Sprostredkovať emóciu, to je preňho najdôležitejšie. Lenže turecký fotoreportér Bülent Kılıç ešte dodáva, že emócia musí byť zachytená na fotografii s dobrou kompozíciou. Aby vo výsledku dokonale fungovalo rozprávanie príbehu. A aby sa zo záberu dalo vyčítať, čo sa ľuďom na fotke práve preháňalo v hlavách a v akej boli situácii.
Pracoval v mnohých konfliktných oblastiach, v ťažkých podmienkach. Niekedy ho sledovanie znivočených ľudí odrovnávalo. Pod tlakom sa však musel naučiť sám, ako si udržať duševnú rovnováhu.
„ Už nepracujem pre žiadnu spoločnosť, no keď robíte pre veľkú firmu, je to obzvlášť ťažké. Mali by sa starať o vašu mentálnu pohodu, ale často to nerobia. Ide im najmä o to získať včas dobré fotografie."
Bülent Kiliç bol tento rok jedným z porotcov súťaže Slovak Press Photo . Fotografie ocenených autorov a finalistov sa dajú ešte do 27. októra vidieť na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave.
V rozhovore sa dočítate:
- prečo to majú pracovníci v médiách čoraz ťažšie,
- čomu musí čeliť pri práci v Turecku,
- na čo pri fotografovaní kladie dôraz,
- ako sa vyrovnáva s psychickou záťažou po práci v konfliktných oblastiach,
- aké boli jeho najemotívnejšie zážitky,
- ako si fotografi vedia nájsť svoje cestičky aj v ťažkých podmienkach,
- čo v súčasnosti oslabuje vplyv tradičných médií.
O fotografii hovoríte ako o nositeľke pamäti. Ale fotografia môže byť zároveň stimulom, ktorý aktivuje ľudí alebo im pomôže niečo si uvedomiť. Aká je vaša skúsenosť – ktorá z týchto funkcií funguje viac? Na ktorú z nich pri fotení myslíte viac?
Áno, fotografia je oboje. Zachytáva informáciu priamo na mieste, keď udalosť prebieha, a potom ju uchováva v čase. Život ide ďalej a keď sa na fotku pozriete o desať rokov, získate pamäťovú informáciu. Lenže nie každá fotka ostane v pamäti. Dokáže to len zopár z nich.
(zdroj: Bülent Kiliç)Hovorili ste aj to, že zástupcovia médií to dnes majú ťažké a každý deň strácajú svoje práva. Čo presne ste tým mysleli?
