej pohotovosti a situácia je vypätá. Preto dúfam, že prinesieme trošku pozitívna.

Viacero umelcov a umelkýň sa obáva aj autocenzúry, či už podujatí, alebo inštitúcií. Ako to vnímate?

Nikdy sme umelcom nezasahovali do toho, čo môžu alebo majú robiť. Podstatné pre mňa je, aby som vedela vopred o tom, čo sa vo verejnom priestore deje.

Navštevujú nás aj rodiny s deťmi, náhodní okoloidúci, preto treba poznať možné úskalia jednotlivých diel, vedieť to vysvetliť a byť pripravený.

Festival prináša mnoho premiér a nie vždy je možné veci vidieť vopred. Minulý rok sme zažili incident, keď sa na Námestí slobody odohrala performancia kolektívu Marína Abramovič Po Sebe Neupratuje, kde nás skupinka okolo Romany Tabak označila za satanistov.

Biela noc je plná interaktívnych diel. (zdroj: Biela noc)

Ako sa vám s niečím takým vyrovnáva?

Premýšľali sme nad tým, či sa k tomu vyjadriť, alebo nie. Ohradili sme sa proti útokom, ktoré boli intenzívne. Pani Tabak si dokonca myslela, že sme tu mali reálnu Marínu Abramovič, čo by ma napríklad veľmi potešilo.

Vždy je nejaké dielo, ktoré sa určitej skupine ľudí nepáči, no za každým si stojím. Rôznorodosť festivalu vytvára jeho silu. Musíme byť otvorení a necenzurovať diela. To by som nikdy nechcela.

Kultúra je v momentálnom hľadáčiku politikov a političiek: vyjadrujú sa a komentujú rôzne udalosti. Neobávate sa, že sa tento rok zopakuje podobný incident, aký bol s Romanou Tabak?

Môže sa to stať, aj to možno očakávam. Každý rok sa niečo nájde, pred dvoma rokmi vzbudila vášne ležiaca matrioška Mareka Kvetana ako reakcia na vojnu na Ukrajine. V niečom ma to absolútne nezaujíma, veď každý má právo na svoj názor.

Každé naše dielo má text na webe a v apke, ktorý vysvetľuje jeho kontext, a kto má chuť porozumieť a je otvorený, informácie si dohľadá ľahko. Ľudia, ktorí porozumieť nechcú, na to majú plné právo, ale s tým ja už nič neurobím a ani ma to nejako netrápi.

Ministerka kultúry Martina Šimkovičová nedávno zdieľala krátke video z predstavenia súčasného tanca, ktoré kriticky okomentovala. Kultúrna obec potom začala vysvetľovať, čo je súčasný tanec, v ktorom pôsobia umelci a umelkyne už dlhé roky, no niektorí ľudia ho doteraz nepoznali a nevideli, lebo nebol v ich hľadáčiku. Aj tak však video komentovali kriticky a negatívne. Nie je to hanba?

Je to zrkadlo našej spoločnosti. Väčšina Slovákov nechodí do divadla, no večer si zapne televíziu. Teraz to eskalovalo tým, že máme takú ministerku kultúry, akú máme. No to, že ľudia nerozumeli a neinklinovali k určitému typu umenia, tu bolo vždy. V niečom je to však zaujímavé, že kultúra je zrazu v každodennom záujme médií, ľudí, politikov, aj keď naozaj v zúfalom kontexte.

Keď sme pred pätnástimi rokmi robili prvý ročník Bielej noci v Košiciach, ľudia boli zaskočení a pýtali sa: „ Čo to bolo za divné umenie?"

Zistili sme, že si nerozumieme, takisto nechápali výrazy, ktoré sme používali. Rok po tom sme vytvorili slovník, kde sme vysvetlili pojmy ako performancia, digitálne umenie, site-specific inštalácia, environment či land art. Dnes sme už úplne inde.

Vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú niečo kritizovať, komentovať, hejtovať a sociálne siete tomu veľmi dopomohli, tam je každý top kritik a odborník na všetko. Čím viac sa však o tom budeme spoločne zhovárať, vysvetľovať, polemizovať, tým viac budeme kultúrni a vybudujeme si k sebe cestu, napriek rozdielom.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Šimečkova partnerka Soňa Ferienčíková o útokoch na jej tvorbu: Viem, že tu vôbec nejde o mňa Čítajte 

O tom však aj umenie je: ak sa niekomu niečo nepáči, vyvolá to diskusiu a človek sa nad dielom či vystúpením zamýšľa.

To je samozrejmé. Bavia ma komentáre ľudí, ktorí každoročne riešia, ktoré dielo je „škaredé“ a nehodí sa sem, pretože Biela noc „má byť pekná“.

Keďže sme festival určený primárne širokej verejnosti, je nereálne splniť všetky očakávania. Je dôležité, aby sa ľudia stretli s rôznymi estetikami, konceptmi, žánrami, témami. Niektoré diela nás majú vyrušiť, nie sa nám zapáčiť. Moje najsilnejšie zážitky z výstav sú často práve tie, ktoré vo mne vyvolali úzkosť, smútok, vzbudili otázky.

Napríklad tento rok bude určite silným momentom projekt Transplantatio Petra Mazalána, Paulíny Ebringerovej. Pracujú s autistickým dieťaťom, ktoré nerozpráva a pomocou umelej inteligencie prvýkrát prehovorí k svojim rodičom. Ide o spojenie technológie, ľudskosti, niečoho osobného, krehkého a minimalistického.

To mám na Bielej noci rada: jej rôznorodosť a pestrosť. Ak by boli všetci spokojní, nebolo by to dobré.

Vlani ste siahli aj po zahraničných umelcoch, ktorí už na festivale boli a prinášajú nové diela. Návštevníci tak mohli vidieť pokračovanie tvorby umelcov a umelkýň, ktorých si pamätajú. Urobíte to aj tento rok alebo prídu nové zahraničné mená?

Opätovne príde talianske zoskupenie fuse, tentoraz sa predstavia s videoinštaláciou o ľudských snoch. Vráti sa aj japonský umelec Yasuhiro Chida, ktorý bude vytvárať inštaláciu na mieru v SNM. Premiérovo sa predstaví napríklad Guillaume Cousin či Ksawery Computery.

So slovenskými umelcami je to náročnejšie, keďže ich nemáme tak veľa, aby sme každý rok uviedli úplne nové mená, ale spomeniem napríklad Zorku Lednárovú, Paťu Koyšovú, Kristiana Németha, Moniku Pascoe Mikyškovú.

Vlani sa vám ešte podarilo v Bratislave objaviť nové lokality, ktoré ste využili. Objaví sa tento rok nejaká nová lokalita alebo všetko bude na známych miestach?

Sprístupní sa časť interiéru hotela Kyjev, kde Patrícia Koyšová a Matúš Lelovský prinesú site-specific inštaláciu v priestore, kde ľudia bežne nemajú prístup. Okrem hotela Kyjev ožijú svetelným dizajnom OD Prior alebo most Apollo.

Novými festivalovými lokáciami sú aj spomínaný štadión či bazén FTVŠ. Tie sú mimo centra, čo je vždy výzva, aby sme ľudí presvedčili, že stojí zato tam ísť.

Pri Košiciach ste minulý rok hovorili, že je veľkou výhodou, ako sa tam vybudovala kvalitná kultúrna infraštruktúra, čo sa lokácií týka. Organizuje sa tam teda Biela noc lepšie než v Bratislave?

Je to jednoduchšie aj vďaka vybudovanej infraštruktúre. Veľkým rozdielom je aj menšia byrokracia, spôsobená menšou členitosťou delenia území medzi mesto, mestské časti a súkromné pozemky.

V Bratislave musíme často pátrať, ktoré územie komu patrí, nie je to vždy jednoznačné. Nehovoriac o elektrických prípojkách, dopravných, lodných či leteckých povoleniach, pamiatkaroch a podobne. Je to celkom náročný proces.

Každé mesto má svoje špecifikum, inú atmosféru, čo ma na tom baví. Je zaujímavé sledovať, ako rovnaké dielo v každom meste ukáže inak, je definované okolím, lokáciou, kontextom. Zmení sa jeho mierka, charakter a zážitok.

Pacáková sa snaží cestovať na iné festivaly, výstavy, chodiť na konferencie, rozprávať sa s umelcami, vedieť, na čom práve umelci pracujú, čo si chcú vyskúšať. (zdroj: Martina Mlčúchová)

Zostane teda festival naďalej verný Bratislave a Košiciam?

Budeme sa snažiť tento dialóg zachovať. Samozrejme, záleží to na financiách. V menších mestách je veľkou výzvou nájsť na umenie súkromných partnerov a viaczdrojové financovanie, ktoré je pre festival nevyhnutné.

Prezradím, že v januári pripravujeme malú verziu Bielej noci v Humennom. Mesto získalo titul Slovenské mesto kultúry, vďaka čomu hľadali nové spolupráce, z čoho sa tešíme.

Na ktoré diela sa vy osobne tešíte?

Už tradične sa teším na zahraničných hostí, na nové lokácie, ako sú futbalový štadión, Kyjev, Bazén FTVŠ, OD Prior či most Apollo. Vždy si rada pozriem projekty študentov VŠMU, VŠVU, STU a rada mám aj menej ohurujúce a subtílnejšie diela, aké robia Kristian Németh, Zorka Lednárová, Jaro Varga, Dorota Sadovská, Ivo Opl.

Ďalej sú to digitálne premiéry Jána Šicka, Void Sleepers, Emy Záhradníkovej, Ausgang studio, ale aj performatívne živé predstavenia Radical empathy, Quazars Ensemble, Stroona, Inthewatherwetrust či Viktórie Revickej.

Zdá sa mi, že tento rok zniete nadšenejšie ako minulý rok.

Je to možné. Minulý rok to bolo naozaj náročné, nevedeli sme, ako to zvládneme. Zároveň si možno dnes o niečo viac vážim, že môžeme slobodne robiť, čo nás baví, napriek tomu, čo sa v našej krajine deje.

Festival organizujete už 15 rokov. Ako vnímate jeho odkaz?

Išlo o jeden z prvých festivalov súčasného umenia, ktorý sa otvoril verejnému priestoru a širokému publiku. To spojenie bolo v tom období veľmi odvážne, pre niekoho nepredstaviteľné. A dnes je to už 15 rokov, a aj keď stále prichádzajú nové výzvy, každoročne, keď sa obe mestá naplnia umením a ľuďmi, vieme, že to celé dáva zmysel.

Sila Bielej noci je zároveň v jej krehkosti. V tenkej hranici medzi očakávaniami rôznych ľudí, laikov, odborníkov, umelcov, partnerov, úradníkov, detí, seniorov. Biela noc prepája rôzne inštitúcie, umelecké žánre, medzinárodnú scénu s domácou. Pre niekoho sme príliš komerční, pre iných príliš konceptuálni.

Počas bielonočného víkendu sa umenie dostáva do centra diania, je zrazu centrom pozornosti médií, rozhovorov ľudí na sobotnej káve, tešia sa na to decká, ľudia si porovnávajú, čo kde videli, rozprávajú sa, čo ako vnímali, čo sa im páčilo či nepáčilo a prečo. Umenie zrazu spája. Je zrazu súčasťou ulice a každodennosti, dostupné pre každého.