Choreograf DANIEL ABREU patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasného tanca v Španielsku. Bratislava v pohybe predstaví jeho inscenáciu El Hijo (Syn), ktorá je v programe 13. a 14. októbra. Abreau porozprával umeleckej riaditeľke festivalu podrobnosti o vzniku diela.
Vaše sólo je komplexným dielom, všetky jeho súčasti – tanec, svetlá, kostýmy – vytvárajú poetický celok. Ako dlho trvala jeho príprava a prečo ste sa rozhodli hovoriť o vzťahu rodičov a detí, o vzťahu medzi generáciami?
Pre mňa je toto sólo jedinečné. Vytvoril som ho v roku 2020 počas obdobia lockdownu, ktoré bolo pre mňa veľmi zvláštne. V tom čase som na magisterskom stupni študoval systémovú terapiu a rozmýšľal som, ako tvorivo spracovať nápady, ktoré so štúdiom súvisia. Bolo to pre mňa veľmi dôležité, pretože moje dovtedajšie choreografie boli založené na myšlienkach z teórie systémovej terapie. Vytvoril som inscenácie o predkoch, milencoch, veciach z minulosti. Ale začal som si klásť otázku, aká bude naša budúcnosť? Hľadal som spôsob, ako spracovať svoje úvahy o nej, o synovi, o budúcich generáciách... A sólo je akousi metaforou všetkých týchto úvah.
Priblížite nám, aký bol proces tvorby vašej inscenácie? Pohybová a výtvarná zložka sa v nej skvelo dopĺňajú, svetlá hrajú podstatnú úlohu...
Začínam s hľadaním nových spôsobov vyjadrenia cez pohyb môjho tela. Svetlá sú pre mňa pri tvorbe tiež veľmi podstatné. Ich prostredníctvom dokážem vytvoriť obrazy, ktoré mám v mysli. Keď tvorím choreografiu, je pre mňa veľmi dôležité komplexné premýšľanie o svetlách, scéne, kostýmoch, je to pre mňa organická súčasť procesu. So svetelnou dizajnérkou Irene Canterovou som spolupracoval na mnohých produkciách a pozná môj prístup. Mal som veľmi jasnú predstavu, že budem pracovať so svojím telom a s prázdnym priestorom, v ktorom síce nič nie je, ale súčasne je v ňom veľmi veľa.
V predstavení používate veľa rekvizít z prírodných materiálov. Sú súčasťou príbehu ako symboly alebo je pre vás dôležitejšie, že predstavujú spojenie s prírodou?
(zdroj: marcosGpunto)V mojich choreografiách je spojenie s prírodou prirodzené. Narodil som sa na Kanárskych ostrovoch obklopený prírodou. Na javisku vždy pracujem s drevom, napríklad s drevenými stolmi. Chcel som, aby sa inscenácia začínala obrazom zrodenia. Najskôr som ho chcel vytvoriť tak, že by som bol zavesený na tyčiach. Ale technický riaditeľ súboru mi povedal, že by to bolo veľmi komplikované. Tak som zobral dva kusy dreva, ktoré som pred dvoma rokmi priniesol z Teatros Del Canal, a začal som sa s nimi hrať. Tiež som mal pocit, že na javisku musí byť zviera. Rozhodol som sa pre jeleňa, ktorý je nakoniec väčší, ako som si pôvodne predstavoval. Ako symbol však vystihuje veľa vecí. Kostýmy sú tiež veľmi dôležité, napríklad sa tam zjaví na začiatku postava, ktorá je obrazom predkov. Prináša poznanie toho, ako žiť.
Hudba je kolážou, nevznikla priamo pre túto inscenáciu. Prečo ste sa rozhodli použiť už existujúcu hudbu?
S hudbou pracujem rovnakým spôsobom ako pri svetlách – mám predstavu, ktorú realizujem. Bolo to jednoduché. Počúval som množstvo hudby, niečo som vybral a niečo skomponoval na počítači. Na niektorých miestach som chcel mať určitý typ zvuku bez konkrétneho významu. Nechal som ich otvorené s možnosťou mnohých významov, okrem poslednej časti, ktorá je básňou o smrti. Tá bola pre mňa dôležitá, lebo budúcnosť je aj o tom, že zomrieme. Ale než sa to stane, môžeme si užiť mnoho vecí.
