Tvorba ma baví viac než kedykoľvek predtým. Som v nej viac slobodná, hovorí Emiliána Torrini

Jej nový album je inšpirovaný príbehmi zosnulej matky jej kamarátky, ktoré našli v kufri s listami po jej smrti.

„Po tom, čo som sa zahĺbila do jej príbehu a napísala album, sa môj život zmenil. Našla som vďaka tomu uzdravenie. Spojila som sa s jej slobodným duchom a stala som sa odvážnejšou. Žijem svoj život naozaj tak, ako by som chcela,“ hovorí pre SME islandská speváčka EMILIÁNA TORRINI, ktorá sa po desiatich rokoch vracia 26. októbra do Bratislavy, aby predstavila svoju novinku Miss Flower.

Do Bratislavy sa vraciate po desiatich rokoch. Čo sa zmenilo od vašej poslednej návštevy?

Najlepšie, čo sa za tie roky zmenilo, je to, že mám ďalšie dieťa. Žijem na Islande a stále sa venujem zaujímavým spoluprácam.

Váš nový album Miss Flower je inšpirovaný príbehmi zosnulej matky vašej kamarátky, ktoré ste našli v kufri s listami po jej smrti. Ako vznikol nápad spracovať jej príbehy na album?

Jej dcéra Zoe je jednou z mojich najbližších priateliek. Keď jej mama zomrela, prišla som do Londýna, aby som bola s ňou a podporila ju.

Sedeli sme na zemi, keď našla škatuľu s listami a pri tom, ako sme ich čítali, mi rozprávala o nej príbehy. Bola som smutná a zároveň uchvátená.

Prvý list, ktorý som si prečítala, ma inšpiroval k piesni Miss Flower. Snažila som sa Zoe trochu zlepšiť náladu a navrhla som, aby sme so Simonom, jej manželom, šli do štúdia a napísali pieseň z tohto listu. Tam sa to všetko začalo.

Prečo bolo pre vás dôležité rozprávať jej príbehy? S ktorými z nich ste sa vedeli najviac stotožniť?

Má to mnoho vrstiev. Táto žena žila svoj život tak, ako chcela, nebojácne v časoch, keď to spoločnosť neakceptovala. Ženy vtedy dostávali málo v každom smere.

Bola slobodnou matkou v Londýne, rodinu mala v Austrálii a ani napriek tomu nerobila žiadne kompromisy. Bola inteligentná, zábavná, plná nápadov, žila alternatívne a veľmi nezávisle. Zároveň bola veľmi milá a všade, kam prišla, pritiahla komunitu ľudí.

Chce to veľa odvahy, aby ste žili tak šťastne, ako uznáte za vhodné.

Ja som prišla o otca onedlho po smrti slečny Flower. Rozprávanie tohto príbehu ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, ako som si ako dieťa myslela, že moji rodičia sa narodili, keď som sa narodila ja.

Je v tom trocha pravdy, no príbehy, ktoré si nesú naši rodičia, sú nezvyčajné a zaujímavé. Predovšetkým tie časti, o ktorých si myslia, že by sme ich ako deti nemali vedieť.

Čo nás ich príbehy dokážu naučiť?

Sedávala som v londýnskych krčmách a rozprávala som sa s veteránmi z druhej svetovej vojny. Škoda, že som si ich príbehy nezaznamenala. Treba mať v sebe zvedavosť a odvahu, aby sme sa dozvedeli o histórii, ktorú si ľudia v sebe nosia. Môžeme sa vďaka tomu veľa naučiť.

Môj otec má jeden z najbláznivejších životných príbehov. Aj on bol obrovskou silnou osobnosťou, určite by si so slečnou Flower rozumeli. Nebola som pripravená rozpovedať jeho príbeh, no našla som uzdravenie v rozprávaní jej príbehu.

Po tom, ako som sa zahĺbila do jej príbehu a napísala album, sa môj život zmenil. Spojila som sa s jej slobodným duchom a stala som sa odvážnejšou. Žijem svoj život naozaj tak, ako by som chcela.

Dokončenie albumu Miss Flower trvalo takmer štyri roky. Čo bolo na tomto procese najnáročnejšie?