V niektorých kmeňoch Južnej Afriky zabíjajú deti, ktoré majú pri narodení nejednoznačné genitálie. Ak je niekto z dediny alebo osady intersexuálny, predstavuje totiž podľa povier pre ostatných obyvateľov zlé znamenie.
„Nemajú problém vylúčiť ho z komunity či zabiť,“ hovorí producent filmu Kto nie som ANDREI ZINCA. Film ukazuje životy dvoch intersexuálnych ľudí, ponúka intímny pohľad na ťažkosti ľudí, ktorí sa narodili do mužsko-ženského sveta, kde sa ocitajú na pomedzí dvoch pohlaví.
Podľa encyklopédie Britannica môžu mať intersexuálni ľudia napríklad typické ženské pohlavné znaky navonok, ale mužskú anatómiu vnútri. Vyskytuje sa tiež genetický mix, kde je časť tela ženská a časť mužská. Sú často mylne označovaní za tretie pohlavie.
„Jeden z mojich priateľov bol extrémne homofóbny. Prišiel sa však pozrieť na náš film a vyšiel so slzami v očiach. Museli by ste byť z kameňa, aby s vami tento film nepohol,“ konštatuje Zinca.
Doteraz ho premietli na 70 medzinárodných festivaloch, získal vyše dvadsiatku ocenení a bol nominovaný Európskou filmovou akadémiou na najlepší dokumentárny film. Okrem úspechov však šíri povedomie o intersex ľuďoch a mení ich životy.
Na Slovensku ho premieta festival Jeden svet, ktorý sa práve koná.
V rozhovore sa dočítate:
- čo film zmenil vo vnímaní intersexuálnych ľudí,
- o kom mal byť pôvodne film,
- čo nám ukazujú príbehy ústredných charakterov,
- čo sa Zinca naučil o intersex ľuďoch,
- čo ho prekvapilo na postoji ľudí z Južnej Afriky k nim,
- prečo podľa neho príbeh rezonuje v európskom regióne.
Čo vás priviedlo k filmu o intersexuálnych ľuďoch?
Je to projekt režisérky Tünde Skovránovej. Sme veľmi dobrí priatelia a predtým sme spolu pracovali na filmoch, ktoré som režíroval. Zaujal ju príbeh juhoafrickej bežkyne Caster Semenyaovej, ktorá bola majsterkou sveta a stala sa aj olympijskou víťazkou v behu na 800 metrov.
Dostalo sa jej ešte väčšej pozornosti než toto leto boxerke Imane Khelifovej. Všetci v roku 2009 hovorili, že je „príliš rýchla na to, aby bola ženou“. V osemnástich rokoch vyzerala maskulínejšie a mala hrubý, silný hlas. Viete, čo vtedy povedala?
„Môžem sa obliekať ako muž, môžem hovoriť ako muž, môžem vyzerať ako muž, no keď cikám, cikám ako vy.“ Narodila sa ako dievča a v takom mladom veku ju začali napádať a vyšetrovať.
Vysvetľujeme: čo znamená, keď je niekto intersex? Čítajte Takže pôvodne mal byť film o nej?
Režisérka Tünde Skovrán, ktorá je aj herečkou, sa začala zamýšľať: „Čo to znamená byť ženou? Ako vieš, že si žena?“ Pýtala sa na všetky otázky o našich telách a osobnostiach a o tom, ako rozdeľujeme pohlavia, čo je v podstate definícia, ktorú sme zdedili od monoteistického náboženstva.
Nadviazala kontakt s bežkyňou a začala plánovať nakrúcanie filmu. Tünde však pricestovala do Južnej Afriky v čase, keď sa situácia okolo Caster vyostrila. Snažili sa jej zakázať športovať, a tak sa boj presunul do súdnej siete. Tünde nemohla nakrúcať.
Nadviazala však kontakt s intersexuálnou organizáciou v Juhoafrickej republike. Stretla sa s jednou z postáv nášho filmu, Sharon-Rose Khumalovou, ktorá bola kráľovnou krásy a otvorenou intersexuálnou osobou. Cez ňu sa zoznámila s ďalšou postavou nášho dokumentu – aktivistom Dimakatsom Sebidim.
Všetko sa zrazu dalo do pohybu. Otázkou už nebolo, čo je žena, pretože obidva charaktery sú na širokom intersexuálnom spektre. Rozhodli sme sa, že toto bude náš príbeh. Nehovorí o celebrite, športovcovi či medializovanej kontroverzii. Týka sa každodenného života ľudí, s ktorými sa vie divák stotožniť.
Juhoafrická kráľovná krásy Sharon-Rose Khumalo prepadá kríze identity, keď sa dozvie, že je intersexuálnou osobou. Dimakatso Sebidi je zasa maskulínne pôsobiaci intersex aktivista a jej pravým opakom. Čo nám ich príbehy ukazujú?
Ich príbehy ukazujú, že nezáleží na tom, ako ste sa narodili, ale na tom, kým ste. Veď ani vo svete prírody nie sú len muži a ženy. Posolstvo preto znie: prijmime sa takí, akými sme.
Režisérka, producent Andrei a Sharon. (zdroj: Who I Am Not)Mnoho intersexuálnych ľudí zistí, že je niečo inak, až v dospelosti. Rovnako to bolo aj so Sharon a s Dimakatsom. Ako to ovplyvnilo ich život a identitu?
Intersex ľudia
Intersexuálne deti sa narodia s biologickými charakteristikami, ktoré sa nedajú jednoznačne definovať ako mužské či ženské. Chýbajú im napríklad vnútorné pohlavné orgány alebo majú zmiešané tie vonkajšie s vnútornými. Intersex ľudia sú tak na spektre medzi mužským a ženským pohlavím.
Pohlavie určuje viacero faktorov. Patria sem pohlavné chromozómy, hormóny a hormonálne receptory, vnútorné a vonkajšie pohlavné orgány.
Existujú aj prípady, kde sa objavia orgány oboch pohlaví: napríklad má dieťa jeden semenník a jeden vaječník. Nie všetky intersex osoby to však o sebe vedia: niektoré variácie nemusia ovplyvniť vývoj v puberte, nemusia zmeniť výzor, nie je ich vidieť na prvý pohľad.
Podľa Severoamerickej intersex spoločnosti dochádza u intersex ľudí k biologickej variácii: jeden alebo viacero faktorov nie je jednoznačne ženský alebo mužský, alebo majú v tele kombináciu pohlavných znakov.
To znamená, že majú napríklad inú kombináciu chromozómov než XX a XY, narodia sa s chýbajúcimi vnútornými pohlavnými orgánmi alebo so zmiešanými vonkajšími a vnútornými orgánmi.
Takýchto ľudí občas mylne označia za hermafroditov. Je to zraňujúce a nesprávne slovo, ktoré ich zbytočne stigmatizuje.
Výraz hermafrodit naznačuje, že človek je plne vyvinutá žena aj muž naraz – ako to býva u obojpohlavných živočíchov. U človeka to nie je možné.
Intersex ľudia tvoria približne dve percentá celosvetovej populácie, vyplýva z prieskumu ľudskoprávnej organizácie Human Rights Watch.
Podľa občianskeho združenia Saplinq intersex ľudia čelia dezinformáciám a sú často mylne označovaní za „tretie pohlavie“.
Intersex však nie je tretia kategória pohlavia, je to spektrum medzi mužským a ženským pohlavím.
V dobrom aj v zlom. Okolo veku dvadsať rokov pochopili, čo sa s nimi deje. Sharon a Dimakatso však pochádzajú z rôznych prostredí.
Dimakatso vyrastal v černošskej štvrti vo veľmi chudobnej komunite. Sharon šla ako prvá z rodiny na univerzitu. Mala sa zasnúbiť a k lekárovi šla, pretože nemala menštruáciu. Gynekológ jej vysvetlil, čo s ňou je.
Keď sa o tom podelila s mužom, ktorý si ju mal vziať, jednoducho utiekol. Jej rodina, ktorá je kresťansky založená, ju odmietla. Pre nich existovali len muži a ženy. Povedali jej, že je neplodná ako Sára z Biblie, má sa modliť a Boh jej dá dieťa.
Uvedomila si, že je úplne sama. Potrebovala sa ukryť a presvedčiť seba samú ako aj spoločnosť o tom, že je žena. Prihlásila sa teda do súťaže krásy, kde sa dostala do finále. V inej súťaži zasa získala titul, no nenaplnilo ju to, šlo len o ilúziu.
Napokon sa rozhodla byť sama sebou a žiť svoj život. S rodinou nekomunikovali až do premiéry filmu. Prišli sa naň pozrieť, čo bolo nečakané. Matka ju objala a konečne sa ich kontakt obnovil.
A čo Dimakatso?
Na všetkých právnych dokumentoch je ženou. Boj za seba samého tak stále pokračuje.
Od narodenia do šiestich rokov zažil mnoho operácií. Odvtedy nenavštívil lekára. Preto sme ho za jedným vzali, aby zistil, kto v skutočnosti je.
Aké to bolo dostať sa k ich pravej identite, ktorá bola potlačená v dôsledku traumy, ktorú zažil?
Jednou z najťažších vecí v dokumentárnych filmoch je získať si dôveru svojich postáv. Vyžadovalo si to veľa práce. Neurobili sme nič bez vedomia Sharon či Dimakatsa.
Mali sme medzi sebou vysokú úroveň dôvery. Vytvorili sme prostredie, kde sa o nej nedalo pochybovať.
Pýtam sa preto, lebo vo filme vidíme, ako Dimakatso konfronujte otca s chirurgickými zákrokmi, ktoré podstúpili prvých šesť rokov svojho života pre mylné predstavy rodiny o ich intersexualite. Je to téma, ktorá sa na plátnach objavuje len zriedka. Prečo bolo pre vás dôležité ukázať túto konfrontáciu?
Na jednej strane máte konfrontáciu, ale zároveň aj lásku. Myslím si, že rodina má mimoriadne dôležitú úlohu v živote každého dieťaťa. Ešte väčšiu však má, ak ide o dieťa, ktoré by kmeň v Južnej Afrike mohol zabiť.
Dimakatsova mama zomrela, keď mal 13-14 rokov. Vo filme hovorí veľmi dôležitú vec: intersexualita nie je len ich vlastná skúsenosť, ale aj ich rodičov.
Pre nás bolo extrémne podstatné ukázať zložitý, komplexný vzťah medzi rodičom a dieťaťom, kde je vina, ale aj zodpovednosť.
Jeden svet je 76. festival v poradí, na ktorom film premietajú. Film bol zároveň nominovaný Európskou filmovou akadémiou na najlepší dokumentárny film. (zdroj: Who I Am Not)Deti tak podstupujú mnohé operácie pre rozhodnutia svojich rodičov. Myslíte si, že sa na tom niečo zmení?
