Žiaden politik nedovolil filmárovi, aby bol takto blízko a sledoval jeho prácu, ako prezidentka Zuzana Čaputová režisérovi MAREKOVI ŠULÍKOVI. Za to si podľa neho zaslúži veľké uznanie.
Zuzana Čaputová však najskôr nebola spokojná s prvou a ani s druhou verziou filmu Prezidentka. „Mala pocit, že jej mandát bol pestrejší,“ hovorí Šulík, ktorý jej príbeh začal nakrúcať už počas volebnej noci a sledoval ho päť rokov.
„Priniesla témy a typy správania, ktoré sú výnimočné. Napriek tomu je to politička a ja som filmár. Je dôležité zachovať autonómiu tvorby,“ poznamenáva.
Jeho cieľom totiž nebolo len zobraziť výkon jej mandátu, ale vybudovať príbeh zápasu slušnosti a nenávisti. „Stále vo mne znelo, aby film rozprával o tom, či je možné vojsť do politiky so slušnosťou a zostať slušným až do konca,“ zdôrazňuje.
V rozhovore sa dočítate:
- Prečo sa rozhodol vytvoriť film o prezidentke,
- Prečo začal dokument nakrúcať už počas volebnej noci,
- Ktoré scény sa do filmu nedostali,
- Aké malo natáčanie hranice,
- Pri ktorých momentoch mal najväčšiu dilemu, či ich do dokumentu dať, alebo nie,
- Aké bolo prežívanie piatich rokov pri prezidentke,
- Prečo je podstatné, že dokument prichádza do kín teraz,
- Či plánuje nakrúcať aj o ďalších politikoch.
Vaša predchádzajúca tvorba dáva hlas najmä ľuďom z vylúčených komunít. Prečo ste sa rozhodli nakrútiť film o prezidentke?
Myslím si, že s pani prezidentkou máme spoločný základ. V 90. rokoch sme boli súčasťou tretieho sektora a spoločenských hnutí, ktoré sa usilovali o zmenu v spoločnosti.
Znie to veľkolepo, no išlo o drobné veci. Oslovovali ma neziskovky, aby som robil dokumentárne filmy na rôzne témy. Zároveň sme mali spoločnú občiansku angažovanosť, keď sme zažívali zlé časy počas mečiarizmu.
Stav spoločnosti a politika ma zaujíma, rozrušuje a nadchýna. Keď sa Zuzana Čaputová rozhodla kandidovať a počul som ju v rádiu, odlišovala sa tým, že nepoužívala populistický naratív. Neuchýlila sa k dehumanizácii, ponižovaniu či negativizmu. Stala sa symbolom toho, že aj slušný človek môže byť súčasťou politiky.
Dokument ste začali natáčať ešte pred tým, ako sa Zuzana Čaputová stala oficiálne prezidentkou. Bola za tým vaša intuícia?
Bolo za tým vedomie, že mi nesmú uniknúť momenty, ktoré sú neopakovateľné. Nevedel som, ako dopadnú voľby, ale vedel som, že ich musím nakrúcať. Na neopakovateľnosti situácií je postavený celý film.
Neskôr som už sledoval kalendár udalostí v paláci, ale niekedy som tam chodil aj bez konkrétneho cieľa. Niektoré veci sa nedajú predvídať a tie, o ktorých viete, tiež nie sú zárukou dobrej situácie pre film.
Na začiatku sme napríklad rátali s tým, že keď bude prezidentka v roku 2020 prvýkrát vymenúvať vládu, bude to určite fascinujúce. To sa však celkom nenaplnilo, lebo rokovania medzi štyrmi očami som nemohol natáčať. Odohrávali sa za zatvorenými dverami a rozhovory o zostavení vlády boli predovšetkým o legislatívnych a protokolárnych krokoch.
Aký kľúč k vyrozprávaniu príbehu ste zvolili?
Princíp filmu je postavený na reportážnom zázname udalostí, ktoré sú skryté očiam médií. Hnala ma túžba zachytiť niečo, čo je nebývalé a využiť šancu, ktorú sme dostali.
Páčila sa mi jej ľudskosť so všetkým, čo k nej patrí. Žiaden politik nedovolil filmárovi, aby bol takto blízko a sledoval jeho prácu. Za to si prezidentka zaslúži veľké uznanie.
Marek Šulík počas natáčania dokumentu spoločne s prezidentkou Zuzanou Čaputovou. (zdroj: Marek Šulík)Stanovila vám nejaké hranice?
Hranice boli dané samotným nakrúcaním. Boli situácie a rozhovory, ktoré som nemohol nakrúcať. Niektoré sa týkali štátneho tajomstva.
Prezidentka bola zároveň citlivá na to, aby pred kamerou nehodnotila ľudí, ktorí boli nominovaní do postov či do vlády. Vo filme totiž nechcela zvečniť svoj momentálny obraz či názor o určitých ľuďoch.
Marek Šulík (1974)
- Režisér dokumentárnych filmov, strihač a kameraman.
- Vyštudoval dokumentárnu tvorbu na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, kde dnes pôsobí ako pedagóg.
- Vydavateľ a koordinátor projektu Rodinné archívy.
- Ako režisér je autorom dvoch celovečerných filmov (Ťažká duša, Zvonky šťastia) a desiatok krátkometrážnych dokumentov, ktoré realizoval pre verejnoprávnu televíziu alebo rôzne neziskové organizácie.
- Tematicky jeho práca zaberá pole sociálneho dokumentu, portrétnej a spoločensky angažovanej tvorby.
- Celovečerný dokumentárny film Prezidentka je v kinách od 31. októbra.
Bolo to tým pre vás náročnejšie?
Náročné bolo, že v danom momente sme nie vždy vedeli posúdiť dôležitosť materiálu. Niekedy sa mi určitá scéna nezdala zaujímavá, no napokon sa ocitla vo filme.
Napríklad?
Scéna o knihe Tao Te Ťing, ktorú má prezidentka rada.
Vznikla dôležitá scéna, ktorá rozkrýva hodnotové pozadie Zuzany Čaputovej.
Nakrúcali ste 261 dní a okrem 352 hodín vlastného materiálu ste spracúvali desiatky hodín archívneho materiálu. Pri ktorých momentoch ste mali najväčšiu dilemu, čo do dokumentu dať a čo nie?
Pri momentoch, ktoré veľmi jednoznačne pomenovali politickú situáciu, ktorá na Slovensku panuje. V politike je množstvo ľudí, ktorí majú kriminálnu minulosť alebo sú podozriví z rôznych prepojení, no stále sú súčasťou verejného priestoru.
Vo filme je jedna scéna, ktorá je veľmi vykostená.
Ktorá?
Mesiac pred parlamentnými voľbami v roku 2020 bol veľmi dramatický. Všetci sa obávali, že sa do vlády dostanú Kotlebovci. Stavili na to marketingové karty a prezidentka bola hnaná do kúta s otázkami, či by vymenovala Mariana Kotlebu za predsedu vlády.
Šlo o zbytočné otázky, pretože, čo sa na to dá odpovedať? Ak by mal Kotleba väčšinu a v parlamente by sa zhodli, že takúto vládu zostavia, tak by s tým nemohla nič robiť.
Debata však bola zaujímavá v tom, čo prezidentka môže povedať do verejného priestoru, aby neovplyvňovala voľby a stále si vážila možnosť ľudí zvoliť si svojich zástupcov.
Dôležitou scénou preto bolo, ako riešila tieto otázky s tímom na porade.
Vo filme vidíme a počujeme aj vyhrážky smrťou, ktoré boli adresované prezidentke a jej dcéram. Ako ste sa k tomu ako filmár stavali?
