Na stretnutie prináša jesenný javorový list. Spadol zo stromu, ktorý sadila kedysi ako učiteľka so žiakmi. Dnes je to veľký strom. A ona má za sebou desiatky vydaných básní, kníh, získala viaceré ceny za poéziu.
Aj tú aktuálnu, cenu Zlatá vlna 2024 za poéziu.
Poetka Mila Haugová (82) prežila v živote vojnu, zmeny režimov. Básne začala vydávať až v polovici života. Kritika oceňuje jej kultivovaný prejav aj to, ako pomenúva trápenia i zdroje radosti.
„Keď píšem, musím byť sama, počkať, kým sa zavrú dvere, všetci zaspia. Zavriem sa do svojej slonovinovej veže a pustím si Schuberta,“ hovorí. „Píšem z pocitu chýbania. Vždy som pociťovala v živote chýbanie čohosi nevysloviteľného.“
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa stalo, že sa slovenská poetka narodila v Budapešti a žila aj na Podkarpatskej Rusi,
- ako vníma svoje detstvo počas druhej svetovej vojny a detstvo dnešných detí,
- kedy v sebe objavila talent pre verše a ako sa dostala k prekladu starojaponskej poézie,
- ako vníma miesto poézie v dnešnom svete a ako vyzerá bežný deň poetky čakajúcej na inšpiráciu.
Potešilo vás nové ocenenie, ktoré ste nedávno dostali za svoju tvorbu?
Keby som povedala, že nie, nebola by to pravda. Potešilo ma to a aj prekvapilo, pretože som bola v jednej kategórii s debutantmi, mladými autormi, dokonca aj s poetkou, ktorú som ja pred niekoľkými rokmi uvádzala do literatúry. Bol to trochu zvláštny pocit. Myslím, že nie je zlé riešenie, ktoré majú aj v zahraničí, že pri podobných cenách sú dve kategórie, jedna pre zavedených autorov a druhá pre debutantov.
V tomto sme na Slovensku akýsi rozdelení, takže máme hneď viacero literárnych cien a každá skupinka udeľuje cenu tým „svojim“.
Preto si myslím, že ideálne by bolo mať jednu štátnu cenu za literatúru bez ohľadu na ostatné parametre, kto čo robil a robí, do akej názorovej skupiny patrí, len s ohľadom na samotné literárne dielo, zastrešené kvalitnou porotou.
V laudáciu pri odovzdávaní ceny zazneli slová o tom, že sa dokážete tvorivo vyhnúť krivému pátosu. Súhlasíte?
Mila Haugová (1942)
- Narodila sa v Budapešti, v detstve sa s rodičmi sťahovala na rozličné miesta Slovenska, napokon vyrastala v Zajačej Doline pri Leviciach.
- Po okupácii Československa emigrovala do Kanady, po roku sa vrátila, vyučovala na viacerých školách.
- Debutovala v roku 1980 zbierkou Hrdzavá hlina, zatiaľ poslednou vydanou je zbierka Dokonalé Zviera(nie).
- Okrem vlastnej tvorby sa venuje prekladom svetovej poézie.
- Je držiteľkou Ceny Dominika Tatarku 2013, minulý rok ju prezidentka vyznamenala Pribinovým krížom II. triedy, aktuálne je laureátkou ceny Zlatá vlna 2024 za zbierku Dokonalé zviera(nie).
Trochu by som to opravila. Pátos pochádza z gréčtiny a znamená vášeň, bolesť, utrpenie, aj slovo pašie je z toho istého základu. Význam niektorých slov sa časom prenesie, ale myslím, si, že v mojich básňach pátos je, len je tlmený tým, že základy básne sú pevne zakotvené v jazyku a chránia ju pred patetickosťou.
Stalo sa mi, že som večer napísala báseň a keď som si ju na druhý deň prečítala, zdala sa mi patetická, tak som ju radšej odložila. Každý rok 31. decembra pálim takéto veci v nádherných stavaných keramických kachliach.
To je váš každoročný rituál?
Dá sa to tak povedať. Horí v nich krásny oheň z bukového dreva a s rozkošou ich pokrčím a hádžem do neho. Na druhej strane si myslím, že vznešený pátos nám akosi chýba pri určitých udalostiach, keď je čas niečo si uctiť.
Bežný deň básnika isto nevyzerá tak, že si ráno sadne a napíše báseň. Čakáte dlho na správne verše?
Neviem písať každý deň. Musím čakať, či báseň príde. Čas čakania vypĺňam prekladmi alebo recenziami, robievam aj hodiny tvorivého písania s gymnazistami aj vysokoškolákmi. Ale nedá sa večer si povedať: Mila, tak ráno napíšeš báseň. Neviem, či báseň príde, alebo nepríde. Okrem toho vypĺňam obdobia medzi písaním a nepísaním prácou v záhrade a starosťou o život dcéry a dcéry dcéry.
„Dcéry dcéry“ je aj výraz, ktorý sa zjavuje vo vašej poézii.
Áno, s nimi alebo v záhrade sa tak dobre cítim, medzi mišpuľami, dulami, hruškami, troma mačkami, že nemusím vôbec písať. Ja totiž píšem z pocitu chýbania. Vždy som pociťovala v živote chýbanie čohosi nevysloviteľného. Neskôr som to tak cítila po smrti životného druha, výtvarníka Petra Ondreičku, potom po smrti otca aj mamy. Aj strata ešte živého človeka či lásky je bolestivá.
Básnik Štrpka: Už zase sme v čase, keď počúvame o zahnívajúcom Západe a zvrhlej kultúre Čítajte Žijete striedavo v Bratislave a na vidieku v Zajačej doline. Je to únik pred zhonom vo veľkomeste?
V Bratislave bývam v paneláku, čo som nazvala v dávnej knihe betónovou jaskyňou. V nej som napísala prevažnú väčšinu svojich kníh. Dom na Zajačej doline je rodičovský, tam som vyrástla, ten je takpovediac záhradnou jaskyňou. Stále sa tam rada vraciam, je tam nádherne.
Ako dievča v 60. rokoch. (zdroj: Archív M. H.)Skúšala som si obrátiť stôl do okna do záhrady, ale zistila som, že to nejde, nevedela som písať, musela som si stôl obrátiť tak ako v paneláku do steny. Stačilo sa totiž pozrieť von oknom a bol koniec vnútorného sústredenia.
Na písanie musím mať vždy poruke pekný zápisník, záleží mi aj na pere, ktorým píšem a najmä ticho a pokoj – skoro ráno alebo ešte radšej v noci, keď všetci spia a ja ich strážim.
Vy ste skutočná Stredoeurópanka: narodili ste sa v Budapešti, potom ste s rodičmi žili na Podkarpatskej Rusi, napokon na Slovensku. Ako sa to všetko prihodilo?
Áno, bolo to tak a dialo sa to počas druhej svetovej vojny. Otecko bol Slovák a mamička Maďarka. Po Mníchovskej dohode pripadla južná časť Československej republiky Maďarsku, otecko bol rodák z Vrábľov, ktoré sa tiež ocitli na maďarskom území. Potom pracoval ako agronóm v pivovare v Miškovci.
Maminka bola z Maďarska z Jászapáti pri Szolnoku a bola vtedy u svojej tety, modistky, ktorá mala v meste obchod s galantériou. Aj za to tie moje klobúky, ktoré nosím. Mamička vedela vyrábať krásne klobúky. Otecko ju raz stretol na ulici a opýtal sa jej, či ju smie odprevadiť. Odpovedala mu: ulica nie je moja. Tak sa zoznámili. Vzali sa v roku 1941.
A čo tá Budapešť?
Otecko tam po sobáši dostal lepšiu prácu. A tak som sa v roku 1942 narodila v časti Buda, v nemocnici svätého Jána. Zistila som to nedávno, pretože v tých časoch tam bola táto jediná nemocnica. Za začiernenými oknami, všade naokolo zúrila vojna.
To si dnes azda ani nevieme predstaviť.
Myslím si, že je obdivuhodné, že rodičia mojej generácie nerozmýšľali o tom, že by nemali mať dieťa, lebo je vojna, jednoducho žili svoje životy a mali deti. Možno sa to odrazilo aj na tej generácii. Takmer všetci moji spolužiaci ešte žijú. Neskôr sme sa s rodičmi presťahovali koncom roku 1942 do Berehova-Kasina, je to pri Užhorode, otecko dostal miesto správcu na biskupskom majetku, Podkarpatská Rus patrila vtedy Maďarsku.
Mila Haugová ako dievčatko s rodičmi. (zdroj: Archív M. H. )K vám ako dieťaťu sa vôbec nedostali tie strašné udalosti?
Rodičia, samozrejme, vedeli, čo sa deje, počúvali zakázaný londýnsky rozhlas, ale nepadalo na nich všetko, celý svet, ako je to teraz. Už na ďalšiu generáciu, generáciu mojej dcéry, padajú všetky tie hrôzy. Napríklad sa zrúti most na Srí Lanke a my to počúvame. Je hlboko ľutujem tých ľudí, ale plášť mojej ochrany skutočne nesiaha až po Srí Lanku.
Dozvedáme sa tak málo dobrých správ. Aj tie správy z Londýna boli vlastne pozitívne, lebo spojenci postupovali. Ako malinká som vraj hovorievala rozhlasovú zvučku Volá Londýn, po maďarsky je to Londonbol jelentik a v mojej detskej reči Bonbonbol lejentik.
Máte pocit, že dnes toho zvládame menej ako ľudia vtedy?
Neviem, kedy sme tak zoslabli v prijímaní života. Spomínam si, keď sa skončila vojna vo Vietname, ako sme si všetci vydýchli: tak už nikdy vojna nebude. Mladí vtedy veľa protestovali proti vojne, kvetinová mládež bojovala za mier.
Podľa mňa sa to zlomilo až s nástupom nových technológií. Mieša sa vysoké s nízkym, valí sa záplava negatívnych správ a emócií. Mám dve vnučky a keď im niekedy niečo vytknem, smejem sa, lebo povedia: ty si žila v 19. storočí. Je to pre nich také vzdialené, ako keby v našom detstve ešte ani neexistovali autá. Otca majú Palestínca a tak mi hovoria „sittika“, to je po arabsky stará mama.
Daniel Hevier: Na sídliskovom ihrisku som videl chlapca, ktorý hral futbal s babkou. To je chorý svet Čítajte V poslednom období sa často hovorí o tom, že mladá generácia je veľmi zraniteľná. Čo si o nej myslíte vy?
Nová generácia nie je vôbec horšia, len mám pocit, že majú menej energie na odrážanie toho zla zvonka. Navyše musia odolávať mnohému, čomu my sme nemuseli. Dnešní tínedžeri sú napríklad vystavení drogám, ktoré im nehanebne predávajú v malých súkromných obchodoch, nikto sa tomu nevenuje, deti ani nemajú po škole kam ísť, nie sú kluby či miesta na stretávanie. Sedia na sídlisku na lavičkách, na školských ihriskách, mobil sa stal ich predĺženou rukou. Asi sa budem musieť prispôsobiť ja. Len ako? Mám rada osobné rozhovory.
Mila Haugová. (zdroj: Archív M. H.)Poďme ešte k vášmu detstvu a mladosti, tie formujú každého človeka. Vy ste do školy nastúpili rovno v prevratovom roku 1948, však?
Bola to škola v Topoľčiankach. Februárový prevrat sme vnímali s oneskorením. Asi tak, že po pol roku zmizol z triedy kríž a nahradila ho fotografia robotníckeho prezidenta.
Lux aeterna
(Petrovi Ondreičkovi)
Temné svetlo.
Ty svetlo tmy.
Ticho svetla.
Voda. Spodná.
Skorospln.
A žiari sklo. Ľad.
Smrť miluje lásku na prvý pohľad.
1986
Ale takto sme to vtedy samozrejme nevnímali. Pripravovali sme sa na prvé sväté prijímanie. Pán kaplán bol krásny a dobrý muž, chlapcov sem-tam vybil, pani učiteľka bola prísna a spravodlivá.
Čo si spomínam, že my ako vojnové deti sme vtedy v škole ako prvé po príchode dostali obrovskú lyžicu rybieho tuku. Druhá lyžica bola doma večer. Nič strašnejšie som v živote nejedla. Maminka mi vravela, že ak to nezjem, príde šarlach v červenom plášti a zoberie si ma. Je to taká moja hypotéza, prečo sme potom boli takí odolní v živote. Dnes sa to znova odporúča deťom, dávame to aj našim vnúčatám.
No a od roku 1954 sme už bývali na Zajačej doline pri Leviciach. Tam som dokončila školu a zmaturovala. Rada som sa učila, bola som dobrá žiačka.
Po škole ste išli sama učiť.
Nebolo to hneď po škole, najprv som na rok nastúpila do Jednotného roľníckeho družstva v Rimavskej Sobote, lebo som vyštudovala Agronomickú fakultu Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. Na družstve ma mali radi. Chodila som na bicykli a rozbúrila hladinu v meste krátkymi nohavicami a výstrihmi. A v kníhkupectve v Rimavskej mali v tej dobe, v roku 1964, všetky krásne knihy, literárne časopisy a gramofónové platne.
S druhom, výtvarníkom Petrom Ondreičkom. (zdroj: Archív M. H.)Nie je ľahké si vás predstaviť na družstve, nebúrili ste sa?
Bola to pekná práca, ale nie pre mňa. Nikdy v živote som nebola rebelka. Bola som tiché dieťa, ktoré neustále čítalo, hralo sa so psom, behalo po lúke s kamarátkami a kamarátmi.
Ani cigareta v puberte?
Ani alkohol. Moje jediné priestupky pri spovedi pred prvým svätým prijímaním boli, že som neposlúchla mamičku a neprišla zavčasu domov od kamarátky. Bola som tiché poslušné dlhonohé dievčatko. Rodičia so mnou problém nemali. Možno preto som poetka, lebo keď medzi nimi došlo k výmene názorov, sadla som si na čerešňu, jedla maslový chlieb s čerešňami a čítala som si knihu.
To ste ešte nepísali básne?
Denníky som si písala stále. Ten prvý bol pateticko-ružový alebo, naopak, pateticko-čierny. Obsahoval zápisy ako: „M. zase neprišiel.“ Dnes už M. nežije, vtedy to bola veľká životná zrada, lebo mi nosil tašku do školy a raz ma pobozkal na líce, keď sme spolu pásli kravu. Lenže potom sa do dediny prisťahovala krásna Júlia a začal nosiť tašku jej. Ohľadom poézie to však boli len také prvé, nedokončené pokusy. V linajkovom zošite bolo čosi o mojom tieni, ale stratilo sa to a to je dobre.
Vašu mladosť zasiahol aj vpád „bratských vojsk“, teda okupácia, a emigrácia. Napokon ste sa vrátili, prečo?
