Fotografka Jarcovjáková: Vzdávala som sa benefitov, ktoré ľudí nútili držať huby a krok

Česká fotografka LIBUŠE JARCOVJÁKOVÁ čakala na uznanie svojej práce dlho. No keď mala v roku 2019 výstavu vo francúzskom Arles, britský denník Guardian ju označil za najdôležitejšiu fotografickú výstavu roka.

Jarcovjáková fotila už v hlbokom komunizme. Bez výstav, pre seba. Bola dobrovoľnou outsiderkou. „Rezignovala som na akýkoľvek kariérny postup, aby som bola čo najďalej od režimu a nemohli ma dostať. Dobrovoľne som sa vzdávala vtedajších benefitov, ktoré ľudí nútili držať hubu a krok,“ hovorí fotografka. A hoci sa po revolúcii naplno realizovala, nikam sa nepretláčala a na jej tvorbu upozornili najmä jej študenti.

Aktuálne je v kinách výborný dokumentárny film Kláry Tasovskej Ešte nie som, kým chcem byť, ktorý cez fotografie Jarcovjákovej rozpráva aj o jej pestrom živote.

Vo filme hovoríte, že keď ste začínali s fotením, boli ste veľmi hanblivá a ľudí ste fotili len z odstupu. Teraz je v kinách dokument, v ktorom divákov veľmi otvorene sprevádzate svojou životnou cestou. Ako je možný taký skok?

Prvý zlom v mojom fotografovaní som zažila, keď som v devätnástich začala pracovať v tlačiarni. Nastúpila som tam s naivnou vierou, že si tak vytvorím ten správny robotnícky profil. Zapadla som tam a začala fotiť tváre ľudí počas nočnej zmeny. Odrazu to nebol žiadny problém, pretože som ich poznala. Ostych bol preč. Zistila som, aké je pre mňa dôležité komunikovať s najrôznejšími ľuďmi. Vznikli tak najmä cykly z hostincov, kde som sa stávala súčasťou komunity, mala som foťák na krku a mapovala všetko, čo sa tam deje. Vtedy ľudia nemali ani zďaleka také zábrany pred fotografovaním ako dnes, nebrzdili ma. Odvtedy som sa vždy, keď ma niečo zaujímalo – vizuálne aj ľudsky –, stala súčasťou danej komunity, aby to bolo poctivé. Mohla som odrazu fotiť tie najrôznejšie svety.

Fotili ste však aj samu seba.

Priebežne som dokumentovala intímne aj svoj život, lebo som vôbec nepredpokladala, že tieto fotky budú mať niekedy nejakých divákov. Robila som to interne pre seba. Nikto o mne nevedel, ani na FAMU som nebola žiadna hviezda. Ale narastajúci archív osobných fotografií sa stal elementárnym prvkom môjho života. Základným vyjadrovacím nástrojom aj zvykom, ktorý ma sprevádza dodnes.

Aké to bolo začínať na prahu normalizácie? Mali ste vtedy chuť a energiu fotiť, no nastali časy plné reštrikcií.

Moji rodičia mi dohodli schôdzku s vtedy významným fotografom Miloňom Novotným. Zbežne sa pozeral na moje fotky a hovoril, že dnes už človek potrebuje na fotenie helikoptéru a štáb. Nechápavo som na neho civela, čo za hlúposti to rozpráva. Ja som to proste musela robiť a rezignovala som na to, či sa to niekde ukáže, či z toho bude výstava, kniha. Taký prístup mi dával veľkú slobodu. Nebola som pod tlakom, mala som pokoj, množstvo času, mohla som si to robiť vo vlastnom rytme. A netrápilo ma, že to končí nahádzané v škatuliach. Nie že by som fotky nikomu neukazovala, pomohla mi napríklad Anna Fárová, mala som pri sebe Ester Krumbachovú, rodinnú priateľku, ktorá si moju tvorbu pozerala s obrovským záujmom. Nebola som teda úplne izolovaná, ale súčasne bola, a veľmi.

(zdroj: Libuše Jarcovjáková)

Z filmu sa zdá, že ste si v tom čase hľadali exil a pohybovali ste sa v pražskom undergrounde. Ako to bolo?

Exil alebo outsiderstvo. Môj život bol do značnej miery vedomým outsiderstvom. Išla som si vlastnou cestou a veľmi ma bavilo prechádzanie medzi jednotlivými spoločnosťami. Dopoludnia som učila Vietnamcov, kde som bola celkom ponorená do života s nimi, popoludní som išla na kávu k Rómom a večer som bola v T-Clube. Každý si pritom vyžadoval inú Libušu. Na spoločnosti som sa však napájala dobre, takže som vždy dokázala byť takmer neviditeľná. Bolo krásne vymaniť sa týmto spôsobom z normalizačnej sivosti a žiť vo farbách. Mala som pocit, že to je to pravé nezávislé dobrodružstvo, ktoré mi tá doba môže dopriať.

Hovorili ste, že ľuďom vtedy ešte neprekážalo, keď ste ich na ulici fotili. Ale keď ste počas komunizmu vycestovali do Japonska, nebolo to tam už iné ako vo vtedajšom Československu?

Počas mojej prvej návštevy, ktorá bola ešte v sedemdesiatych rokoch, som strávila 60 dní na ulici, robila klasickú street fotografiu a ľudia boli v pohode, nebolo to komplikované. No keď som tam bola druhý raz – v roku 1986, už som sem-tam pozorovala zmeny v spoločnosti. To už som nerobila klasickú street fotografiu, ale fotila sebareflexie a vďaka tamojšiemu priateľovi a mecenášovi som získala aj prvé zákazky v módnom priemysle. Dopadli dobre a nasledovala reťazová reakcia, keď som počas tých siedmich-ôsmich mesiacov v Japonsku išla z jednej zákazky do druhej. Hoci som sa venovala komerčnej fotografii, nechávali mi našťastie voľnú ruku. K čistej pouličnej fotografii som sa už nevrátila.

Vo filme komentujete to komerčné fotenie tak, že ste sa v tom nevideli, hoci vás mohlo dobre zabezpečiť a ponúknuť vám istotu. Naozaj bolo také ľahké vzdať sa toho?

Bolo to ovplyvnené aj vonkajšími okolnosťami, keďže som nemala pracovné vízum. Ale ponuky som dostávala, takže ak by som sa rozhodla, mohla som sa vrátiť. Lenže ja som vedela, že ma tá spoločnosť nebaví a chýbala mi Európa. Japonci sa príliš neobťažovali s angličtinou a bola som s nimi tak intenzívne, až ma to vyčerpalo. Ich spoločnosť je svojím spôsobom šovinistická, nie je naklonená cudzincom, hoci ja som žiadne ústrky nezažila. No rástla vo mne miera osamelosti a smútku za Európou, za ľuďmi, ktorých som poznala, a za vlastnou slobodnou tvorbou.

Keď ste sa vrátili z Japonska, vaše pouličné fotografie sa nestretli s veľkým záujmom. Pôsobilo to na mňa zvláštne, priniesli ste predsa svedectvo z iného sveta, čo bola v tom čase vzácnosť.

To bol najmä názor pani doktorky Fárovej, ktorá mala pocit, že treba ostať v Československu a fotiť tvrdý socializmus. Tak som tie svoje fotky trochu sklamane odložila. Keď je okolo vás aura priemerného fotografa, tak sa od vás ani veľa neočakáva a všetci sa na tie veci pozerajú z tohto uhla. Vnímali ma tak už na FAMU a keď som ako diplomovú prácu odovzdala veľký cyklus o Vietnamcoch, nevzbudilo to veľký ohlas. Vtedy sa preferovali veľmi čisté dokumentárne fotografie typu Cartier-Bresson a ja som do toho príliš nesedela. Prijala som, že to je proste tak a že si budem robiť svoje veci pre seba. Nemôžem povedať, že by mi to bolo celkom jedno, ale pravda je, že na FAMU som sa príliš nesnažila, aby som bola viditeľnejšia a čitateľnejšia. Navyše som tam chodila len občas a práce odovzdávala neskoro.

(zdroj: Libuše Jarcovjáková)

Aká bola pre vás skúsenosť so životom v Berlíne, kam ste odišli v roku 1985?

To bolo veľmi ťažké, povedala by som, že až samovražedné rozhodnutie. Keď som ten odchod začala plánovať, mala som všetko zaistené. Lenže ubehli dva-tri roky, než sa to podarilo, a medzitým sa všetko zmenilo – všetci známi sa z Berlína odsťahovali, nemala som tam nikoho, bola hospodárska kríza, prišla som tam bez peňazí, bez znalosti jazyka. A vôbec som sa nevyznala v tamojšom systéme. Že existuje úrad práce, kam môžem ísť a požiadať o prácu, som sa dozvedela až po dlhom čase. Hneď som tam aj zašla a odrazu som pracovala ako chyžná v hoteli Intercontinental.

S čím všetkým sa to obdobie spájalo?

Bol to veľmi disciplinovaný čas, keď som si začala zarábať na živobytie tvrdou prácou. A všetok voľný čas som venovala fotke. Išla som tam s tým, že si to celé zaznamenám ako denník, bol to vlastne projekt. Že idem do Berlína na skusy a nebudem tam žiť večne. Mojím cieľom bola osamelosť a núdza. Prežila som si naozaj nejednu krízu a depresiu. Považujem to za cenné obdobie a dôležité je, že som to prekonala a postupne vyliezla z tej jaskyne nahor. Spočiatku som úplne stratila sebavedomie, ani mi nenapadlo hľadať nejakých spolupútnikov, galeristov. Stratila som tú ľahkosť, ktorú som žila v Prahe, a všetko som si musela vybudovať od začiatku.

Hovoríte, že ste boli na dne. Človek sa z takej situácie často snaží utiecť. Prečo ste sa rozhodli inak?

Pretože to bol plán. Predtým som žila v kruhu priateľov a nemusela som nič. Vždy mal niekto peniaze, ja som sa pomerne dobre živila učením Vietnamcov, bolo veľa zábavy, kamarátov, robila som si, čo som chcela a kedy som chcela, pila som ako dúha. No mala som po tridsiatke a odrazu som sa pýtala, čo budem robiť ďalej. Nedá sa predsa prechádzať z jednej žúrovačky do druhej. Cítila som, že potrebujem nejaký náraz, ťažšiu skúsenosť. Že to bude zdravé. A aj bolo. Že to bude až také ťažké, to som si nepredstavovala. No utiecť odtiaľ? Chcela som tam predsa len niečo dokázať. Naučiť sa plynulo po nemecky, zariadiť si bývanie. Potom sa začali objavovať aj kamaráti a kultúrne to tiež začalo dávať zmysel, lebo som mala zrazu peniaze na to, aby som mohla chodiť do kina a medzi ľudí, čo som zo začiatku nemala. Zmysel to však stratilo, keď padol Berlínsky múr, a videla som, že sa môžem vrátiť do Prahy k nejakej ďalšej úlohe.

Na tlačovej konferencii ste povedali, že pre vás je film Ešte nie som, kým chcem byť o hľadaní slobody a vlastnej cesty. Ako sa to hľadanie zmenilo po revolúcii, o čom začala byť tá sloboda?

Hlavne išlo o to, že môžete kedykoľvek kamkoľvek odísť. Že nie je problém, že žijem so ženou. Nie je problém, že robím to, čo robím. Našla som si pomerne rýchlo prácu, ktorá ma úplne pohltila – učenie na Strednej priemyselnej škole grafickej, kde som sa počas dvoch rokov stala vedúcou oddelenia a spôsobila tam dosť veľkú koncepčnú revolúciu. Začali sme robiť veľa projektov s EÚ, permanentne sme so študentmi cestovali do západnej Európy. Realizovala som sa naplno, tak ako je to bežné v normálnej demokratickej spoločnosti. Predtým som rezignovala na akýkoľvek kariérny postup, aby som bola čo najďalej od režimu a nemohli ma dostať. Nechcela som ani byt, takže rodičia ma mali dosť dlho u seba. Dobrovoľne som sa vzdávala vtedajších benefitov, ktoré ľudí nútili držať hubu a krok. Nechcela som ani deti, pretože som cítila, že by som to nezvládla dobre. Keby som musela obetovať fotografiu ako to, čo ma najviac mentálne sýtilo, asi by som nebola šťastná.

(zdroj: Libuše Jarcovjáková)

Z filmu vyplýva, že na uznanie ste čakali veľmi dlho. Je to tak?

Čakala, ale pasívne. Robila som pre to veľmi málo. Vlastne ma prvý raz vytiahli moji študenti, ktorí sa postupne dostali na rôzne pozície a začali o mne hovoriť. Prišli prvé výstavy a odrazu sa ľudia čudovali, ako ťahám králiky z klobúka a pýtali sa, čo v ňom ešte bude. Veľkou zhodou rôznych okolností som sa dostala do Arles. Zásadnú úlohu v tom zohralo moje stretnutie s kurátorkou Luciou Černou, s ktorou sme začali spolupracovať v roku 2016 a od roku 2018 robila všetky moje kľúčové výstavy. Vtedy došlo k veľkému prehodnocovaniu archívu, keď som sa na svoju prácu učila pozerať v trochu inom kontexte. Lucie v nej nachádzala nové a nové súvislosti. V roku 2018 mi zároveň dala kurátorskú úlohu fotiť znovu analógovo, čo robím doteraz.

Zdá sa, že ste posadnutá zaznamenávaním svojho života, či už formou fotografie, alebo písaných denníkov. Čo vám to prináša?

Je to dialóg samej so sebou. Bola som človekom s veľkou sebareflexiou a neustále som si kládla otázky, čo som, kto som, kde som... Oveľa viac ako moji rodičia. Moja mama také otázky vôbec nepoznala. Mne to pripadalo čudné, ja som sa stále skúmala a analyzovala. Ale dúfam, že tá práca má aj univerzálny význam a neostáva len pri opise ega, ktoré si melie niečo samo pre seba. Pre mňa to bol navigačný nástroj a ten vizuálny jazyk sa ukazuje ako súčasný, veď fotografických denníkov a autoportrétov dnes vznikajú kopy. Intuitívne a systematicky som v tom predbiehala dobu.

Na záver sa odrazím od názvu filmu Ešte nie som, kým chcem byť a opýtam sa – kým ste vo svojom súčasnom štádiu?

Keby som tak vedela. Viem, že nie som v bode, v ktorom by som nechcela byť. Že pokiaľ mi ostáva neutíchajúci záujem o to, čo je okolo mňa a čo prichádza, pokiaľ mám otvorený vejár vnímania vecí, ktoré sú mi možno spočiatku aj cudzie a nemôžem ich prijať, pretože im nerozumiem, ale mám chuť ich skúmať, tak je to dobrý bod. A verím vo flexibilitu – udržiavať sa nažive bez toho, že by sa človek neustále na niečo sťažoval. Život nie je ľahký, ale čo nám to pomôže, keď sa budeme sťažovať a pozerať sa na to z perspektívy, že kedysi bolo lepšie. Také čosi mi je cudzie. Baví ma proste objavovať, pozorovať ľudí, počúvať ich, nachádzať momenty, ktoré mi otvárajú oči. Inšpiratívne je aj to, že som v kontakte s mladými, keďže učím na vysokej škole. A s Luciou Černou a režisérkou Klárou Tasovskou teraz stále niekam cestujeme, sme ako kapela na turné, čo je svieže a obnovujúce. Takže si myslím, že som na správnom mieste v správnom čase a v správnej forme.

(zdroj: Libuše Jarcovjáková)