Choreograf Juraj Korec vo svojej tvorbe často hľadá možnosti komunikácie tela s okolím. Skúma spôsob, akým dokážeme na seba reagovať či nereagovať, do akých súvislostí sa dokážeme navzájom dostať. Je možné telo v priestore považovať za umelecký artefakt, alebo je potrebné k nemu dodať kontext? Podobnými úvahami sa zaoberá Korec aj v najnovšom diele Príbeh.
Pod značkou Yuri Korec & Co. mal Príbeh premiéru v júni 2024 v žilinskej Novej synagóge. Najbližšia repríza predstavenia sa uskutoční 22. októbra o 20.30 v A4 – priestore súčasnej kultúry v rámci festivalu Bratislava v pohybe.
Korec sa v Príbehu spoločne s performerskou skupinou (Alexandra Mireková, Eli Hooker/v alternácii s Lukášom Bobalikom, Eva Priečková, Jakob Jautz a Silvia Sviteková) zameral na výskum a pozorovanie tela, ktoré sa ocitlo v nehostinnom prostredí. Tvorivý tím sa inšpiroval poetikou sci-fi filmov a vytvoril svet, v ktorom sa pohyb vzad stal určujúcou metódou, princípom, ktorý mení dianie na javisku.
Na začiatku diváci dlhú chvíľu vnímajú len existenciu piatich tiel otočených k nim chrbtom. Akcia sa pomaly spustí, keď jedno z tiel spadne na zem a zostane zaseknuté v pohybe. Podobným spôsobom ho nasledujú ďalšie. Pohyb vzad, ustrnutie v pohybe a návrat do pôvodnej polohy. Tento proces sa zopakuje počas celého predstavenia mnohokrát a stáva sa vyjadrovacím prostriedkom celej performancie.
Pohybom vzad
Pohyb vzad v diele nie je len formálnym experimentom, ale je aj reakciou na názorové, často medzigeneračné dilemy a na otázky, ktorými sa spoločnosť aktuálne zaoberá. Potrebujeme sa neustále vracať, cykliť sa v minulosti ? Alebo vieme pohyb otočiť a nasmerovať sa dopredu? Telo sa prispôsobuje mysleniu. Ak sa potrebujeme neustále vracať, tak telo ako nástroj tento návrat napomáha, stane sa mu vlastným.
Pohyb v Príbehu je výrazne zhutnený do niekoľkých choreografických štruktúr, ktoré spočívajú v minimalistických gestách rúk, v pádoch, cúvaní či štylizácii končatín, úkrokoch späť. Ak performeri a performerky urobia nejaký pohyb, ten je vzápätí znegovaný návratom do pôvodnej „neutrálnej“ polohy v stoji.
Rôzne priestorové konštelácie, v ktorých sa performeri a performerky nachádzajú, sa menia mierou ich usporiadania. Do pohybu skupiny sa postupne dostáva dynamika a rýchlosť. To, čo robili osamote, zoradení vedľa seba, sa neskôr opakuje, ale v interakcii s ostatnými.
Prostredníctvom pohybovej štruktúry krok za krokom odkrývame fragmenty príbehu. Korec tu spolu s dramaturgičkou Majou Hriešik vytvorili momenty, kde sa jednotlivé zoskupenia tiel menia, postupne jedno reaguje na druhé aj bez toho, aby sa fyzicky spojili, vytvárajú spoločný príbeh.
Čas bezčasia
Určujúcim momentom diela Príbeh je čas. Čas ticha, rozhodovania, počas ktorého sa zdanlivo nič nedeje, je preťatý prudkým pohybom a zmenou pozície tela. Chvíľu v pohybe telá zostanú, aby sa znovu vzpriamili do neutrálnej polohy, stále otočené chrbtom k divákom.
Potom prichádza ďalší impulz k pokračovaniu pohybu, ktorý predtým prerušili. Postupne sa performeri a performerky dostávajú do kontaktu, radia sa za seba, aby neskôr z radu vystúpili a zmenili miesto.
V závere vytvárajú skupinu, kde sa viaceré pohybové štruktúry dopĺňajú a v úplnom závere vytvoria jeden spoločný obraz: niekto sa vráti späť, niekto zostane zakliesnený do druhého, niekto zostane stáť. Sme na konci? Alebo príde ešte pohyb?
(zdroj: Natália Zajačiková)Keďže počas predstavenia stoja performeri a performerky chrbtom k divákom a bokom k svojim partnerom, musia byť v neustálom vnútornom strehu. Precízne vnímať pohyby svojich tiel, aby na seba mohli reagovať a stihli zachytiť zmenu pohybu, ktorý definuje to, čo vidíme. Na základe gest, pohybu a páuz medzi nimi cítiť atmosféru stiesnenia až zdesenia.
Publikum nemá po celý čas možnosť vidieť výraz, mimiku performerskej pätice, ich emócie a výraz môžeme len tušiť, čím vzniká priestor na vytvorenie vlastného príbehu. Zoči-voči sa im pozrú až pri záverečnej klaňačke.
Zvukovo-vizuálne uhranutie
Priestor je ohraničený rozmernou lesklou striebornou plachtou, ktorá zakrýva horizont a pokrýva aj celú podlahu. Autor scénografie Jakub Kopec tak výtvarne stvárnil priestor, v ktorom neplatia žiadne časové hodnoty. Môžeme ho napríklad chápať ako nehostinnú mesačnú planinu.
Práve povrch Mesiaca najviac evokuje aj samotný pohyb, v ktorom sa stretáva pomalosť s náhlou dynamikou a znovu pokojom. Strieborná farba sa objavuje aj v kostýmoch, čím sa dotvára sci-fi atmosféra diela.
Hudobník Matúš Kobolka vytvoril pre dielo zvukové hladiny, vďaka ktorým sa diváci a diváčky môžu ponoriť hlbšie do vnímania diania na javisku, do jeho tajomnosti, nepredvídateľnosti. Ide o formálne jednoliatu, ale pritom detailne veľmi rôznorodú zvukovú skladbu, ktorá výrazne ovplyvňuje vnímanie performancie.
Ambientné zvuky v pozadí, abstraktné hlasy, echá a vzruchy navyše dopĺňajú pocit bezčasia. Vzniká až meditatívny priestor, v ktorom sa zvuk, akokoľvek hlučný, stáva súčasťou vnímania akcie na scéne.
Dielo Príbeh je náročné na vnímanie, ale ponúka divákom a diváčkam priestor pre detailné a precízne skúmanie možností samotného pohybu. Podnecuje i k úvahám nad zmyslom samotného pohybu, kam ním smerujeme alebo kam sa vraciame. To, či to bude skľučujúce zistenie, alebo s ním príde nádej, je otázne.
Text vznikol vďaka iniciatíve organizácie PLAST - Platforma pre súčasný tanec a podpore Fondu na podporu umenia.
