V pozícii moderátora televíznej šou je nováčikom a zo svojej komfortnej zóny musel vystúpiť aj pri spievaní úvodnej a záverečnej piesne.
Herec VLADIMÍR KOBIELSKY tvrdí, že si pri nakrúcaní novej šou Sieň slávy užil stresu, sĺz, strachu i noblesy.
Myslí si, že na Slovensku nevieme poriadne oceniť osobnosti a že sa musíme naučiť ceny prijímať a nezľahčovať ich.
O čom je šou Sieň slávy, ktorú moderujete?
Sieň slávy je večerný program, kde budeme postupne predstavovať pätnásť ľudí, ktorí v živote niečo dosiahli a my im chceme vzdať hold. Pri každom z nich sa snažíme prejsť jeho životom od začiatku kariéry až po súčasnosť, dotknúť sa významných momentov, ktoré ho formovali a ľudí, ktorí ho ovplyvnili.
Na Slovensku máme takýchto osobností veľmi veľa, ale je veľká škoda, že sa k nim a spomienke na nich nesprávame tak, ako povedzme v Česku, kde si ich vážia a robia z nich priam ikony. My sa príliš často tvárime, že to, čo dosiahli, je úplne bežné a normálne.
Bude to patetické? Dojemné? Vtipné?
Nesnažíme sa o humoristickú reláciu, ale nechceme ani, aby to bolo patetické či nepozerateľné. Malo by to mať noblesno-osobný tón. Hostia si pozvú troch-štyroch ľudí, ktorí o nich hovoria.
Je to výnimočný zážitok aj pre mňa. S niektorými z nich som prešiel kus svojho života, či už sú to Milka Vášáryová, Zdena Studenková alebo Emil Horváth, s inými sa poznáme roky. Petra Dvorského som obdivoval už na konzervatóriu a niektorých ľudí som tu stretol prvýkrát.
Budú aj slzy?
A viete, že som niekedy mal slzy na krajíčku? Stalo sa to v častiach, kde som si uvedomil, ako dramaticky sa s týmito ľuďmi zahral osud.
Konečne nie som ja tá sekera, hovorí porotkyňa Pečie celé Slovensko Jozefína Zaukolcová Čítajte Hovorím napríklad o našom zlatom olympionikovi Matejovi Tóthovi, ktorého kariéru poškodilo neurčité podozrenie. Štatistická odchýlka v biometrickom pase z neho urobila človeka, ktorý berie drogy. Akoby jeho životný príbeh písal sám Shakespeare.
A k tomu všetkému si ešte predstavte perfektnú hudobnú scénu skupiny Fragile.
Budete spievať s nimi?
Donútili ma. (Smiech.) Spevu som sa nikdy extra nevenoval, dokonca sa párkrát stalo, že pre kreslené rozprávky, disneyovky, ma naspieval niekto iný.
Alebo som prišiel do rozhlasu, kde som mal hrať princa, ktorý mal spievať. Zahrali mi prvý akord a zvukový majster mi povedal, „tak toto ty spievať určite nebudeš“. A hneď sme sa rozišli.
Ale Braňo Kostka má pevné nervy, prijal som jeho výzvu a úvodnú aj záverečnú pieseň spievam. Je to pre mňa milé vybočenie z komfortných zón a verím, že to bude dobré.
Myslela som, že budete pre každého spievať inú pieseň.
Prosím vás, ja nie som Milan Markovič, ktorý na každého hosťa a situáciu mal novú pesničku. (Smiech.)
Sieň slávy bol utajovaný projekt, o ktorom sa ešte v auguste nič nevedelo. Prečo?
