Maľujú bez výtvarného vzdelania, bez snahy zapáčiť sa alebo dosiahnuť úspech, netrápia sa s umeleckými zákonitosťami, nepodliehajú žiadnym kritériám, ich tvorba sa vymyká normám. Je spontánna, zanietená, magická.
Fenomén sa nazýva art brut. Surové umenie.
Sú to diela autorov s duševnými poruchami a najrôznejších outsiderov z okraja spoločnosti.
Autori art brut sú neškolení, spontánni a autentickí. (zdroj: Centrum sociálnych služieb prof. Karola Matulaya pre deti a dospelých)Absolútna sloboda
„Maľujeme pravidelne hodinu denne. Nevolám to tu ateliér, ale familiárne Arteliér. Vzniká tu umenie videné očami ľudí, ktorí nie sú výtvarne školení, ktorí kreslia pre radosť, môžeme ho nazvať art brut,“ hovorí Michal Kralovič.
Stojíme medzi plátnami a stojanmi, na stoloch sú štetce a tuby s farbami, fixky a ceruze, na stenách visia početné obrazy. Techniky sú rôzne - olejové pastely, fixky, často akryl na plátne.
Tento netypický ateliér sa nachádza v bratislavskom Centre sociálnych služieb prof. Karola Matulaya pre deti a dospelých. Majú tu vyše stovky klientov od troch do šesťdesiat rokov. Diagnózy zahŕňajú rôzny stupeň mentálneho znevýhodnenia, poruchy autistického spektra či detskej mozgovej obrny.
„Tvorba vychádza priamo z ich osobitého videnia sveta. Nezaoberajú sa perspektívou alebo reálnou farebnosťou. Kreslia, ako cítia. Podstatné je, že to má byť priestor pre vlastné vyjadrenie, žiadna povinnosť. Maľujeme na voľné témy, inokedy interpretujeme známe diela, maľovali sme aj Cipára, Monu Lisu či Dámu s hranostajom, interpretácie boli veľmi rôznorodé a často podnetné,“ hovorí Kralovič.
Výtvarné hodiny v centre vedie ako arteterapeut už roky.
„Pri maľovaní si púšťame hudbu, jeden obraz sa málokedy dokončí počas sedenia, zvyčajne to trvá dve-tri hodiny. Nemáme sa kam náhliť, ako povedzme učiteľka výtvarnej výchovy na základke, ktorá musí prebrať osnovy, netlačí nás výkon ani žiadne mantinely, je to absolútna sloboda. Máme ten luxus, ktorý si dnes málokto môže dovoliť, že robíme čo a ako chceme.“
Obrázky sú okná na neznáme miesta, hovorí Paloma Valdivia. Čilská ilustrátorka vyhrala Bienále ilustrácií Čítajte Originálna tvorba ľudí so psychiatrickými diagnózami je dnes samostatnou kapitolou v palete umenia.
V tunajšom centre sa inšpirujú odkazom prvého slovenského psychiatra Karola Matulaya, ktorý presadzoval humánnejší prístup k pacientom s duševnou chorobou: neriešiť len medicínsky problém, ale aj ľudskú bytosť, ktorá si zaslúži nielen medikáciu, ale aj zmysel života. V centre začali už pred pádom komunizmu s keramickou dielňou, neskôr pribudol aj výtvarný ateliér.
S klientmi tvoria aj profesionálni umelci, na fotografii výtvarníčka Victoria Jarošová. (zdroj: Erik Forgáč)Kralovič okrem maľby pracuje s klientmi aj muzikoterapiou a vydávajú aj vlastný časopis, ktorý napĺňajú ich literárne aj výtvarné práce.
„Myslím si, že hneď na prvý pohľad vidieť, že tu ide o autenticitu, sviežosť, insitnú hravosť, nezávislosť. Niet žiadnej autocenzúry. A mnohé diela stoja skutočne za to,“ dodáva.
A jeho klienti na otázku, kto je to umelec, odpovedali v časopise: „Klaun, maliar, šašo, umelec je človek, ktorý niečo vytvorí. Musí niečo vytvoriť!“
Z čistých podnetov
Sotva zopár dní po skončení druhej svetovej vojny v Európe navštívila skupinka Francúzov v júli 1945 Švajčiarsko. Turistická organizácia sa snažila, aby si odniesli skvelé dojmy a propagovali tamojšie destinácie, vyslanec cestovného ruchu zorganizoval stravovanie v špičkových reštauráciách, turistiku v horách aj výstup na Matterhorn.
Adolf Wölfli vo svojej izbe v roku 1921. (zdroj: Adolf Wölfli Stiftung)Od delegácie sa však odpojil výtvarník Jean Dubuffet. Strojené oficiality mu liezli hore krkom, už keď v detstve zažíval návštevy pozerských parížskych intelektuálov, na ktorých si zakladal jeho otec.
Dubuffet namiesto nalinkovaného programu zamieril do švajčiarskych psychiatrických ústavov.
Pátral po obrazoch pacientov zatvorených za hrubými stenami so zamrežovanými oknami.
Navštívil viacero liečební a objavil umelcov ako Adolf Wölfli, sexuálne zneužívanú sirotu, ktorého internovali, keď sám začal zneužívať deti, aj obrazy schizofrenickej maliarky Aloïse Corbazovej. Domov si doniesol diela, ktoré rozšírili jeho zbierku obrazov duševne chorých pacientov, ale aj čudákov, mystikov, excentrikov, väzňov a vydedencov, všetko ľudí tvoriacich mimo oficiálnej kultúry.
Aloïse Corbazová so svojim obrazom. (zdroj: Europeana)Už pred Dubuffetom vydal v roku 1922 nemecký psychiater Hans Prinzhorn spis Tvorba duševne chorých, v ktorom zdôrazňoval predovšetkým nevedomú tvorivosť, inštinktívnosť a autentickosť autorov.
Dubuffet zaviedol pojem art brut. Hoci znalci, galérie a aukčné domy nad jeho zbierkou dlho ohŕňali nos, inšpirovala avantgardných tvorcov a záujem budí dodnes.
„Art brut sú diela vytvorené zo samoty a z čistých a autentických tvorivých podnetov, kam sa nepletú starosti zo súťaživosti, uznania a spoločenského úspechu, a práve pre to sú vzácnejšie ako inscenácie profesionálov,“ konštatoval Dubuffet.
„Pravé umenie je vždy tam, kde ho nečakáme. Tam, kde naň nikto nepomyslí ani nevysloví jeho meno. Umenie neznáša, keď sa mu vzdáva česť. Týmto spôsobom sa chráni.“
Vlastný kozmos
„V roku 1994 sa mi ako kurátorke insitného umenia dostala do rúk publikácia Hansa Prinzhorna a okamžite som ju takmer bez dychu zhltla. Bola som nadšená, pretože som cítila, že ide o podstatu a pôvod umenia vôbec,“ hovorí kunsthistorička Katarína Čierna.
Tušil, že ho zabijú. Jeho starý kufor ukrýval tajomstvo Čítajte „Čítala som aj prvú monografiu venovanú výtvarnej tvorbe Adolfa Wölfliho od švajčiarskeho psychiatra Waltera Morgenthaltera. Bola revolučná v tom, že autora považoval za plnoprávneho umelca, nie za duševne chorého.“
Čierna pôsobila v Slovenskej národnej galérii a najdlhšie na Slovensku sa venuje fenoménu art brut.
Na tomto umení ju fascinuje nezámerný proces tvorby, ktorý spredmetňuje skryté zákutia ľudského vnútra.
Umelecká hodnota diel tých najtalentovanejších autorov je podľa nej porovnateľná s dielami profesionálneho umenia.
„Každý z najlepších autorov art brut je osobnosťou s individuálnym rukopisom, má iné vzdelanie, sociálny pôvod, zázemie. Niektorí ventilujú svoje problémy, iní hľadajú v maľbách či kresbách vnútorný mier, ďalší tvoria obsesívne. Každý z nich však vydáva správu o sebe. Stopu. A to netradičným výtvarným jazykom a neformálnymi výtvarnými postupmi,“ približuje.
„Niektoré diela sú vypracované detailne, iné len načrtnuté, ďalšie majú groteskný nádych a z ďalších naskakuje husia koža. Art brut nie je prúd, nesúvisí s nejakou umeleckou školou. Je to vlastné územie, existencionálny výraz.“
Niektoré diela nemajú ďaleko od tvorby surrealistov, expresívne vízie v ničom nezaostávajú za Salvatorom Dalím, perspektívu a proporcie zas rozbíjajú bez ostychu a odvážnejšie ako Picasso, nechýbajú dadaistické hry s tvarmi aj námetmi.
Tvorbu niektorých talentovaných umelcov objavili príbuzní až po smrti.
Čierna pripomína, že tak, ako je chybou podceňovať art brut, opačným extrémom je nazývať všetko automaticky umením.
Podobne ako pri väčšinovej populácii, aj medzi artbrutistami sú menej a viac talentovaní, ktorí dokážu osloviť ostatných.
Rozdiel medzi profesionálnym umelcom a autorom art brut je podľa nej jednoduchý: „Ten prvý sa usiluje, aby bolo jeho dielo prezentované a známe. Artbrutista sa o to nezaujíma. On ‚len‘ tvorí.“
Vyjadriť sa maľovaním
Art brut nesie v sebe dva rozmery: okrem umeleckého je to aj terapeutický.
„Akékoľvek tvorivé činnosti sú pre ľudí s psychickými poruchami autentickým vyjadrovacím prostriedkom,“ hovorí psychiatrička a psychoterapeutka Eva Janíková. „Ich tvorba je vyjadrením pocitov, pochodov mysle, túžob, fantázie, je poodhalením ich vlastného vnútorného sveta. Diela sú zrkadlom pozitívneho radostného, ale často i desivého a úzkostného prežívania.“
Janíková je riaditeľka bratislavského Rehabilitačného centra Krídla, ktoré navštevujú ľudia s vážnymi psychickými poruchami, najmä s diagnózou schizofrénie.
Arteterapia v rôznych podobách tvorí podstatnú časť ich programu.
„Arteterapia využíva techniky výtvarnej reflexie, možno s ňou psychoterapeuticky pracovať, meniť nepriaznivé postoje a spôsoby správania, môže prispieť k ventilácii a prenosu napätia, úzkosti, pozitívnemu preladeniu, uvedomeniu si dosiaľ nerozpoznaných skutočností vnútorného života, nevedomých príčin a súvislostí psychických problémov,“ približuje.
Janíková vysvetľuje, že tvorba pomáha ľuďom s psychickými poruchami, ktorí sú pre ochorenie často obozretní v slovnom vyjadrovaní.
„Maľujú alebo inak tvorivo vyjadrujú spontánne svoje nálady, úzkosti, strachy, zážitky, fantazijné predstavy, imaginárny svet. Pamätám sa na mlčanlivého pacienta v liečebni, ktorý svojej stereotypnej maľbe menil farbu podľa momentálneho náladového rozpoloženia.“
Okrem maľby pracujú návštevníci centra s hlinou, tvoria animované filmy, v programe je muzikoterapia, dramatoterapia, kreatívne písanie.
„Všetky tieto tvorivé aktivity pomáhajú pacientom nadobúdať opäť sebadôveru a sebavedomie, o ktoré ich psychická porucha obrala, otvára sa ich vzájomná komunikácia, priateľské vzťahy, schopnosť spolupráce.“
Túžba po autenticite
Postoje k art brut dnes približujú Slovensko ku kultúrnej Európe. Aj tu sa konajú výstavy art brut s medzinárodnou účasťou umelcov.
„Art brut je dnes považovaný za legitímnu súčasť všeobecne uznávaných dejín umenia,“ podotýka kunsthistorička Čierna. „V priebehu posledných desaťročí konečne cirkuluje. Konzumný tlak, ktorému sme stále viac vystavení, vyvoláva prirodzenú túžbu po autenticite a návrate ku koreňom.“
Kolekciu venovanú art brut má aj Slovenská národná galéria.
Ďalšie diela sa nachádzajú v archíve Ligy za duševné zdravie, ktorá prevádzkovala Galériu Nezábudka a vydala viacero katalógov art brut.
V súčasnosti organizuje odborné konferencie a workshopy spojené s fenoménom art brut Centrum Krídla, súčasťou sú prednášky psychiatrov, psychológov, arterapeutov zo Slovenska aj zahraničia.
„Pre autorov je veľmi dôležitá aj satisfakcia z ocenenia originálnych diel, preto organizujeme pravidelné výstavy art brut v bratislavských galériách, na ktorých sa zúčastňujú vystavovatelia z rôznych krajín a majú hojný počet návštevníkov,“ hovorí Eva Janíková. Aj na budúci rok chystajú kultúrno-odborné podujatia spojené s výstavami či komentovanými prehliadkami.
Zmysel každej výstavy sa však podľa nej netýka len autora a jeho diela, ale aj diváka.
„Všetky prezentácie diel ľudí s psychickými poruchami majú dôležitú úlohu aj pre verejnosť. Prispievajú k informovaniu, ale často aj ku korekcii dosiaľ sa vyskytujúcich rigidných negatívnych postojov k psychicky chorým.“
Z vernisáže výstavy v galérii Art brut Praha. (zdroj: Apolena Typltová)Zachránené pred smetiakom
V Česku funguje galéria Art brut Praha, ktorá sa na diela umelcov s handikepom zamierava.
Český kurátor a spisovateľ Jaromír Typlt pre SME hovorí, že výstavy sú pre autorov krokom z izolácie. Súčasne podotýka, že art brut sa neobmedzuje len na pacientov psychiatrických kliník.
„Nie je to skrátka tak, žeby autori art brut museli byť chorí. Niekedy sú to ľudia z nejakého dôvodu nezaraditeľní a zvláštni, takže stoja na okraji. Zároveň sa v našej galérii snažíme prezentovať art brut v širšom zábere, teda nielen českom, ale prinajmenšom stredoeurópskom, po poľských výstavách chystáme budúci rok autorov zo Slovenska, Nemecka, Francúzska,“ menuje.
Keď pre mňa tvoril rozprávky, trávil so mnou čas na diaľku Čítajte V súčasnosti je art brut aj objektom zberateľstva.
„V Paríži som sa zoznámil s manažérmi veľkých firiem, ktorí doslova prepadli art brut a neváhajú vynaložiť veľké peniaze, aby mali v zbierkach diela, ktoré sa kedysi len tak-tak vyhli vyhodeniu do smetiaka,“ podotýka Typlt.
Čo si myslí o názore, že art brut odkrýva zákutia, kam sa takzvaná zdravá populácia nikdy nedostane?
„Z môjho pohľadu art brut neodkrýva nejaký neznámy nedostupný svet. Naopak, často v ňom poznávame svet, v ktorom väčšina z nás kedysi bola. Svet detských predstáv, hier a rituálov, ale aj detských strachov a zveličovania. Autori art brut sú zaujímaví práve tým, že spájajú dospelú životnú skúsenosť, často trýznivú, s kusom detstva, ktoré si prepašovali do zrelých rokov,“ myslí si.
„Väčšinová populácia sa síce označuje za zdravú, ale na každom kroku vidíme, že je všetko, len nie zdravá. Art brut preto ani nikdy nebude vyhovovať autoritatívnym režimom, ktoré radi bojujú proti všetkému ´nenormálnemu´, chceli by v umení nachádzať niečo dokonalé a popudzuje ich predstava, že napríklad mentálne hendikepovaná žena môže používať farby s porovnateľným umeleckým účinkom ako maliari, ktorí prešli akadémiou.“
