Je to film z fotografií, a predsa plný života

Pred niekoľkými dňami do kín vstúpil portrétový dokument o Ive Janžurovej. V ten istý deň sa začal premietať aj dokument o inej českej osobnosti. Na Slovensku menej známej, ale tiež významnej. O fotografke Libuši Jarcovjákovej.

Sú to dva úplne odlišné filmy. S celkom iným prístupom k človeku, o ktorom rozprávajú.

Klára Tasovská, autorka toho druhého filmu, ktorý má názov Ešte nie som, kým chcem byť, išla do veľkého rizika. Zároveň sa prejavila ako kreatívna, dôsledná a trpezlivá autorka.

Je iný, no otvorený divákom

Svoj film vyskladala výhradne z fotografií. A to prevažne čiernobielych. Je ich asi 3000.

Samozrejme, ich autorkou je Jarcovjáková, ktorá je zároveň hlasom filmu. Rozprávačkou. Žiadny nakrúcaný materiál, žiadne hovoriace hlavy, ani spovedanie portrétovanej osoby v súčasnosti. Žiadna klasika.

Napriek tomu film k človeku prehovára – autenticky, sugestívne, a predsa nevtieravo, prirodzene. Nie je uzavretý do seba ako nekonvenčný umelecký artefakt pre skupinku „vyvolených“.

Dá sa pochopiť, že širšie publikum by mohlo byť k snímke skeptické. Nemusí sa však obávať. Napríklad nedostatočnej dynamiky, ktorá by mohla vyplývať zo zámeru postaviť celú obrazovú vrstvu len na fotografiách. Tasovská v spolupráci so strihačom dokázala vytvoriť taký obrazový tok, až divák prestáva vnímať, že nejde o klasické filmové zábery.

Nemalú úlohu v tom zohráva aj zvuková stopa, akurátna na to, aby dodávala obrazu patričný „život“ a zaujímavé pulzovanie, no zároveň aby z celého konceptu neustále nevytŕčala ako čosi preštylizované.

Mimochodom, za zvukom tiež stojí Alexander Kashcheev (spolu s Michaelou Patríkovou), ktorý odviedol zásadnú prácu na strihu filmu.

Ona uprostred života

No a je tu, pravdaže, aj vnútorná dynamika rozprávaného. Životných peripetií Jarcovjákovej, ktorá má o čom hovoriť. Obrazom aj slovom.

Ukázala sa ako silná osobnosť, aj keď sa v tínedžerskom veku hanbila priblížiť k ľuďom. Stojí si za svojím a chce žiť svoj život tak, ako si sama predstavuje. Presnejšie, venovať sa fotografii, aj keď ju mama odhovárala, že doba umeniu nepraje a ona na to nemá dosť ostré lakte. Aj keď ju nechceli dlho zobrať na FAMU pre kádrovo nespoľahlivých rodičov.

Keď ju tam konečne na tretí pokus prijali, tešila sa, no necítila sa tam dobre. Bolo to na ňu príliš elitárske. („Načo fotíš cigánov, keď to už robí Koudelka a nikto iný to lepšie neurobí?“) S Rómami cítila väčšie prepojenie, fascinoval ju ich zmysel pre život v danom okamihu, pre dnešok, a stotožňovala sa s ich vyhnanstvom vo vlastnej krajine.

Vlastne ju zaujímali hneď viaceré skupiny, ktoré boli na okraji spoločnosti. Sama sa označila za outsiderku.

No a je tu aj rovina jej partnerských vzťahov a súvisiacich motívov. Jarcovjáková (aj) o tom hovorí otvorene, o svojej intimite a ťaživých skúsenostiach. Rovnako otvorene vyhlasuje, že nechce mať deti, že na to nie je spôsobilá.

Konečne uznanie

Patričného uznania sa jej dlho nedostávalo. Ani film ešte nemapuje obdobie „výslnia“. Odohráva sa viac-menej medzi rokmi 1968 – 1989. V súčasnosti sa však už aj film stará o prehlbovanie medzinárodného renomé tejto fotografky.

Je to zaslúžené, lebo tento dokument je živý, nápaditý, intímny aj surový súčasne. Vypovedá veľa o samotnej Jarcovjákovej aj o miestach a období, v ktorom sa ocitla. A v neposlednom rade o šikovnosti Kláry Tasovskej.