Autorka je umelecká riaditeľka festivalu Bratislava v pohybe
Cesta MARCOSA MORAUA k choreografii nebola úplne bežná. Nebol totiž predtým tanečníkom. Ako však hovorí, tento svoj hendikep pretransformoval do niečoho hodnotného a vynašiel si spôsob komunikácie s tanečníkmi.
V pondelok 28. októbra sa v rámci festivalu Bratislava v pohybe predstaví jeho dielo Sonoma. „Choreografia je prepojená s našou animálnou podstatou. Je hlučná, ukričaná, plná hnevu. Prehovára k živočíšnej stránke človeka. A je aj spojená s postavou Luisa Buñuela," prezrádza Morau.
Ste choreografom a umeleckým riaditeľom súboru La Veronal. Pre slovenských divákov nie ste neznámy, vašu inscenáciu Siena ste na festivale predstavili v roku 2017. Povedzte nám o svojom stretnutí s choreografiou a súčasným tancom. Pôvodne ste totiž študovali fotografiu, pohyb a divadlo, čo nie je úplne bežným východiskom, ako sa stať choreografom.
Úprimne, je to veľmi nezvyčajné, lebo nie som tanečník. Väčšinou sú choreografi bývalí tanečníci, ktorí sa začali zaujímať o choreografiu a umenie všeobecne. Ja som sa dostal k choreografii od iných druhov umenia – fotografie a divadla.
Bolo to ťažké, pretože som nebol tanečníkom, ale tento svoj hendikep som pretransformoval do niečoho hodnotného, do spôsobu, akým tvorím a akým komunikujem s tanečníkmi. Musel som si vynájsť nový spôsob komunikácie, pretože im svoju predstavu tanca nemôžem predviesť, nemôžem sa pred nich postaviť a povedať im „zopakujte to“.
Rád rozprávam, aby som stimuloval kreativitu interpretov a spolutvorcov. Javisko používam ako štít. Mám rád divadlo, operu, hudbu, tanec, svetlá, kostýmy, scénu, texty. Skrátka, pre mňa je všetko dôležité. V každej choreografii je niečoho viac a niečoho menej. Už pätnásť rokov si uvedomujem, že ma zaujíma najmä javisko. Mám rád javisko ako miesto, kde sa chcem zdržiavať, ako miesto, ktoré podnecuje k otázkam, generuje pocity, príbehy.
Zaujíma ma váš prístup k tvorbe. Je to niečo, čo sa dá charakterizovať ako súbor princípov, ktoré používate, alebo pristupujete k tvorbe rozdielne, v závislosti od témy, tanečníkov alebo súboru, s ktorým pracujete?
Každá skúsenosť je iná, tvorba je proces a ten je vždy iný. Niekedy začínam od hudby, niekedy začínam od myšlienky, intuície. Ale vo všeobecnosti vždy vychádzam zo sveta a z prítomnosti, v ktorej žijeme. Tvorím predstavenia, ktoré hovoria o našej dobe. Rôzne formy umenia sú spojené, uskutočňujú sa spolu. Všetci režiséri a kreatívni ľudia musia byť v stálom spojení s realitou. Prenášam realitu do tanca, do umenia a v každom procese zažijem iné skúsenosti.
Z predstavenia Sonoma. (zdroj: Anna Fabrega)Byť tvorcom znamená akceptovať, že sa človek stratí. Umenie je tajomstvo. Je to niečo zvláštne, temné a aj krásne. Ale i samotný proces je tajomstvom. A všetci tvorcovia, dramaturgovia, choreografi, sa snažíme toto tajomstvo, tú enigmu uchrániť alebo uchovať.
Niekedy kreatívny proces príde veľmi rýchlo, niekedy nie. V tom je tá krása. Krehkosť tvorby je niečím neuveriteľným. Keď tvoríš, nemôžeš robiť nič iné, lebo si v spojení s niečím vyšším. Snažíš sa v iných vzbudiť emóciu, primať ich klásť si otázky. Našiel som svoje poslanie v tomto svete v tom, že môžem tvoriť, nielen s La Veronal, ale aj inde, teraz a v budúcnosti. Je to krásne.
V materiáloch k SONOME sa píše, že táto choreografia, resp. jej koncept vznikol v roku 2016 pre Ballet Lorraine a potom ste ho rozšírili pre La Veronal. Ďalším zdrojom inšpirácie pre túto choreografiu je postava Louisa Buñuela. SONOMA je zaujímavý titul, povedzte nám o tom, ako vznikol.
SONOMA je v prvom rade dôsledkom lockdownu počas epidémie korony. Tvoril som túto choreografiu doma a keď sme konečne mali možnosť ísť do štúdia, jej výslednú podobu tento kontext ovplyvnil. Choreografia je prepojená s našou animálnou podstatou. Je hlučná, ukričaná, plná hnevu. Prehovára k živočíšnej stránke človeka.
A je aj spojená s postavou Luisa Buñuela, pretože Buñuel je jedným z najdôležitejších predstaviteľov surrealizmu v Španielsku a každý, kto pracuje s kompozíciou a obrazmi si cení jeho prístup k umeniu. Je v neustálom spojení s tradíciou. Tradícia a folklór sú v spojení s avantgardou, pokrokom, bez komplexov. Luis Buñuel tiež hovorí o intuícii, o nelogickej stránke človeka, to je jeden zo základov surrealizmu.
Choreografia je tiež spätá s postavou ženy. Je tam deväť žien, ktoré tancujú, rozprávajú, modlia sa, spievajú a je úžasné, ako sa týmto spôsobom spájajú ženy troch generácií, dvadsať-, tridsať- a štyridsaťročné.
Ako dať dokopy toľko odlišných vecí? Pandémiu, ženy a Buñuela? Môj vzor Romeo Castellucci vždy hovorí, že nemôžeš nič vynájsť, môžeš iba miešať veci dokopy. Aj preto takto tvoríme. V 20. storočí sa toho toľko udialo a v 21. to všetko môžeš zničiť alebo skombinovať, pomiešať, môžeš sa tváriť, že tvoríš niečo nové, ale nič nie je nové. V našom prípade je výsledkom SONOMA, veľmi úspešná inscenácia s pozitívnymi ohlasmi. SONOMA veľmi presne charakterizuje štýl La Veronal.
Už ste spomínali, že tanečnice používajú svoj hlas, lebo rozprávajú a spievajú. Čo bolo zdrojom textu, ktorý ste v predstavení použili?
Začali sme s evanjeliom a tanečnice použili, myslím, tri vety presne v tom znení, ako sú v Novom zákone. Od toho momentu sme sa už inšpirovali náladou, tónom, tak ako by to urobil Buñuel. Inšpirovali sme sa náboženstvom, ale to predstavenie vôbec nie je náboženské. Použili sme katolícke symboly, atmosféru, aby sme sa dostali niekam inam, mimo náboženstva.
Text je vo francúzštine, z dvoch dôvodov. Francúzština je jazykom revolúcie, a tiež preto, lebo Buñuel žil vo Francúzsku. A Buñuel je tým, kým je vďaka Francúzom. Picasso. Picasso je Španiel, ale je géniom je vďaka Francúzom. Obaja v Španielsku trpeli diktatúrou, nemohli slobodne tvoriť.
SONOMA je z vizuálnej stránky veľmi bohatá, je tam množstvo obrazov a tajomna. Niekedy je znepokojujúca, ale uchváti pozornosť diváka. Dokážete na javisku vytvoriť veľmi silnú atmosféru. Aj kostýmy, masky a rekvizity hrajú veľmi dôležitú úlohu.
Sústredím sa na svetlá, hudbu, ktorá je úžasná, na detaily rekvizít, látok, farieb. Všetko to vytvára jeden vesmír a hoci sa snažím dbať na všetko, nedokážem to robiť sám. Mám okolo seba fantastický tím profesionálov od produkcie až po kostýmový dizajn. Každý vie, aká je táto práca zložitá. My vymýšľame, nekopírujeme realitu.
Realita je nádherná, ale my chceme vytvoriť niečo iné. Ustavične kombinujeme veci, napríklad kroj z Aragonu, odkiaľ pochádzal Buñuel, s iným miestom. A keď kombinujete, stratíte sa. Ľudia sa ma pýtajú, prečo to robíš? Niekedy musím priznať, že neviem prečo. A inokedy zasa viem. V tvorbe musí byť rovnováha medzi logikou a intuíciou. Táto rovnováha je veľmi zložitá. Myslím, že potrebujete celý život, aby ste sa to naučili.
